20. po Svätej Trojici 2011

Kázňový text: Zjavenie 3,7–13

Ak ste si pri vypočutí názvu mesta predstavili hlavné mesto Pensylvánie v Amerike, tak vám musím povedať, že ste tesne vedľa. Pomenovanie Filadelfia je oveľa staršie, ešte staršie, ako samotná Amerika. Filadelfia bolo najprv starodávne mesto v malej Ázii, a ako všetky ostatné spomínané v knihe Zjavenia Jána bolo na území dnešného Turecka.

Bolo to mesto na hraniciach Lydie a Frígie vybudované Attalosom II. Filadelfom. (odtiaľ tento názov) Bol pergamonský kráľ v rokoch 159–138 pred Kristom. V rozmedzí týchto rokov dal vystavať toto mesto. Nešťastná však bola pozícia mesta, pretože to bolo na miestach, kde dochádzalo k častým zemetraseniam. Jedno také veľké prišlo v 17. roku n.l., kedy bola Filadelfia takmer zrovnaná so zemou. Ale cisár Tibérius ho dal znova vybudovať ako veľmi impozantné mesto. Starí historici ho označovali aj ako „malé Atény“, pretože tak chceli vyjadriť jeho krásu. Dnešný názov mesta je ALASEHIR (načervenalé alebo začervenané mesto) a stojí na mieste starobylej Filadelfie spomínanej v knihe Zjavenia.

Pri tomto zbore je však jedna zaujímavosť. Je to jediné mesto z knihy Zjavenia, kde môžeme povedať, že v ňom dodnes žijú kresťania. Aj keď sa mi nepodarilo zistiť, či tam cirkevný zbor bol celý čas, teda od čias, keď doň napísal Ján list.

Slovo Filadelfie znamená v gréčtine „bratská láska“. Myslím, že za povšimnutie stojí, že kresťanom vo Filadelfii Pán Ježiš nič nevyčítal. Toto sme doteraz v žiadnom liste nemali. Spomínajú sa v ňom Židia, ktorí robili spoločenstvu problémy, ale Ježiš avizuje, že ich potrestá za ich hriechy a že kresťania budú mať od nich pokoj.

A potom sú tam len upozornenia na to, aby vydržali tlak, ktorý príde, aby im nikto nevzal veniec. Dokonca tomuto zboru hovorí o tom, že ich uchráni pred pokušením, ktoré má prísť na celý svet.

Ja sa dnes však budem držať iba jednej časti tohto listu. Zaujala ma myšlienka vyjadrená v 8. verši, kde Pán Ježiš hovorí: Ajhľa, otvoril som ti dvere, ktoré nikto nemôže zatvoriť….

Tento týždeň sme mali u nás v stredu hosťa. Bolo to jedno zo 669 židovských detí, ktoré zachránil Nicholas Winton, keď ich previezol do Anglicka a tam im našiel rodiny, v ktorých sa mohli počas vojny ukryť. V ukážke z filmu, ktorý tam bol odprezentovaný, rozprával tento pán Winton, aké bolo komplikované nájsť ľudí, ktorí boli ochotní otvoriť dvere svojho domu pre tieto židovské deti. Zháňal ubytovanie pre takéto deti aj v Amerike, ale tam pre takúto pomoc nebola žiadna podpora.

Napadlo ma, že, ak hovoríme o otvorených dverách, tak hovoríme o záchrane, o milosti, ktorá je človeku poskytnutá. Myslím na svedectvo Tomáša Graumana, ktorý hovoril, ako v Škótsku pre neho otvorila dvere jedna žena, učiteľka, ktorá si ho zobrala s ďalším chlapcom, aj keď k nej mali prísť dve dievčatá. Ako písala Wintonovi, že to skúsi na mesiac, potom, že to skúsi ešte jeden, lebo to celkom zvládla a ešte jeden a nakoniec tam ostal 18 rokov, hovorí za všetko. Toto boli skutočne otvorené dvere. A tie otvorené dvere znamenali opateru, starostlivosť, ale aj domov pre chlapca, ktorý stratil všetko.

Presne táto situácia ma napadla, pri čítaní listu cirkevnému zboru do Filadelfie. Pán Ježiš otvára veriacim ľuďom vo Filadelfii dvere. Musím sa preto tu na tomto mieste pýtať:

• Máme ich otvorené aj my?
• Máme ich otvorené, aj keď, na rozdiel od kresťanov vo Filadelfii, sme mnohokrát zapreli Božie meno a Jeho slovo sme nezachovali?
• Máme otvorené dvere Božej milosti, aj keď nie sme hodní nimi vôbec vojsť?

Tá prvá vec, na ktorú chcem dnes z tohto listu upozorniť, je jasná odpoveď na tieto otázky: Máme otvorené dvere. Oni sú obrazom ochoty, milosti a lásky. Hovoria: Poď, prijímam ťa, stále môžeš vojsť. Tento obraz Pána Ježiša presne vystihuje, čo je to Božia milosť. On je ten, ktorý drží v rukách kľučku, a od neho plne závisí to, či budú dvere otvorené, alebo nie. Viem jednoznačne, že zatiaľ otvorené sú!

Myslím, že žijeme v čase, keď slová do zboru do Filadelfie presne vystihujú pozíciu nás v dnešnej dobe. Žijeme v dobe, kde máme všetky možnosti.

• Nie sme zaťažení vojnami,
• nie sme prenasledovaní pre svoju vieru a presvedčenie,
• nie sme obťažení nenávisťou.

Myslel som na ľudí, ktorí počas druhej svetovej vojny stratili celé svoje rodiny a blízkych, a ak ešte žijú, tak žijú zaťažení strašnými krivdami. Obdivoval som Tomáša Graumana, ktorý stratil celú svoju rodinu v koncentračných táboroch a či chcel alebo nechcel, bol zaťažený nenávisťou a hnevom. Dokázať niečo také odpustiť, dokázať sa v živote vyrovnať s takouto tragédiou je určite komplikovaná vec.
o Myslím na to, že my s niečím takým nemusíme zápasiť a bojovať. Ale od neho toto Boh žiadal, ak sa chcel niekedy modliť modlitbu Pánovu: …odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom….

Uvedomujete si, bratia a sestry, že žijeme v čase, keď tých komplikácií máme podstatne menej a náš život je v mnohom jednoduchší?
Kto ti bráni v tom, aby si veril?
Kto ti bráni v tom, aby si nasledoval Krista?
Kto ti bráni, aby si vošiel dverami Božej milosti, ktoré sú dokorán otvorené?
Ak to nie si ty sám, tak nikto.

Toto sú veci, ktoré hovoria o našich možnostiach: …otvoril som ti dvere, ktoré nikto nemôže zatvoriť. Viďme, že máme príležitosť, že máme možnosť spoznať a veriť Bohu a v dnešnej dobe máme minimum prekážok a obmedzení.

Tá druhá vec, ktorá je veľmi dôležitá, je …že ich nikto nemôže zatvoriť.

V pondelok som bol v Košiciach a zháňal som nejaké hliníkové profily. Najprv som hľadal obchod, ale keď som ho našiel, zistil som, že akurát v pondelok majú dovolenku, dvere boli zatvorené a zamknuté. Zavreli ich kvôli predlženému víkendu. Na jednej strane je to pochopiteľné, na strane druhej je to nepríjemná vec, pretože hlavne kvôli tomu som šiel do mesta. Myslím, že to všetci poznáte veľmi dobre. Všetko máte premyslené a naplánované a zrazu dvere, kam idete, či už na obchode, či úrade, sú zatvorené pre dovolenku, či nejakú inú banalitu.

Ježiš hovorí, že tieto dvere, ktoré sú pre teba životne dôležité, nikto nezavrie. Budú pre teba, človeče, otvorené, dokiaľ sa ich Pán Ježiš nerozhodne zatvoriť. Nikto iný to nemôže urobiť. Viem, že my sa radi vyhovárame. Väčšina tých, ktorým veľmi nechýba spoločenstvo kresťanov, rozpráva o tom, že nechodia do kostola pre niekoho, kvôli niekomu. Ten je taký a druhý zas onaký. Keby tí v kostole boli iní, aj ja by som chodil do spoločenstva.

Toto nie je výhovorka. Dvere Božej milosti otvára a zatvára Ten, kto má od nich kľúče, a tým je Ježiš Kristus. Nie ja, ani nie vy.

Dvere sú vo svojej podstate vymyslené na to, aby sa otvárali a zatvárali. To je ich podstata. Kvôli tomu ich máme všetci na svojich domoch. Je čas, kedy sú otvorené a dá sa cez ne prejsť, ale je aj čas, kedy ich zatvárame preto, aby nikto nevošiel. Túto podstatu spĺňajú aj dvere do Božieho kráľovstva. Je čas, keď sú otvorené a príde raz čas, keď sa zatvoria. Na to by sme mali myslieť, lebo všetci z vlastných skúsenosti poznáme, aké to je prísť niekde, kde majú zatvorené.

AMEN

Piesne: 374; 671; 201; 467; 656/11; A:60
Texty: Sof 3,8–17; Žid 3,12–14; L 12,2–9.32; Ž 76,2–13