2. po Zjavení 2017
Kázňový text: R 3,23-28
Máte bratia a sestry Božiu slávu? Asi je to dosť čudná otázka. Na čo sa vás to vlastne pýtam? A vôbec, môže mať človek Božiu slávu? Sláva je niečo čo prináleží Bohu.
Hľadal som v slovníku, čo pojem sláva znamená a dočítal som sa, že sláva je vrcholné uznanie a česť, ktorú spoločnosť prejavuje niekomu za jeho činy a zásluhy. K sláve teda neprídete iba tak. Musíte niečo dokázať, niečo urobiť, alebo vytvoriť pre úžitok a prospech iných. Myslím, že toto je také ľudské vnímanie slávy. Ale nie je problém sa takto pozrieť aj na slávu Boha.
Boh je slávny aj preto, čo urobil a čo dokázal tu na tejto zemi pre nás, pre ľudí. Preto oslavujeme Boha, spievame mu na slávu, vyvyšujeme jeho meno, lebo je Stvoriteľ sveta, udržiavateľ ľudského života, je Vykupiteľ a záchranca ľudí. Ak by sme hľadali zásluhy Boha na zemi medzi nami ľuďmi, tak si Pán Boh skutočne zaslúži vrcholné uznanie z našej strany. Kto urobil pre ľudstvo a pre človeka viac ako On? Toto je jeden z dôvodov, prečo je pre nás ľudí Boh slávny a prečo existuje niečo také, ako Božia sláva.
No toto nie je všetko. Boh prebýva v sláve. Je majestátny Boh, jeho trón je sám o sebe svätý a slávny. Nami ľuďmi je Božiu slávu veľmi ťažko opísať a vystihnúť. Reálne to ani nedokážeme.
Keď kameňovali prvého mučeníka Štefana, videl v ten moment slávu Božiu a Ježiša stáť na pravici Božej. Ján v knihe Zjavenia opisuje na mnohých miestach Boží trón a Božiu slávu ako niečo nesmierne veľké až neopísateľné. Proroci, ale aj pisatelia žalmov, sa snažia priblížiť človeku veľkosť a slávu Boha. Je o čom hovoriť a je o čom písať.
Ak som sa vás v úvode pýtal, či máte Božiu slávu, pýtal som sa preto, lebo vo všetkom čo je Božím dielom a Božím stvorením je kúsok tej prenesenej Božej slávy.
Je to tak ako s nami ľuďmi. Ak sa niekomu na zemi podarí urobiť niečo hodné ľudskej slávy, jeho dielo k sláve toho človeka prispieva. Ktovie, či by vám bolo známe meno francúzskeho konštruktéra Gustáva Eiffela, keby ho nepreslávila Eiffelová veža, ktorú postavil. Aj keď toho ako konštruktér navrhol a postavil oveľa viac. Slávu mu priniesla práve táto stavba, ktorá bola pôvodne postavená pri príležitosti storočného jubilea Francúzskej revolúcie pre Svetovú výstavu v rokoch 1887-1889. Eiffel mal iba 20-ročné povolenie pre túto vežu. Mala sa teda v roku 1909 opäť zbúrať. Keďže sa ale jej výška ukázala ako cenná pre komunikáciu, keď umožnila prvé medziatlantické rádiové spojenie, mohla aj naďalej ostať stáť.
Jedno dielo, ktoré Eiffel vytvoril, ktoré ani neprojektoval ani nenavrhol, preslávilo jeho meno po celom svete. Dielo, ktoré prinieslo slávu svojmu tvorcovi, pretože v sebe nieslo kus jeho tvorivosti a jeho ducha, jeho nadania a schopností.
Ak sa dnes rozprávame o Božej sláve, tak by sme si mali uvedomiť, že celá naša zem ako Božie dielo v sebe nesie kus slávy svojho Stvoriteľa, svojho tvorcu.
Preto som sa Vás v úvode pýtal, či máte Božiu slávu? Čo by ste odpovedali teraz? Je vo vás, alebo vo mne aspoň kúsok slávy toho veľkého a Všemocného Boha, Stvoriteľa neba i zeme?
Zatiaľ neodpovedajte, ale vypočujte si náš dnešný kázňový text, ktorý napísal apoštol Pavel v liste Rímskym v 3. kapitole vo veršoch 23-28.
TEXT: R 3,23-28
„Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej...“ Neznie to veľmi dobre, pretože to nemalo takto byť. Keď Boh stvoril človeka, stvoril ho ako pána tvorstva. Ako svoje vrcholné dielo. Nie nebo a zem, nie nebeské telesá a vesmír a nie príroda so všetkými svojimi živočíchmi bola vrcholom Božieho stvorenia, ale človek. My ľudia. Mali sme byť vrcholným Božím dielom, ktoré malo odzrkadľovať Božiu slávu. Mali sme vyvyšovať Boha ako svojho tvorcu. Ako taká Eiffelova veža pre Eiffela. Boh stvoril človeka na svoj obraz, stvoril ho so slobodnou vôľou, so schopnosťou viesť svoj vlastný život, s možnosťou tvoriť ďalší a ďalší život. V tom sme boli skutočným Božím obrazom.
Namiesto toho, aby sme niesli Božiu slávu, sme zhrešili a túto slávu stratili. Mali sme prinášať slávu Stvoriteľovi a namiesto toho prinášame Bohu hanbu. Stratili sme to najdôležitejšie a najpodstatnejšie, čo nás spájalo s Bohom našim Stvoriteľom.
Nezlyhal On ako Stvoriteľ, nezlyhal Boh, to dielo bolo dobré. My sme zlyhali vo svojej slobode.
Možno to lepšie priblížim inak, aby sme tomu rozumeli. Keď ste rodičmi, určite viete, čo je to byť hrdí na svoje deti. Keď sú maličké, tak sa často pri deťoch rozoberá, na koho sa podobajú, po kom sú. Či majú viac z otca, alebo z mamy. Vtedy sme na nich hrdí a keď sa im niečo vydarí, alebo sa ukážu v niečom ozaj šikovné, tak sa hneď k tomu ako rodičia hlásime. To má po mne, to má po mame. Ale keď deti podrastú a niečo urobia zle, do niečoho sa zapletú, vtedy tá hrdosť automaticky padá a prichádza hanba. Vedy už nikto nerozoberá, či to má po otcovi alebo mame. Vtedy by sme sa najradšej od nich dištancovali a povedali, že majú vlastnú hlavu a vlastný rozum a že za nich už nenesieme zodpovednosť.
Matka masového vraha Breivika údajne nemala ani tušenie, že jej syn na 22. júla 2011 plánuje teroristické útoky. Na večeru mu v ten deň navarila špagety, ktoré vychladli, kým na neho márne čakala, pričom v televízii sledovala správy o bombovom útoku v Osle a streľbe na neďalekom ostrove, ktoré mal na svedomí vtedy ešte neznámy páchateľ. Keď k nej večer prišla polícia a oznámila jej, že za masaker a bombový útok v Osle, pri ktorom zahynulo osem ľudí a následnú streľbu, ktorá si na ostrove Utöya vyžiadala životy 69 mladých ľudí je zodpovedný jej syn, začala plakať a zrútila sa.
To čo apoštol Pavel napísal tak všeobecne, že sme všetci zhrešili a nikto z nás nemá slávu Božiu, je vlastne poukazom na to, ako sme my ľudia hodili hanbu na Boha, na svojho Stvoriteľa. Znevážili sme ho tým, pošpinili, dotkli sa jeho citov.
Občas to vidno hlavne v japonskej kultúre, ktorá je trochu iná, kde keď syn zlými rozhodnutiami zneváži otca, tak sa ho otec vzdá. Vyhlásil, že už viac nemá syna.
Aj to je riešenie, ale Pán Boh to takto s nami neurobil. Apoštol Pavel po tomto smutnom konštatovaní pokračuje tým, že Boh nás zadarmo ospravedlnil skrze vykúpenie vo svojom Synovi Ježišovi Kristovi. Otec, ktorého meno sme pošpinili a zhanobili, ktorý nám dôveroval a ktorého sme na celej čiare sklamali sa nám snaží pomôcť a zachrániť nás.
Pri tom by mohol povedať len jednoducho: Ja už nemám syna, ja už nemám dcéru.
Pán Boh sa nás nikdy nevzdal. A vždy robí všetko preto, aby nás zachránil. Nie tak ako to zvyknú dnešní rodičia: Toto by moje dieťa nikdy neurobilo! A budú to tvrdiť aj keď je pravda opačná. Pán Boh nezakrýva naše viny. On nás ako Otec vedie k tomu, aby sme si ich uznali a našli si znova cestu k nemu. Stratili sme Božiu slávu, ale On robí všetko preto, aby sme sa raz do jeho slávy mohli vrátiť.
AMEN
Piesne: 633; 58; 229; 458; A 88; 656/5
Texty: Jer 17,12-14; Ef 1,7-14; J 5,31-36; Ž 105,1-8
