10. po Svätej Trojici 2011
Načo si teda pripomíname túto historickú udalosť?
Aký prínos z toho môžu mať ľudia dnes?
Prečo vám túto udalosť my farári vôbec pripomíname?
Vtedy som si spomenul na jednu udalosť z detského tábora. V jeden večer sme sa s vedúcimi bavili o tom, že niektoré časti Biblie sú veľmi nepríjemné a ťažko vyložiteľné. A vznikla pri tom otázka, či ich je vôbec potrebné deťom spomínať.
Preberali sme proroka Elizea a z jeho života je jedna udalosť, ktorá sa hlavne deťom vysvetľuje veľmi ťažko. Keď Elizeus šiel do Bételu, cestou ho stretli nejaké deti a posmievali sa mu. Vykrikovali po ňom, že je plešivec. Na tom mieste je napísané, že ich preklial menom Hospodinovým, a vtedy vyšli z lesa dve medvedice a deti roztrhali. Veľmi krutá vec. Niet v nej zmienky o nejakej milosti, o ďalšej príležitosti, o odpustení. Nič, iba jeden krutý trest za túto zlú vec. Nemôžem povedať, že jednu, toto nevieme, pretože o tých deťoch nevieme nič viac. Ale bolo to dosť kruté. A keď sme sa rozprávali o tom, či bolo dobré túto udalosť deťom spomenúť, alebo ju radšej preskočiť, odznela myšlienka: …novým ľuďom vždy povieme, že ich Boh miluje, že za nich obetoval svojho Syna, že ich má rád, ale nikdy na začiatku nehovoríme aj o druhej strane mince. Nehovoríme, že Pán Boh je aj prísny, je aj trestajúci a z pohľadu človeka môže byť niekedy aj veľmi krutý.
Udalosti roku 70., keď rímske vojská dobyli mesto Jeruzalem, boli dosť kruté, a to je dôvod, prečo si ich pripomíname. Venujeme im viac pozornosti aj preto, že tieto udalosti predpovedal aj sám Pán Ježiš. Predpovedal čas, v ktorom sa ľuďom bude zdať, že Pán Boh nemá milosti a nemá zmilovania. A tie časy také boli. Kde už niet zľutovania nad starými, ale ani mladými. Kde už niet milosti ani pre deti, o ktorých hovoríme, že sú nevinné. V takýto čas sa ľudia čudujú, ako sa Boh na niečo také môže pozerať? Ako niečo také môže Boh tolerovať? Niet vtedy u Neho žiadnej milosti? Niet u Neho zľutovania?
Myslím, že tento moment v poslednom čase preskakujeme. Zdá sa nám, žeby to dnešný človek nepochopil, alebo by ho to odradilo od jeho malej a krehkej viery, keby sa dopočul, že Pán Boh sa zrazu rozhodne urobiť niečo až bezdôvodne a bez vysvetlenia.
Uvedomujem si, že nemôžeme stále hovoriť o milostivom a dobrotivom Bohu, lebo to nie je pravda. Ten Boh, o ktorom toľko počúvame, sa dokázal pozerať na obyvateľov Sodomy a Gomory, keď ich zaplavovala síra a oheň. Ten istý Boh sa pozeral na ľudstvo pri potope sveta. A ten istý Boh svoj vyvolený a ochraňovaný národ dovolil odviesť do Babylónskeho zajatia. A ten istý Boh v roku 70. dovolil zmasakrovať židovský národ. A ten istý Boh sa dokáže pozerať aj na osobné tragédie ľudí, na naše nešťastia, na naše choroby a trápenia. A niekedy nezasiahne a nepohne ani prstom.
A my sa vtedy dožadujeme vysvetlení, akoby ich Boh bol povinný nám podať. Ak treba, aj písomne.
10. nedeľa po Svätej Trojici hovorí aj o prísnom a trestajúcom Bohu, ktorý má svoje hranice trpezlivosti, a keď ich ja alebo ty, brat, sestra, prekročíš, tak obaja budeme ľutovať ten deň i túto chvíľu.
Uvedomme si, že Pán Boh nie je povinný nám nič vysvetľovať. Že nemusí mať na všetky svoje rozhodnutia a svoje kroky vysvetlenie, ktoré by nám ľuďom bolo pochopiteľné. Mnohé naše výčitky voči Bohu sú postavené práve na tomto mylnom chápaní Božieho konania.
Poviem to obrazne. Keď prišiel jeden z našich chlapcov zo školy v roztrhaných nohaviciach, tak som si ho postavil do obývačky a chcel som počuť od neho vysvetlenie, prečo sa mu niečo také stalo. A čakal som, že to jeho vysvetlenie bude pre mňa pochopiteľné.
Uvedomme si však, že Pán Boh nie je školáčik, ktorý nám ľuďom musí vysvetliť svoje rozhodnutia, a keď to na prvý šup nepochopíme, musí to urobiť odznovu. To zničenie mesta Jeruzalema postihlo jednu generáciu ľudí, ktorá vtedy žila, ale ten trest nebol len za ich hriechy. Ten pohár Božej trpezlivosti plnili aj generácie, ktoré žili predtým. No oni sa dožili pokojnej staroby, ale títo zažili Boží hnev v podobe krutej vojny. A môžeme dnes riešiť to, či to bolo alebo nebolo z Božej strany voči týmto ľuďom spravodlivé. Odpoveď s najväčšou pravdepodobnosťou nenájdeme.
A takýchto situácií je v Božom slove oveľa viac. Dnes si posledný krát otvoríme Božie slovo na knihe Ester a prečítame si, ako skončil boj Hámana proti Židom. Pretože tento boj nebol len bojom proti inému národu, bol to zároveň aj boj proti Bohu, podľa slova proroka Zachariáša: Lebo takto vraví Hospodin mocností, ktorého sláva ma poslala k národom, čo vás vykorisťovali: Kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka. Zach 2,12
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
Čítanie kázňového textu: Ester 7,1–10
1 Kráľ i Hámán prišli popíjať s kráľovnou Ester. 2 Na druhý deň, keď zasa pili víno, kráľ jej povedal: Čo je tvoje želanie, kráľovná Ester? Splní sa ti. A čo je tvoja žiadosť? Až do polovice kráľovstva sa ti splní. 3 Kráľovná Ester odpovedala: Ak som získala priazeň v tvojich očiach, kráľu, a ak je to kráľovi vhodné, nech mi je na moje želanie darovaný môj život a na moju žiadosť môj národ. 4 Lebo sme – ja i môj národ – predaní na vyhubenie, pobitie a na zničenie. Keby sme mali byť len predaní za otrokov a otrokyne, mlčala by som, lebo to nešťastie by nebolo hodné toho, aby sa kráľ tým obťažoval. 5 Kráľ Ahasvér povedal kráľovnej Ester: Kto a kde je ten, kto hodlá také niečo urobiť? 6 Ester povedala: Tým protivníkom a nepriateľom je tento zlomyseľný Hámán. A Hámán zostal celý ohromený pred kráľom a pred kráľovnou. 7 Vtedy kráľ v hneve povstal od popíjania vína a šiel do záhrady pri paláci. Hámán stál, aby si vyprosil život od kráľovnej Ester, lebo videl, že kráľ rozhodol o jeho záhube. 8 Keď sa kráľ vrátil zo záhrady pri paláci do domu, kde pili víno, práve vtedy Hámán padol na ležadlo, na ktorom odpočívala Ester. Kráľ povedal: Či azda ešte chceš znásilniť kráľovnú za mojej prítomnosti v dome? Keď to slovo vyšlo z kráľových úst, zakryli Hámánovi tvár. 9 Vtedy povedal Charbóná, jeden z eunuchov, pred kráľom: Tu je šibenica, ktorú prichystal Hámán pre Mordochaja, ktorý prehovoril v kráľov prospech. Stojí v Hámánovom dome, vysoká päťdesiat lakťov. Kráľ povedal: Obeste ho na ňu! 10 A tak obesili Hámána na šibenicu, ktorú prichystal Mordochajovi. A kráľov hnev sa utíšil.
--------------------------------------------------------------------
Hámanova nenávisť a hnev sa obrátil voči nemu samému. Bola vyvraždená celá jeho rodina, všetci jeho blízky a jeho synovcovia, s ktorými sa toľko chválil. Židia vtedy vykonali pomstu na všetkých, ktorí sa strojili v Ahasvérovom kráľovstve vyvraždiť židovský národ a celé sa to zvrtlo opačným smerom. Z koristi sa stali lovci a z lovcov sa stala korisť. Len na hrade v Šúšane zavraždili židia vyše 500 mužov a v celom kráľovstve to bolo vyše 75 000 ľudí, s poznámkou, že sa nepustili do plienenia. Aj toto je krutosť, na ktorú sa Pán Boh pozeral.
Mal som niekedy tendenciu, ako farár, vysvetľovať veci z Biblie vždy priaznivo a tak, aby boli doslova prijateľné. Ale postupom času mi dochádza, že tým zakrývam niečo z poznania Boha.
Vytratil sa strach z Božej veľkosti. Stratila sa bázeň pred Bohom. Berieme Božie meno do úst len tak, akoby to bolo meno nášho suseda, naše deti to po nás opakujú, robíme si žarty z Boha, pretože málo hovoríme o Božej prísnosti a (použijem aj slovo) o Božej krutosti.
Chápem, prečo Luther vo svojom Malom katechizme začínal každé vysvetlenie prikázania slovami: …máme sa Pána Boha báť…
Chýba nám rešpekt, ale chýba nám preto, že si Pána Boha prikrášľujeme. Keď začne Boží hnev, človeče, bude ti beda. Toto dnes ľudia nevedia. A mnohokrát to nevedia ani veriaci ľudia. Toto sa potrebujeme naučiť, pretože Biblia aj o takomto prísnom a trestajúcom Bohu hovorí.
Naši mládežníci spievajú občas jednu pieseň, oslavnú pieseň, v ktorej sa hovorí o tom, aký je Pán Ježiš krásny. Má celkom peknú melódiu, ale keď sme ju raz spievali, napadlo ma, odkiaľ na niečo také ten autor prišiel. Hneď vtedy som si spomenul na videnie Jána na ostrove Patmos, ktorý videl Pána Ježiša osláveného. A Ján ho opísal takto: Hlavu a vlasy mal biele ako biela vlna, ako sneh, oči ako ohnivý plameň, 15 nohy podobné lesklému kovu rozžeravenému v peci a hlas ako hučanie mnohých vôd. 16 V pravej ruke mal sedem hviezd, z úst Mu vychádzal ostrý dvojsečný meč a tvár mal ako slnko, keď svieti v plnej sile. 17 Keď som Ho uzrel, padol som Mu k nohám ako mŕtvy; On však položil na mňa pravicu a povedal: Neboj sa! Ja som Prvý aj Posledný 18 a živý; bol som mŕtvy, a hľa, som živý naveky vekov a mám kľúče smrti a podsvetia. Zj 1,14–18
Aj keď Jánovi bolo povedané, aby sa nebál, z toho, čo videl, mal hrôzu a strach. A to bol predsa Ján, najmilší učeník Pána Ježiša. Myslíte si, bratia a sestry, žeby sme nemali mať pred Bohom strach, úctu a bázeň? Nie je len náš brat a priateľ, ale je predovšetkým náš Pán a Boh.
AMEN
Piesne: 525; 500; (508); 496; 656/17; A:79
Texty: 5M 30,11–16; Zj 3,1–3; Mt 11,20–24; Ž 74,1–3.8–12
