20. po Svätej Trojici 2016

Kázňový text: Luk 24,50-53

...vstúpil na nebesá, sedí na pravici Božej... tak pokračuje vyznanie viery všeobecnej kresťanskej v ďalšej časti. Chcel by som sa dnes spolu s vami zastaviť pri týchto slovách a vysvetliť si ich.

Konkrétne túto udalosť zaznamenávajú traja evanjelisti. Marek ju opisuje veľmi stroho, ale Matúš a Lukáš zapísali z tejto udalosti jeden veľmi dôležitý moment.

Vypočujme si teraz opis Ježišovho vstúpenia, ako ho zaznamenal evanjelista Lukáš a skúste si všimnúť niečo, čo do tohto momentu nebolo pre učeníkov v ich prejave voči Ježišovi typické.

Text: Luk 24,50-53

Zbadali ste niečo netypické v ich správaní? Poklonili sa mu. Nebolo to nič organizované, ani prikázané, bolo to niečo prirodzené pre tento moment, niečo spontánne. Hľadal som momenty, kedy sa pred Ježišom ľudia klaňali, prípadne kľakli si pred ním, alebo ako to Biblia opisuje padli na tvár. Je to ozaj iba pár momentov, ktoré sú zachytené v evanjeliách: Bol to Jairos, ktorý prišiel prosiť Pána Ježiša o záchranu svojej 12 ročnej dcéry. Raz to bol jeden malomocný, ktorý pred ním padol na kolená a takto ho prosil o uzdravenie. Potom samaritán, jeden z desiatich malomocných, ktorý sa prišiel poďakovať. A ešte raz slepec, ktorého Ježiš poslal umyť sa do jazera Siloe.

Z učeníkov to urobil iba Peter a to hneď na začiatku pri love rýb. Bol z toho zázraku tak vyvedený z miery, že padol Ježišovi k nohám a hovoril: Odíď odo mňa Pane, lebo som hriešny človek. (Luk 5,8) Za normálnych okolností sa Ježišovi ľudia neklaňali a učeníci to takisto nerobili. Aj keď bol pre nich učiteľ a majster, predsa len poklona, pokľaknutie pred niekým iným bolo ešte niečo viac. Pritom sa poklona nespomína ani vtedy, keď Peter pri Cezarei Filipovej povedal to známe vyznanie: Ty si Kristus, Syn Boha živého. Myslím si, že to už dôvod na vzdanie úcty v sklonenej hlave a pokľaknutých kolenách bol. Možno to evanjelisti nezaznamenali a možno to vtedy učeníci ani neurobili. Bolo im to nejaké cudzie.

Viem to pochopiť. Najprv bol pre nich Ježiš iba učiteľ a zvláštny muž, ktorý robil zázraky v Božom mene. Ale to nebol ešte dôvod na vzdanie takejto úcty. Ale potom pochopili, s kým majú do činenia, no táto vec sa v ich správaní už nezmenila.

Prišla až úplne spontánne v deň, keď pred ich zrakmi vstupoval Ježiš na nebesá. Bolo to po vzkriesení, po Ježišovom víťazstve nad smrťou, a už to nebol iba ich Majster, iba ich Učiteľ, bol to ich Pán. Bol Boh a preto prišla tá prirodzená reakcia, ktorú zaznamenáva aj Matúš aj Lukáš: ...poklonili sa Mu... Je potrebné za tým vidieť úžas, rešpekt, úctu. To Tomášovo vyznanie to vystihuje presne: Pán môj a Boh môj! (J 20,28)

Kľačali ste už niekedy bratia a sestry pred nejakým človekom? Prosili ste niekoho o niečo na kolenách? Je to veľmi veľký prejav pokory. Nie je pre nás a našu kultúru typický. Ani nežijeme v dobe kráľov, pred ktorými sa vyžadovalo, aby si ich poddaní pred nimi pokľakli. Toto je nám cudzie a povedal by som, že až neprijateľné.

Ale vedel by som pochopiť rodiča, ktorý by pre záchranu života svojho dieťaťa kľakol pred lekárom na kolená. Nevyliečiteľne chorého človeka, ktorý by pre šancu na záchranu dokázal s prosbou kľaknúť pred iného človeka. Ale to sú skôr extrémne situácie. Alebo ešte pokľaknutie spojené s prosbou o odpustenie niečoho veľmi vážneho.

My v dnešnej dobe si bežne pred ľuďmi nekľakáme, pretože takýto prejav úcty človeku nepatrí. Žijeme v spoločnosti, v ktorej sme si v podstate rovní. To „v podstate“ zahŕňa tu výnimku, kde sme si rovní a rovnejší. Takže za normálnych okolností nie je dôvod, aby si jeden človek musel kľaknúť pred druhého človeka a tak mu vyjadriť úctu a prejaviť svoju pokoru. Ale predsa len sú aj nejaké výnimky.

Bratia, žiadali ste svoju manželku o ruku na kolenách? (To je zase vplyv tých romantických filmov.) Alebo napadá vás ešte nejaký iný príklad, kde by ste kľačali pred iným človekom? Rozmýšľal som, ale neviem o ničom. No pokľaknutie nám ostalo v kostole. Nie je to však pred ľuďmi. U katolíkov je to častejšie. Vždy, keď vchádzajú do kostola, tak si pokľaknú a prežehnajú sa. Robia to často počas samotnej omše. Ale robíme to aj my.

Viete, kedy ste prvý krát kľačali pred oltárom? Počas prijímania konfirmačného požehnania, potom vždy pri prijímaní Večere Pánovej, ale napríklad aj pri sobáši, keď si snúbenci pokľaknú a hovoria si navzájom svoj manželský sľub.

Uvedomujete si prečo kľačíme? Alebo ešte inak. Pred kým kľačíme? Kľačíme pred Bohom, aby sme mu aj svojim postojom vyjadrili úctu a naznačili svoju poníženosť. Ukázali, že rozumieme tomu, aké máme pred Bohom postavenie.

To naše pokľaknutie je aj vyjadrením, že Ježiš Kristus je Pán. Trvalo to dosť dlho učeníkom, kým svojim pokľaknutím vyjadrili svoju úctu svojmu Vykupiteľovi a Spasiteľovi. Ale prišlo to úplne prirodzene, ich učiteľ a majster bol už v ten moment pre nich Pánom a Bohom. Aj keď v tomto poznaní ich niekto predbehol oveľa skôr. Viete kto? Mudrci od východu vzdali Božskú úctu Ježišovi, keď bol iba malým dieťatkom.

Viem, že sa nezvykneme často klaňať ani si často kľakať, ale ten moment, kedy si to uvedomili učeníci je veľmi dôležitý. Po vzkriesení sa k Pánovi Ježišovi správali už inak. Vzkriesený Kristus je oslávený Kristus. Je to Kristus, ktorý vstupuje na nebesá, ktorý má slávu a moc a podľa Božieho slova sa pred ním skloní každé koleno na nebi i na zemi.

To jednoduché oznámenie, že Pán Ježiš ...vstúpil na nebesá... je správou o Jeho sláve a moci.

Mám niekedy pocit, že keď sa rozprávame o Ježišovi, tak o ňom rozprávame, ako o tom, kto bol na tejto zemi. Ako o človeku, ktorý bol vo svojej Božskej moci obmedzený, možno aj s úctou, ale tak ako učeníci k svojmu Učiteľovi a Majstrovi. Vážili si ho a mali pred ním rešpekt. Ale neklaňali sa mu. Dnes je Pán Ježiš Kristus sediaci na Božej pravici a tá poklona, pokľaknutie, či padnutie na tvár, je úplne prirodzenou vecou.

Keď si teraz vybavím našu Večeru Pánovu, keď prichádzame k oltáru a všetci si dookola pokľakneme, neklaniame sa farárovi, kľačíme pred Pánom Ježišom Kristom, ktorý je v tejto sviatosti prítomný. Je to na jednej strane prejav našej pokory, ale na strane druhej je to aj vzdanie úcty Bohu, ktorá mu z našej strany patrí.

...vstúpil na nebesá... nie je len suché konštatovanie, že sa Pán Ježiš niekde premiestnil. Je to správa o tom, aká sláva mu od vzkriesenia patrí a nie je na tom nič zvláštne pokľaknúť si na znak rešpektu a úcty pred ním.

Zvyknete si doma kľaknúť na kolená k modlitbe? Alebo aspoň raz za čas, keď sa rozprávate s Bohom? Urobte to občas, sami si tak prakticky uvedomíte, aká sláva patrí Bohu. V knihe Zjavenia sa opisuje, ako si Ján kľakol vo videní na ostrove Patmos pred anjelom a ten ho postavil so slovami, aby sa postavil a klaňal sa iba Bohu. Klaňať sa človeku, či akejkoľvek inej bytosti nie je na mieste. Ale Bohu poklona patrí.

AMEN

Výzva k modlitbe pri ktorej môžeme dnes pokľaknúť a vzdať tak úctu oslávenému Kristovi.

Piesne: 361; 351; 163; 465; A 39; 656/16

Texty: Pr 2,1-8; Ef 5,15-21; Mt 22,1-14; Ž 119,101-108