Novy Rok 2017
Kázňový text: 1K 2,9
Ako som sľúbil včera, dnes nás čaká posledná časť Apoštolského vyznania viery. Verím v život večný... Nakoniec to vlastne vypálilo veľmi dobre. Nový rok je pre nás plný očakávaní. A je pre nás prirodzené, že nečakáme niečo zlé, ale dobré, pozitívne a radostné.
Presne také je aj naše očakávanie večného života. Takto to aspoň ako kresťania tvrdíme. Snáď najhoršia vec, ktorá nás delí od toho nového života s Bohom je práve ten spôsob prechodu z jedného života do druhého. To sú tie dvere, cez ktoré musíme prejsť. Tie sú najťažšie, pretože je to smrť. Tá nám v ten jeden moment všetko berie, o všetko nás pripraví a je doprevádzaná často krížom a utrpením.
A potom je to určitá tajomnosť. Je to naozaj tak po smrti? Nikto sa odtiaľ nevrátil, aby nám to porozprával, potvrdil, či vyvrátil našu vieru a naše presvedčenie.
Jediný, kto je kompetentný k tomu niečo povedať, bol Pán Ježiš. A On nám toho o živote vo večnosti povedal dosť, dokonca na lepšie pochopenie nám o tom hovoril v podobenstvách – v obrazoch, ktoré zobral z našej ľudskej reality, aby sme si to vedeli lepšie predstaviť. Ale jemu mnohí veriť nechcú. A všetky ostatné náznaky, či dohady v tom robia väčší chaos ako vysvetľujú a podávajú relevantné informácie.
To, že deklarujeme vieru vo večný život, ešte neznamená, že skutočne s večným životom počítame. A aj keď máme mnoho textov v Božom slove o večnosti, nevieme položiť na stôl fakty, ktoré by presvedčili celý svet.
Mám však rád jeden veľmi známy príbeh, ktorý o večnosti hovorí zrozumiteľne a jasne. Nazval by som to novodobým podobenstvom. Určite ste ho už mnohí počuli, alebo čítali, ale napriek tomu ho ešte raz prečítam.
V brušku tehotnej ženy boli dve bábätká. Prvé sa pýta toho druhého:
- Veríš v život po pôrode?
- Určite. Niečo po pôrode musí byť. Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.
- Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by mal vlastne vyzerať?
- To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla než tu. Možno budeme behať po vlastných a jesť ústami.
- No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami, to je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený, je to úplná hlúposť, veď pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.
- Ale nie, určite niečo bude. Len všetko bude asi trochu inak, než sme zvyknutí tu.
- Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iného, než vlečúca sa stiesnenosť v temnote.
- No, ja presne neviem, ako to bude po pôrode vyzerať, ale každopádne uvidíme mamu a tá sa o nás postará.
- Mama? Ty veríš na mamu? A kde má akože podľa teba byť?
- No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli.
- Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.
- No ale niekedy, keď sme potichu, môžeš počuť ako spieva, alebo cítiť, ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom a teraz sa naň iba pripravujeme...
Je to tak veľmi jednoducho napísané, ale veľmi ľudsky. Sú v tom všetky tie naše najbežnejšie argumenty, ktoré sa týkajú života po smrti. Aký Boh? Veď ho predsa nikto nikdy nevidel? Aký život po smrti, veď sa odtiaľ ešte nikto nikdy nevrátil? Aké jedenie ústami, či behanie, keď tu to funguje celkom inak?
Večnosť bude úplne iná ako tento život. Chceli by sme naším súčasným poznaním pochopiť a spoznať to, čo nás v budúcnosti čaká, ale nemáme na to kapacity. Sme príliš obmedzení vo svojom poznaní.
A tak máme ako tie bábätká len určité náznaky, môžeme niečo cítiť a vnímať z večnosti, ktorá je prichystaná, ale nemáme 100% dôkazy a fakty. Preto sme tu pre ostatných ľudí v tomto svete trochu na smiech. Budeme tam behať a jesť ústami? Ako keď všetko prijímame cez pupočnú šnúru a tá je príliš krátka na nejaký pohyb? Ozaj veľmi logická a rozumná argumentácia. A vidíte, je nanič.
Ako budem žiť večne? Ako to Pán Boh vyrieši, keď tu predsa starneme a rokmi máme ohromné zdravotné problémy? Ako vyrieši Pán Boh to množstvo ľudí, ktoré tu na zemi žilo v minulosti a žije dodnes. Pomestíme sa tam všetci?
Niektoré tie argumenty sú ozaj rozumné a vyzerajú veľmi logicky. Ale Boh, ktorý stvoril človeka, tieto veci už raz riešil.
Tak ako je odlišný svet človeka v lone matky od života na zemi, tak je odlišný život na zemi od života v nebi. Nie je pre nás podstatné vedieť si ten život do detailov predstaviť, je oveľa dôležitejšie ten život očakávať. To, čo sa nám zdá teraz nemožné, tam bude možné. To, čo je teraz pre nás neskutočné, to bude tam reálne a bežné.
Vyznanie „verím vo večný život“ nás zaväzuje k tomu, aby sme sa na ten život už tu na zemi chystali. Preto o tom večnom živote toľko Pán Ježiš rozprával. Slová, ktoré z jeho úst vychádzali často, boli: Podobné je kráľovstvo nebeské... Bolo to ťažké aj pre samotného Ježiša. Raz pri osobnom rozhovore s Nikodémom to povedal veľmi vyčítavo: Ak neveríte, keď som vám hovoril o zemských veciach, akože uveríte, keď vám budem hovoriť o nebeských? J 3,12 Asi je ten rozdiel ozaj ohromný.
Ale podstatné je nie iba veriť, že ten život po smrti existuje, podstatné je sa naň prichystať. Predstavte si, že by ste mali odcestovať do nejakého cudzieho štátu a žiť tam nejaký čas. Neviete presne termín, ale viete, že vás to čaká.
Ak by som tomu skutočne veril, určite by som sa začal poctivo učiť jazyk, aby som vedel komunikovať. V rôznych jazykoch sveta existujú podobné slová s rozličným významom. Napríklad v Slovinsku určite nepoužívajte na verejnosti slovo „fúkať“ lebo je to v ich jazyku hrubé a vulgárne slovo.
Ale bolo by dobré poznať aj ich zvyky a tradície. Čo môžete a čo nemôžete robiť. V niektorých štátoch ak dáte svojmu dieťaťu na verejnosti nejakú výchovnú poza uši, alebo po zadku, môže vás to stáť aj dosť slušnú sumu peňazí. Tých vecí je určite viac a líši sa to od krajiny po krajinu.
Preto je aj na večný život potrebná príprava. Anjelskú reč asi nikto presne neovláda, ale viem, že tam nebudeme v slovách dvojzmyselní, uštipační, zákerní, vulgárni... Prečo si nezvykať už teraz rozprávať sa s ľuďmi na úrovni bez takýchto neduhov. Prečo sa necvičiť v rozprávaní, kde budeme už teraz jeden k druhému slušní a úctiví?
Vieme, že tam sa k sebe budeme správať inak, bez hnevu, závisti, pomstychtivosti. Aj toto by si bolo dobré cvičiť už tu a teraz.
Všetky tieto veci Pán Ježiš hovoril práve preto, aby sme to skúšali už tu na zemi, aby sme sa v tom pomaličky cvičili, aby sa to Božie kráľovstvo dostalo aspoň v niečom už tu medzi nás.
Začíname dnes nový rok a to je dôvod sa pustiť aj do nových vecí. Máme veľa výziev z Božieho slova, ktoré by sme mohli dotiahnuť do nášho bežného života. Len k tomu mať odvahu a mať to často na mysli.
Veď vyznávame, že veríme vo večný život, tak si to aj skúšajme, či by sme dokázali žiť tak ako raz žiť budeme a verím, že aj chceme.
Tak veľa zdaru bratia a sestry do týchto našich kresťanských pokusov v roku 2017.
AMEN
Piesne: 68; 72; 69; 73; A 23; 656/5
Texty: Jer 14,7-9; R 10,9-13; L 4,16-21; Ž 8,2-10
