17. po Svätej Trojici 2011

Sviatok poďakovania za úrody zeme je sviatkom o vďačnosti, ktorú určite ako veriaci ľudia cítime naproti Pánu Bohu. Je to vďaka, ktorú si uvedomujeme, keď vidíme úrody, ktoré nám priniesla naša zem. Tie najzákladnejšie, ktoré potrebujeme pre svoj telesný život, máme aj tu pred sebou, pšenica, ktorá nám symbolizuje každodenný chlieb, zemiaky, nejaké ovocie, zelenina. Sú to veci, ktoré si dnes kladieme pred naše oči a ktoré sú dôkazom toho, že máme čo jesť, že je o nás z tejto strany dostatočne postarané.

Myslím, že spôsob, ako sa človek dopracuje k nejakej úrode, je krásnym svedectvom o našom Bohu. Máme pred sebou niečo, k čomu sme sa dopracovali sčasti vlastným úsilím, ale k tomu musíte priložiť aj niečo, čo vôbec nie je závislé od človeka.

Aby ste vypestovali nejaké jablko, potrebujete na jar orezať stromy, potom aj chemicky ošetriť, ale to vôbec nie je zárukou toho, že budete mať krásne jablká. Záleží na tom, aký bude rok, kedy a v aký čas prídu mrazy, koľko bude vlahy a koľko sucha, koľko bude slnka a mnoho ďalších podmienok, ktoré vôbec nie sú v moci človeka a ktoré my ľudia neovplyvňujeme. A darmo my, ako hospodári, urobíme svoje, bez veľkého počudovania môžete prísť v jeseni k stromu a nebude na ňom vôbec nič. A tak je to so všetkým, čo tu dnes pred nami leží.

Sme len spolutvorcami. Naša práca je len časťou veľkej roboty, ktorú musíme vidieť pri všetkom, čo sa nám urodí v našich záhradách. Ak sa pri tom nezúčastní Pán Boh a Jeho požehnanie, nemáme vôbec šancu hovoriť o nejakej úrode.

Spojitosť s úrodou som našiel aj v jednom zo siedmych listov napísaných v knihe Zjavenia Jána, ktorý Pán Ježiš adresoval cirkevnému zboru v Sardách.

–––––––––––––­––––––––––––––-

Čítanie kázňového textu: Zjavenie 3,1–6

1 Anjelovi cirkevného zboru sardského napíš: Toto hovorí Ten, ktorý má sedem Božích duchov a sedem hviezd: poznám tvoje skutky, máš meno, že žiješ, a si mŕtvy. 2 Prebuď sa a posilňuj ostatky, ktoré začali odumierať, lebo tvoje skutky som nenašiel dostatočnými pred mojím Bohom! 3 Pripomeň si, čo si prijal a počul, a zachovávaj (to) i kajaj sa! Ak nebudeš bdieť, prídem ako zlodej, a ani sa nedozvieš, v ktorú hodinu prídem na teba! 4 Máš však niekoľko osôb v Sardách, ktoré si nepoškvrnili rúcho; tí budú chodiť so mnou v bielom rúchu, lebo sú toho hodní. 5 Kto zvíťazí, takto bude oblečený do bieleho rúcha a nevymažem jeho meno z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred Jeho anjelmi. 6 Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom!
–––––––––––––­–––––––––––––––-

V staroveku boli Sardy hlavným mestom oblasti zvanej Lydia, neskôr sídlo perzskej satrapie a potom rímskej provincie. Ale aj pri Sardách musíme konštatovať, že toto mesto časom zaniklo. Ešte v 10. storočí boli Sardy tretím najvýznamnejším byzantským mestom po Efeze a Smyrne, ale potom pomaly upadali až celkom zanikli. V blízkosti niekdajšieho mesta je dnes iba malá osada s niekoľkými obyvateľmi.

Mesto však malo zaujímavú históriu. Vzniklo na rieke, ktorú menovali zlatonosnou. Ťažilo sa z nej zlato. Bolo postavené ako nedobytná pevnosť a na to boli obyvatelia patrične hrdí. Lenže v roku 546. pred Kristom ho predsa len dobyl perzský kráľ Kýros. A veľmi podobnou taktikou ho potom ešte raz porazil Antiochus Veľký v roku 214 pred narodením Ježiša Krista. Sardy potom znova obnovili a hrdosť obyvateľov sa pestovala ďalej.

Tá pýcha a hrdosť na slávnu minulosť mesta sa preniesla aj na kresťanské spoločenstvo. Sami viete, bratia a sestry, že ak človek vyrastá dlhý čas v nejakom prostredí, má to na neho vždy nejaký vplyv. Svet a doba, v ktorej ste vy starší vyrastali, vás v mnohom ovplyvnila. Mladým sa čudujete, odkiaľ nabrali odvahu, že sa vyberú do zahraničia, do inej krajiny a dokážu tam žiť a nemajú problém cestovať po svete, tisícky kilometrov od domova. Vy by ste sa na niečo také nedali nahovoriť, a, ak aj áno, išli by ste s ohromnými obavami. To je určite vec výchovy, ale aj prostredia, v ktorom ste a musím dodať, sme, vyrastali.

Sardy boli slávnym mestom, veľmi bohatým a jeho obyvatelia boli vedení a vychovávaní k hrdosti. Aj keď už nie vždy bolo na čo byť hrdí a toto sa týkalo aj kresťanského spoločenstva. Fungoval tu kresťanský cirkevný zbor na prvý pohľad celkom dobre a normálne, až na to, že ho Pán Ježiš zhodnotil slovom: ….máš meno, že žiješ, a si mŕtvy.

Nebola to veľmi dobra vizitka. Je to však obraz, ktorý súvisí s našim sviatkom Poďakovania za úrody zeme. Myslím, že každý, kto má doma nejakú záhradu a v nej ovocné stromy, chápe, o čom je reč. Prídete do záhrady, máte v nej krásny strom, už aj dostatočne veľký na to, aby prinášal nejakú úrodu a bol pre vás užitočný, ale niet na ňom ovocia. Toto sa dá nejaký čas vydržať a dá sa počkať aj nejaký ten rok, ale čo z krásnych listov? Čo vám je z toho, že ten strom žije a tak sa tvári celú jar, leto a jeseň, keď nespĺňa to, na čo ste ho do tej záhrady posadili? Zelené listy sú obrazom toho, že strom žije, ale bez toho, aby prinášal ovocie, je vlastne mŕtvy. Hospodárovi len márni sily i čas, ktorý trávi pri starostlivosti oň.

….máš meno, že žiješ, a si mŕtvy, takto znel Ježišov verdikt kresťanom v Smyrne. Raz o tom už Pán Ježiš hovoril učeníkom, že strom poznať po ovocí, či je dobrý a užitočný, alebo zlý a tým pádom zbytočný. Listy na strome nie sú rozhodujúce.

Dnes ďakujeme za úrody zeme, za to, čo sa urodilo, za to, čo vieme zužitkovať a čo nám prináša prospech. Myslím, že by sme tu boli zbytočne, keby sme nemali za čo povedať ďakujem. Pán Boh preto svoje slovo splnil a starostlivosti o nás naplnil.

Musím však dnes povedať, že úroda zeme nie je iba to, čo sa nám urodilo na poli, alebo v záhrade. Ak zoberiete do úvahy, že človek je taktiež dielom Božím, Božím stvorením a je súčasťou Božej prírody, tak za úrodu zeme treba považovať aj to, čo sme užitočné a prospešné priniesli tomuto svetu my. Tak by to bolo úplne komplexné. Nielen zem má priniesť úžitok, nielen stromy majú prinášať úrodu, ale tak isto aj človek, ktorého Boh na túto zem postavil. Tiež má svojim ovocím prinášať úžitok. Či už sebe navzájom, alebo aj Pánu Bohu.

Pri pohľade na kresťanov v Sardách videl Ježiš cirkevný zbor, ktorý mal svoju štruktúru, svoju organizovanosť a naoko vyzeral ako každý ostatný, ale napriek tomu konštatuje: …tvoje skutky som nenašiel dostatočnými pred svojim Bohom! Na skutky sa v našej cirkvi pozerá trochu inak ako v iných cirkvách. Skutky nie sú schodíkmi do neba, ale vieme z Božieho slova, že konanie človeka je ovocím jeho viery. A ak nie je ovocie, tak potom Pán Ježiš kladie otázku: Načo je to potom viera, ktorá neprináša nič užitočné a prospešné?

Výčitka nedostatočných skutkov je výčitka pre celý cirkevný zbor, aj keď v Sardách sa našlo zopár ľudí, o ktorých list hovorí, že si ….nepoškvrnili svoje rúcho. Ale ovocie viery celého cirkevného zboru bolo pred Bohom nedostatočné.

Dnes máme poďakovanie za úrody zeme a podľa slov z knihy Zjavenia Jána je namieste aj otázka, či môžeme ďakovať aj za ovocie viery nášho Obišovského cirkevného zboru? Či môžeme poďakovať aj za ovocie viery nás jednotlivcov?

Myslím, že aj tu platí, že to nie je iba naša zásluha, pretože Božie slovo hovorí, že nás Pán Boh ….uspôsobil pre každý dobrý skutok. To znamená, že aj tu existuje Božia spoluúčasť. Pán Boh nám dal možnosti a schopnosti a my svojou iniciatívou máme prispieť k niečomu dobrému.

• Prispeli sme teda ako jednotlivci, ale aj ako cirkevný zbor k úrodám tejto zeme?
• Alebo aj s nami je to tak ako s kresťanmi v Sardách, že máme meno, že žijeme, ale strom našej viery odumiera?
  

  Pán Ježiš navrhuje, aby sme začali posilňovať ostatky, ktoré začali odumierať. Zem, ktorú Boh stvoril už po tisícročia prináša úrodu, horšie je to s ľuďmi a cirkevnými zbormi, ktoré začali odumierať.

AMEN

Piesne: 214; 552; 344; 644; 656/11; A:77
Texty: 5M 8,7–10; F 4,11–13; Mt 15,32–39; Ž 145,15–21