9. po Svätej Trojici 2011
V piatok sme sa vrátili z detského tábora nášho cirkevného zboru. Všetko prebehlo bez väčších úrazov a myslím, aj bez väčších problémov a deti budú mať na čo dlhý čas spomínať. Aj keď viete, že keď máte na starosti 43 detí, vždy sa niečo nájde.
Zažili sme však jednu, pre mňa dosť nepríjemnú, skúsenosť. Nie s našimi deťmi, ale s organizáciou tábora. Keď sme dojednávali ubytovacie zariadenie, bola nám prisľúbená telocvičňa bez obmedzenia na celý čas nášho pobytu. Tomu som sa veľmi tešil, pretože, ak by bolo zlé počasie, tak som si hovoril, že budeme mať vždy dosť priestoru na hry. Ale v pondelok, keď sme nastupovali, nám povedali, že vo štvrtok a v piatok budeme mať telocvičňu buď doobeda, alebo poobede. V duchu som si hovoril, že v piatok poobede, keď sa budeme baliť, je nám telocvičňa už nanič. Ale keďže bolo pekne, v pondelok sme ju využili iba večer na futbal s chlapcami. No v utorok už jeden pán, ktorý tam pracoval, v jedálni spomínal, že v stredu naobed príde ďalšia skupina nejakých tanečníkov, ktorí budú s nami ubytovaní a ktorí tiež potrebujú telocvičňu.
V stredu ráno o 7,00 však už boli noví návštevníci nastúpení v telocvični a do konca týždňa sme sa dostali do telocvične už iba raz, asi tak na pol hodinu. Potom nás vyhodili so slovami, že teraz tu oni majú svoj program.
Nie som človek, ktorý má rád konflikty a rád sa háda, a tak sme to nechali tak. Pán Boh nám požehnal dobré počasie a vonku na ihrisku sme sa vybláznili dosýtosti. Ale musím povedať, že ma to stále hnevalo. V ten deň, keď nás takto vypoklonkovali z telocvične, sme im doobeda ešte na jednu prednášku požičali náš projektor. Hovorí sa medzi ľuďmi, že za dobré, dobré nečakaj.
Ale toto nebol cez tieto prázdniny jediný prípad. Na dorastovo-mládežníckom tábore sme hrali jeden večer nočnú hru. K nej sme potrebovali tmu a tak sme ju začali hrať až okolo pol desiatej. Hrali sme ju v záhrade okolo našej chaty a kostola, ale keďže to bolo v strede dediny, boli v susedstve aj ďalšie chaty. V tej hre išlo o to, aby ste sa dobre skryli a sledovali. Občas sme nahlas povedali meno a číslo človeka, ktorého sme uvideli. Nič hrôzostrašné. Veď, ak ste v nejakej rekreačnej oblasti, musíte počítať občas aj s hlukom susedov. O desiatej hodine vybehla nejaká pani na dvor a s hroznou zlosťou a hnevom začala kričať, že je nočný kľud a že tu vyrušujeme.
Samozrejme, že sme hneď skončili hru a potichu odišli do chaty. Ale celý čas som myslel na to, že, ak by sme boli nejaká partia ľudí, ktorí by si každý večer trochu vypili, vulgárne nadávali a hrozne sa správali, tak by sa tá pani asi neozvala, pretože by mala strach a bála by sa, že jej iba hnusne vynadajú a niekam ju pošlú….…
Pripadá mi to ako taký útek. Vždy sklopíme hlavu a vždy ustúpime. Aj v jednom, aj v druhom prípade som si predstavoval aj iný scenár. Na detskom tábore sme mohli každý deň o 4-tej nabehnúť do telocvične so 40 deťmi a povedať: Teraz tu máme program my. Alebo odignorovať tú pani a hrať hru ďalej. Ale otázka je, či takto by to mali urobiť veriaci ľudia? Aj keď v prípade s telocvičňou sme boli absolútne v práve, pretože sme si zaplatili pobyt takisto ako oni.
Keď sa na to pozerám teraz s odstupom pár dní, musím povedať, že nám až tak veľa títo ľudia nepokazili. Mám z toho, ako sme zareagovali lepší pocit, ako z toho, keby sme sa boli naťahovali a hádali. Vnímam to ako víťazstvo, aj keď v ten okamžik, keď sme ustúpili som mal pocit prehry.
Víťazstvo nemusí byť vždy víťazstvom.
Keď sa na mnohé svoje reakcie pozriete po určitom čase, napriek tomu, že človek možno dosiahol to, čo chcel, a vybojoval si to, na čo mal plné právo a nárok, nemá dobrý pocit z toho, ako k tomu víťazstvu došiel. Nemá dobrý pocit zo svojich reakcií, akoby poprel to, kto vo svojej podstate je. Sme veriaci ľudia a naše zbrane na boj v tomto svete sú obmedzené, limitované. Myslím tu na Ježišove slová: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé, a kto sa chce súdiť s tebou a vziať ti spodné rúcho, daj mu aj plášť; a ak ťa niekto núti na míľu, choď s ním dve. Mt 5,39–41
Ono sa môže zdať, že toto nie sú v tomto svete víťazné postupy, ale nie okamžité víťazstvo je skutočné víťazstvo. Pocit víťazstva by mal mať človek aj po čase, keď si na takúto konfliktnú udalosť spomenie.
A tu musím spomenúť ešte tretí prípad z tohto leta. Keď sme boli s naším zborom v Chorvátsku, bola spolu s nami ubytovaná jedna bratislavská rodina. Dohodli sme sa, že oni budú mať raňajky, obed a večeru vždy 15 minút pred nami, aby sme sa vzájomne nerušili. V prvý deň sme však prišli do jedálne skôr. Posadili sme sa a začali rozprávať. Bolo to slušne, nijako zvlášť hlučne, aj keď občas bolo počuť niekoho aj viac, ale pri asi 20 ľuďoch, ktorí sme tam sedeli, to nie je nič čudné. Pani sa vtedy na nás otočila a s ohromným hnevom vykríkla: Nevidíte, že my tu obedujeme!? Všetci sme zrazu boli ako vyfackaní. Nič strašné sme predsa nerobili. Ospravedlnili sme sa, zašli sme do kuchyne a poprosili sme, aby sme pre stravu chodili až pol hodinu po nich, aby mali kľud a nerušili sme ich pri jedle.
Oni ostali zapísaní ako veľmi konfliktní ľudia a my sme znova ustúpili, aj keď nás bolo 46 a oni sa pridávali k nášmu turnusu a nie my k ich. V ten deň sa tá pani pri mne zastavila a hovorila, že ona to až tak nemyslela.
Viete, my ľudia si vieme vybojovať všelijaké možné víťazstvá. V práci, so susedmi, s ľuďmi na ulici, v obchode, v rôznych službách. Dáte si urobiť niečo a nedostanete to, za čo ste zaplatili, hocikto vás dnes podvedie a niekedy musíte bojovať, aby ste dosiahli aspoň akú takú spravodlivosť. Ale mám na vás zopár otázok:
- Aké zbrane pri tom používate?
- Či, keď sa hádate a bojujete za niečo, ide vaše kresťanstvo a vaša viera bokom?
- Vaše princípy a zásady, ktoré poznáme z Božieho slova, vtedy nič neznamenajú a bojujete so všetkým, čo máte?
Myslím si, že takto sa skutočne dajú vybojovať mnohé boje, ale otázka je, či, keď sa na to pozriete s odstupom času, budete mať zo seba a zo svojho správania dobrý pocit?
Sme už skoro na konci môjho príhovoru, ale teraz vám prečítam biblický text z knihy Ester, kde jedno víťazstvo sa veľmi rýchlo zmenilo na krutú prehru.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
Čítnaie kázňového textu: Ester 5,9–6,11
*9 V ten deň vyšiel Hámán veselý a v dobrej nálade. Ale keď uzrel Mordochaja v kráľovskej bráne, že ani nevstal, ani sa pred ním netriasol, Hámán sa nazlostil na Mordochaja. 10 Ovládol sa však a šiel domov. Pozval priateľov i svoju ženu Zereš. 11 Potom im Hámán porozprával o sláve svojho bohatstva, o množstve svojich synov, ako ho kráľ povýšil a ako ho vyzdvihol nad kniežatá a nad kráľovských služobníkov. 12 Povedal ďalej: Ani kráľovná Ester nepozvala na hostinu, ktorú usporiadala, nikoho okrem kráľa a mňa. Aj na zajtra som k nej pozvaný spolu s kráľom. 13 Ale to všetko ma neupokojuje, keď vidím Žida Mordochaja sedieť v kráľovskej bráne. 14 Jeho žena Zereš a všetci jeho priatelia mu povedali: Nech urobia šibenicu vysokú päťdesiat lakťov, a ráno povedz kráľovi, aby na ňu obesili Mordochaja. Len choď veselo s kráľom na hostinu! Hámánovi sa taká reč páčila; dal pripraviť šibenicu.
6:1 V tú noc nemohol kráľ spať. Preto rozkázal, aby mu doniesli knihu záznamov o pamätihodných udalostiach. Čítali z nej kráľovi. 2 Zistili, že bolo zapísané, ako Mordochaj oznámil o Bigtánovi a Terešovi, dvoch kráľových eunuchoch zo stráže prahu, ktorí chceli zabiť kráľa Ahasvéra. 3 Kráľ povedal: Akú poctu a či povýšenie zato dostal Mordochaj? Kráľovskí sluhovia, ktorí ho obsluhovali, povedali: Nedostal nič. 4 Vtedy povedal kráľ: Kto je na nádvorí? Práve vtedy prišiel Hámán na vonkajšie nádvorie kráľovského paláca požiadať kráľa, aby bol Mordochaj obesený na šibenici, ktorú mu Hámán pripravil. 5 Kráľovskí sluhovia mu povedali: Hľa, Hámán stojí na nádvorí. Kráľ povedal: Nech vojde. 6 Hámán vošiel a kráľ mu povedal: Čo treba urobiť človeku, ktorého kráľ chce poctiť? Hámán si povedal sám pre seba: Komu chce kráľ preukázať poctu skôr ako mne? 7 Hámán povedal kráľovi: Nech človeku, ktorého kráľ chce poctiť, 8 prinesú kráľovské rúcho, do ktorého sa oblieka sám kráľ, a koňa, na ktorom jazdí sám kráľ, a na jeho hlavu nech položia kráľovskú korunu. 9 Rúcho i koňa nech mu odovzdá niektoré z najvznešenejších kráľovských kniežat, a ono nech oblečie muža, ktorému kráľ chce preukázať poctu. Nech ho posadí na koňa na námestí a nech volá pred ním: Tak nakladajú s tým, komu kráľ chce preukázať poctu. 10 Vtedy kráľ povedal Hámánovi: Vezmi hneď rúcho a koňa, o ktorých si hovoril, a urob tak Židovi Mordochajovi, ktorý sedí v kráľovskej bráne. Nevynechaj nič z toho, čo si povedal. 11 Vtedy Hámán vzal rúcho i koňa a obliekol Mordochaja, vysadil ho na koňa na námestí a volal pred ním: Tak nakladajú s tým, komu kráľ chce preukázať poctu.*
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Hámán bol ochotný kvôli vlastnej pýche a nadutosti použiť akékoľvek zbrane a všetko mu vychádzalo. Tá výhra v tom boji voči Mordochajovi bola skutočne na spadnutie. No nakoniec vyhráva ten, kto nebojuje podlými zbraňami, kto sa neuchyľuje k zákernosti.
Myslím si, že v živote si človek môže vybojovať a vydupať čokoľvek. Lepšie postavenie, väčšie práva, môžete si vyhádať reklamáciu nejakého výrobku, ktorý bol nekvalitný, či dobojovať sa spravodlivosti a svojich vlastných práv. Ale vždy myslite na to, že ste veriaci ľudia a že by ste nikdy pri tom nemali stratiť tú svoju kresťanskú tvár. Lebo skutočné víťazstvo je len vtedy víťazstvom, keď aj s odstupom času budete mať z toho boja dobrý pocit, že ste nezapreli Krista.
Čo z víťazstva, keď z toho konfliktu vyjdete ako drzý, arogantný, surový a bezohľadný človek, ktorý pošpinil meno seba, ostatných kresťanov a predovšetkým Ježiša Krista. Myslím si, že niekedy je lepšia prehra s pokorou, ako veľké víťazstvo so zapretím našej viery a nášho Spasiteľa.
AMEN
Piesne: 248; 244; 259; 266; 656/17; A:84
Texty:Am 8,4–6; 1Pt 4,7–11; Mt 25,14–30; Ž 54,6–9
