11. po Svätej Trojici 2011

Pamiatka posvätenia chrámu bola vždy slávnostnou udalosťou pre cirkevný zbor a obec, v ktorej kostol stojí. Súviselo to s tým, že postaviť kostol bolo iniciatívou veľkého množstva obyvateľov, ktorí sa rozhodli pre takýto počin. Spojila ich táto spoločná myšlienka, dali dohromady hlavy, všetko premysleli a dali sa do spoločného diela.

Títo ľudia priniesli nemalé obete, či už námaha pri práci, alebo finančné dary, ktoré išli z ich vlastného vrecka. Preto sa v minulosti pamiatka posvätenia chápala ako veľmi slávnostná udalosť, pretože ľudia v nej videli svoju vlastnú prácu, svoje vlastné dielo. A to, čo si sami vybudujeme a dosiahneme vlastnou iniciatívou a snahou, samozrejme aj s Božím požehnaním, má pre nás vždy väčšiu cenu, ako to, k čomu prídeme len tak náhodou.

To je dôvod, prečo tento sviatok v súčasnej dobe stráca na intenzite a svojej slávnostnosti v mnohých cirkevných zboroch. Väčšinou už nežijú tí, ktorí tieto kostoly stavali, a tým sa vytráca spojitosť človeka a takéhoto diela. Ten kostol nie je môj. Ja do neho iba občas chodím, ale nie je mojím majetkom. Takýto postoj by nikdy nemali tí, ktorí tu chodili brigádovať a odrobili na ňom týždne, či mesiace roboty. Pre tých ľudí to bol môj kostol, moja modlitebňa. Toto prepojenie sa úplne vytráca mladým generáciám a preto je ich vzťah ku kostolom oveľa problematickejší.

Ale, vďaka Bohu, tu v Trebejove to nie je celkom tak. Aj keď už asi nežijú tí, ktorí túto modlitebňu postavili, existuje toto prepojenie vďaka tomu, že sa o tento, dnes už kostol, staráme a vždy na ňom niečo pomaličky robíme a opravujeme. To vytvára spojenie ľudí a tohto miesta. Človek tu vidí svoju prácu, ktorú tu do tohto diela vložil, vidí hodiny driny a námahy a uvedomuje si, že je to moje. Aj keď na liste vlastníctva nie je moje meno, aj tak je to moje, je tu moje miesto, kde v nedeľu sedávam, kde rád prichádzam a cítim sa tu dobre, lebo som tu doma. Ak sa tu tak cítite, je pre vás dnešný deň slávnosťou a nie niečím cudzím a vzdialeným.

A ak dnes máte pocit aj určitej hrdosti, tak poviem, že to patrí k dnešnému dňu.

–––––––––––––­–––––––––
Pieseň: ES 648,1.- 3. verš
–––––––––––––­––––––––-

Po tomto úvode by som chcel prejsť k dnešnému kázňovému textu. Začnem tým, že som ho nevybral ja, ale niekto z vás, ale to vôbec nie je podstatné. Je zo starej zmluvy, z obdobia Judských kráľov, z obdobia, ktoré je veľmi málo známe. Na priblíženie poviem iba to, že je to z čias po Šalamúnovej smrti, keď sa Izraelské kráľovstvo rozpadlo na dve časti. V jednej Judskej vládol Šalamúnov syn Rechabeám a v druhej jeden z jeho predákov Jarobeám. Po smrti Rechabeámovej vládol Abija a hneď po ňom jeho syn Ása a z obdobia jeho vlády je aj dnešný kázňový text.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––-
Čítanie kázňového textu: 2. Kronická 15,10–15; 16,9a

10 Zhromaždili sa do Jeruzalema v treťom mesiaci pätnásteho roku Ásovej vlády 11 a obetovali toho dňa Hospodinovi z koristi, ktorú priviedli: sedemsto kusov hovädzieho statku a sedemtisíc oviec. 12 Nato sa zmluvne zaviazali, že budú hľadať Hospodina, Boha svojich otcov, celým srdcom a celou dušou. 13 Každý, kto by nehľadal Hospodina, Boha Izraelovho, mal byť usmrtený, malý či veľký, muž či žena. 14 Prisahali Hospodinovi nahlas, za zvučného jasotu trúb a rohov. 15 Všetci Júdejci sa radovali z prísahy, lebo prisahali celým srdcom a hľadali Ho s najlepšou vôľou, takže sa im dal nájsť. Tak im Hospodin poskytol pokoj od okolia.
16: 9 Lebo oči Hospodinove prehliadajú celú zem, aby ukázal svoju moc tým, čo majú voči Nemu úprimné srdce.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––

Toto slovo je svedectvom o akomsi obživení viery. Hnutí, ktoré vyprovokovalo množstvo ľudí v Judskom kráľovstve, aby obnovili zmluvu medzi nimi a Bohom. Môžeme to kľudne nazvať aj akousi reformáciou, ktorá naštartovala Judské kráľovstvo k tomu, aby ľudia prehodnotili svoj vzťah k Bohu.

Myslím si, že tá história Izraelského národa je v mnohom poučná. Ukazuje, že aj zbožnosť národa sa nedrží vždy na jednej a tej istej úrovni. Tak, ako staršie generácie odchádzajú a rodia sa nové, mení sa veľmi aj postoj k duchovným otázkam. Po smrti Šalamúnovej prišiel ohromný úpadok viery, pokračoval za Šalamúnovho syna Rechabeáma, ale potom sa to začalo celé meniť za Ábiju a kráľ Ása to dotiahol do nového prebudenia a oživenia viery.

Nebolo to nejakým násilím, Biblia píše, že sa radovali, keď dávali nanovo Bohu svoje prísahy a hľadali Boha s najlepšou vôľou. Dokonca sa zmluvne zaviazali, že budú hľadať Hospodina celým srdcom a celou dušou.

Keď sa tak pozerám na život našej Evanjelickej cirkvi mám pocit duchovného úpadku, ale vidím aj neprestajnú snahu niečo začať odznova. Oživiť a zapáliť nové generácie, ktoré prichádzajú. Z tohto dôvodu až tak čierne netreba vidieť to, čo sa v našej cirkvi dnes deje. Otvoríte si SME a nájdete tam článok s otázkou: Rozpadne sa evanjelická cirkev? Jednoznačne viem odpoveď: NIE. Pravdou je, že ten rozruch sa mal odohrať vo vnútri cirkvi a nemal vyjsť za jej hranice, aby sa o tom hovorilo v médiách. Ale ten nepokoj hovorí o snahe a túžbe po novom a lepšom vzťahu s Bohom. A to nie je zlé.

Možno vás napadla otázka:

• Ale, aký lepší vzťah s Bohom?
• Veď sme veriaci ľudia, čo lepšie ešte môže byť?
• Sme členmi tej vylepšenej zreformovanej cirkvi, čo ešte treba meniť a naprávať?
• Prečo nebyť spokojný s tým, čo je a ako to je?

Povieme to v príklade. Ak muž miluje svoju manželku, koľkokrát za život jej tú lásku musí dokázať? Stačí to povedať raz pri oltári a ona to už pochopí a bude jej to jasné celý život?

Keď mi moja manželka vyčíta, že jej nikdy nekúpim kvety, tak sa jej opýtam, či tá svadobná kytica nestačila? Asi sa všetci zhodneme na tom, že nie.

Každý prejav lásky v manželstve je akýmsi obnovením a pripomenutím toho celoživotného sľubu a záväzku. V našej chrámovej agende máme k manželským jubileám požehnanie manželstva a pripomenutie si tak manželského sľubu.

V niektorých zboroch robia výročné konfirmácie, kde si pozvú konfirmandov po 40., či 50 rokoch od konfirmácie, a pripomenú im sľub, ktorí Bohu dali.

Nie je to teda nič čudné, ani zvláštne, keď si židia za vlády kráľa Ásu pripomenuli, komu majú slúžiť a komu patria a nanovo sa Hospodinovi zaviazali sľubmi. Nerobili to z donútenia a ani tým nechceli povedať, že to, čo niekedy sľúbili Bohu, bolo nepravdivé, či falošné. Zoberte si, že každý z nich bol obrezaným židom, čo bolo dôkazom jeho zmluvy s Bohom a bolo to viditeľné na ich tele. Tak načo prisahali ešte raz?

Je to tak, ako pri nás. Boli sme pokrstení v meno Trojjediného Boha, žijeme v cirkvi, sme veriacimi ľuďmi, je potrebné ešte niečo viac? Poviem: NIE. A poviem aj: ÁNO. Prejdi si v mysli svoj život, brat a sestra, prejdi si všetko, čo si Bohu sľúbil vo svojom živote, i to, čo si možno nepovedal nahlas pred nikým, iba v modlitbe pred svojím Bohom. Prejdi si všetko, čo si nesplnil i nedodržal. Koľko takých vecí v živote každého z nás je?

Otázkou potom je, či je to všetko v poriadku?
Hovoril som, že sa mi zdá, že naša cirkev prežíva taký útlm, možno i úpadok. Ale musíme sa pýtať aj na náš zbor. V akom je stave? Už som viackrát spomínal, že štatistika je nepriaznivá, pretože sme veľmi slabí v misii. Ale uvedomte si, že život, či útlm, alebo až umieranie zboru je absolútne závislé na duchovnom stave jeho členov. Nemôže zbor rásť, keď jeho členovia nežijú s Bohom. Zbor nikdy nebude rásť a duchovne napredovať, keď sa my vo svojej viere nepohneme z miesta. Nemôžeme mať veľké očakávania, keď sme zabudli na sľuby, ktoré sme dali Bohu. Aj keď to možno vtedy bolo s „najlepšou vôľou“.

Chcem vás dnes vyzvať k prehodnoteniu svojho života. Nemusíte sa nanovo dať pokrstiť. Náš krst je dostatočný a platný, ale skúste sa znova zaviazať Bohu, že ho budete hľadať s najlepšou vôľou. Skúste povedať v modlitbe Bohu, že začnete odznova, že sa budete oveľa viac snažiť a dáte do toho viac sily i energie.

Za kráľa Ásu to bolo vážne hnutie, ktoré naštartovalo mnoho ľudí. Treba si však uvedomiť, že to nevydržalo naveky. Znova sa vystriedala generácia a noví ľudia potrebovali novú motiváciu a nový štart. Ale Pán Boh to celé obdobie požehnal a až do 35. roku Ásovej vlády nebolo vojny. Takto hovorí Božie slovo. Tá duchovná obnova mala praktické dôsledky.

Každé duchovné obživenie so sebou prináša aj Božie požehnanie. Vždy však prichádza po útlme, po vystriedaní generácií, pretože jedni odchádzajú a prichádzajú druhí. A tí tiež musia nejako začať, nemôžu žiť z viery otcov. Musí to byť ich vlastná životná skúsenosť. A tak sa všetko musí začať odznova.

Myslím, že ľudia na nás potrebujú vidieť nové nadšenie a nové odhodlanie pre Božie veci. Skúsme ukázať, že náš zbor žije, že duchovne žijeme aj my, že žije naša viera a potom bude vidieť, že aj naša cirkev nezomiera a nerozpadá sa.

AMEN

Piesne: 607; 229; 579; 648; 263; A:73
Texty:J 4,21–24; Ž 84,2–5; Iz 2,1–5; 2K 6,16–18