2. adventná 2011

Minulý týždeň sme hovorili o čakaní na vyplnenie Božích zasľúbení. Bolo to však čakanie jednotlivca. Čakanie Abraháma na vytúženého potomka, ktorého mu Hospodin zasľúbil. Dnešná 2. adventná nedeľa bude o čakaní jedného celého národa. Už to nebude jednotlivec, na ktorého sa chceme upriamiť, ale spoločenstvo, ktoré čakalo na záchranu a vyslobodenie.

Asi už všetci viete, kam mierim. Dnes nám na lepšie pochopenie toho nášho očakávania, ktoré sa naplní príchodom Pána Ježiša Krista, poslúži Izraelský národ. Aj jeho Pán Boh naučil čakať a musím povedať, že čakal ešte dlhšie ako Abrahám na vytúženého potomka. Izraelský národ na vyslobodenie z Egyptského otroctva čakal okolo 400 rokov.
Vypočujme si teraz biblický text.

_____________­________________________­__
Čítanie kázňového textu: 2. Mojžišova 3,7–8

7 I riekol Hospodin: Dobre som videl biedu môjho ľudu v Egypte a počul som jeho volanie o pomoc pred jeho poháňačmi, lebo poznám jeho bolesti. 8 Zostúpil som, aby som ho vytrhol z moci Egypta a aby som ho vyviedol z tejto krajiny do dobrej a rozsiahlej krajiny, do krajiny oplývajúcej mliekom a medom, do krajiny Kanaáncov, Chetejcov, Amorejcov, Perizejcov, Chivijcov a Jebúsejcov.
_____________­________________________­_______

Myslím, že toto čakanie ešte lepšie vystihuje naše očakávanie druhého príchodu Pána Ježiša Krista. Tých podobností tu nájdeme oveľa viac.

400 rokov nebolo málo. Tu je ten veľmi zvláštny moment, ktorému celkom dobre nerozumieme. Za 400 rokov, taký bol približne odhadovaný čas pobytu Izraelcov v Egypte, sa vystriedalo mnoho generácií. I tí prví, ktorí prišli na začiatku do Egypta, verili, že sa raz vrátia na miesta, ktoré Boh zasľúbil ich otcom Abrahámovi, Izákovi a Jákobovi. Ale nikdy sa toho nedožili.

• Bolo teda ich čakanie márne?
• Nemalo zmysel?
• Alebo tí prví teda nemali čakať a nemali ani myslieť na návrat?
• Pýtam sa preto, či je pre nás dnes dôležité myslieť a pripravovať sa na príchod Krista?
• Veď možno vy a možno ani ja sa tohto dňa nedožijeme?

Ale práve na Izraelskom národe vidno určitý vývoj, ktorý postupne prebiehal z generácie na generáciu. Nedalo sa to preskočiť. Pán Boh mal s týmto národom konkrétny plán. Ten Boží úmysel si možno vtedy Židia ani neuvedomili. Keď Jákob prišiel so svojimi synmi do Egypta, aby sa tam v čase hladu o nich staral Jozef, boli len malým spoločenstvom. Hŕstkou, ešte ani nie národom. Ale za 400 rokov to už bol národ, ktorý v Kanaánskej krajine vzbudzoval hrôzu. Komu sa mohol v Kanaáne postaviť Jákob so svojou rodinou? Ale Mojžiš pri hraniciach Kanaánu právom vzbudzoval hrôzu. Bolo ich vraj cez dva milióny. Tých 400 rokov utrpenia bolo rokmi výchovy k ohromnej pokore a uvedomeniu si závislosti na Bohu.

Dnešná cirkev čakajúca Ježiša Krista je ako ten židovský národ v otroctve. Pokiaľ si Pán Ježiš príde pre svoju cirkev, svoju nevestu, musíme počkať a vytrpieť si od tohto sveta mnoho pohanenia a potupy. Mnoho rokov krívd a ponižovania. Mnoho rokov, ktoré nás učia pokory, a ktoré pomáhajú, aby Kristova cirkev skutočne dozrela.

Malo to zmysel, že v Egypte očakávali návrat i tí prví. Nedožili sa toho, ale na očakávanie vyslobodenia pripravovali ďalšie generácie. Začal to ešte Jozef, keď prikázal svojim synom, aby jeho kosti nenechali v Egyptskej krajine. Biblia píše: Mojžiš vzal so sebou aj Jozefove kosti; ten totiž zaprisahal Izraelcov takto: Boh sa vás istotne ujme; potom odneste moje kosti odtiaľto so sebou. 2M 13,19

Je obdivuhodné, že v tom strese a zhone, keď tak narýchlo odchádzali z Egypta na tieto pozostatky nezabudli. Vybrali ich zo zeme a zobrali ich zo sebou. Egypt je obrazom smrti a my si môžeme byť istý, že Pán Ježiš nenechá naše kosti v hroboch. Čakáme, že keď príde, nezabudne na tých, ktorí zomreli, nezabudne na tých, ktorí jeho príchod čakali. Preto malo zmysel čakanie i tých prvých Izraelcov a preto má zmysel aj naše čakanie.

Nebude márne, aj keby sme zomreli skôr a nedožili sa tohto Ježišovho dňa, pretože pre tých, ktorí na Kristov príchod čakajú, platí, že naše telá neskončia v hroboch, ale pred trónom Božej milosti.

Naše čakanie má byť príkladom pre ďalšie generácie. To presvedčenie a tá viera Jákoba sa preniesla na celý Izraelský národ a za 400 rokov sa mocne znásobila. Vyvíjala sa, rástla. Pán Boh hovorí Mojžišovi: …počul som jeho volanie o pomoc. Ono sa znásobovalo, skutočne dozrievalo. Napadlo ma, či učíme svoje deti čakať Ježišov príchod? Sme pre nich príkladom a pestujeme v nich to, že tu sme len prechodne bývajúci obyvatelia? Že táto zem nie je naším domovom?

Židovské deti sa toto v Egypte učili. Tu nie sme doma. Toto nie je naša vlasť, nie sme tu natrvalo. Príde čas, keď odtiaľto s radosťou odídeme.

Tento moment sa z našej cirkvi a našich rodín vytratil. Lipneme tu na tejto zemi a na tomto živote. Na smrť sa niekedy pozeráme ako neveriaci ľudia. Akoby sa všetko smrťou končilo. Sme beznádejne šokovaní zo smrti a nevieme seba ani naše deti presvedčiť, že my čakáme v nebesiach nový a lepší život. Že smrťou sa pre nás nič nekončí, ale všetko odznova začína.

Stále to opakujem, ale pozrite sa na naše cintoríny, čím ďalej tým väčšie hrady a zámky si tam staviame. Všimnite si domy nejakých bohatších ľudí, vyzerá to tak, akoby sa chceli tu na tejto zemi zabarikádovať a ostať tu navždy.

Čakanie Krista je aj vecou výchovy. Akým príkladom si brat, sestra, pre svoje dieťa? Sadli ste si niekedy so svojimi deťmi a rozprávali im o živote po smrti, o nádejách, o večnosti, o novom nebi, ktoré ako veriaci ľudia máme?

Zo smrti sme urobili strašiaka, aj ja sa na ňu takto pozerám, ale ona je súčasťou života a mali by sme sa o nej rozprávať. Aj človeku, ktorý je na smrteľnej posteli, sa bojíme čo i len naznačiť tému smrti a zahovoríme to slovami, že všetko bude dobré. Musíme sa učiť hovoriť o smrti a o pokračovaní života otvorene, bez obáv a strachu. Neviem, či robíme dobre, keď sa snažíme deťom o smrti nič nehovoriť a myslíme si, že tomu nerozumejú, že ich pred niečím takým ešte treba chrániť. Poviem to inak. Neučte ich o smrti, ale učte ich o živote po smrti, lebo to je súčasť našej viery. Niektorí Izraelci prežili celý svoj život v Egypte, ale naučili svojich potomkov, že toto nie je ich zem, že nie sú doma, že raz odtiaľ odídu preč.

A čo my? My sme to svoje deti naučili? Že sa vlastne chystáme domov? Že táto zem nie je náš domov a sme tu len na krátky čas?

Vnímam to tak, že aj cirkev musí v tejto veci dozrieť, musí nastať tá správna doba. Toto je dôvod, prečo sa ten Ježišov príchod stále odďaľuje.

Keď prídete na jeseň do záhrady a obzeráte si ovocie, viete posúdiť, či už je čas na oberanie. Nemá zmysel oberať ho skôr, pretože by aj tak vyšlo navnivoč a nebolo dostatočne chutné. Ale, ak prídete neskoro, padne na zem a zhnije. A zase by z neho nebol úžitok. Aj keď Izraelci nariekali už skôr, aj keď to pre mnohé generácie, ktoré sa za tých 400 rokov vystriedali, bolo ťažké, museli vyčkať, kým sa naplní miera viery.

Ale nemôžem obísť ani to, čo predchádzalo samotnému odchodu. V Božom slove je jeden veľmi zvláštny moment, keď sa píše, že …..Hospodin zatvrdil srdce faraónovi. Aj to je doklad o určitom dozrievaní. Faraónovo odmietanie prinieslo Izraelcom ešte viac utrpenia a bolesti. Sťažil im prácu i životné podmienky a prichádzali jedna rana za druhou. A tie nivočili nielen Egypťanov, ale aj Izraelčanov. Kobylky, ktoré požrali všetko, čo sa len dalo, hmyz, ktorý znepríjemňoval život, mor dobytka, atď…. To všetko prinieslo utrpenie aj Izraelcom. Je to určitý predobraz i tej našej budúcnosti. Bude trpieť tento svet a my budeme trpieť spolu s ním, až kým nepríde ten správny čas, čas Baránka Božieho, ktorý to utrpenie ukončí. Poslednú ranu pocítili už iba tí, ktorí neuverili v zachraňujúcu obeť baránka. A vtedy prišlo vyslobodenie.

Na tento moment čakáme aj my v cirkvi. Moment prichádzajúceho Pána Ježiša Krista, Sudcu živých i mŕtvych, ktorý si príde pre svoju cirkev. A tak sa vyhneme tomu poslednému utrpeniu, ktoré čaká tento svet.

Naše čakanie má zmysel, pretože príde čas, keď sa jedna generácia dočká naplnenia.

AMEN

Piesne: 5; (8); 4; 14; 656/16; A:2
Texty: Iz 11,1–6; R 15,7–13; L 21,25–33; Ž 110,1–7