Predstavenie Krista Pána 2017

Kázňový text: Mt 28,18-20

V utorok na náboženstve som sa rozprával s deťmi o detskom spevokole, ktorý sa čiastočne časovo prekrýva s krúžkom orientačný beh. Chcel som vedieť, či to stíhajú, jedno aj druhé, pretože medzi tým potrebujú prísť domov, rýchlo sa najesť a prísť do kultúrneho domu.

Jeden chlapec na to zareagoval: Už na orientačný nechodím, nestíhal by som všetko.

Faktom je, že niekedy od detí chceme veľa a oni sú zasa také, že sa dokážu nadchnúť pre hocičo nové, ale chýba im výdrž. A práve o tom chcem s vami dnes hovoriť. Samozrejme nie o detských krúžkoch a aktivitách, ale o niečom, čo takúto podobu v duchovnom živote má. Nie iba deti sa vedia nadchnúť pre nové veci, aj my, ale vydržať do konca, dotiahnuť veci do cieľa je omnoho ťažšie.

Povedať si v nejaký moment života, že sa naučím hrať na klavíri, lebo som videl a počul hrať nejakého virtuóza a bol som ním ohúrený, je asi prípad mnohých ľudí, ale potom sedieť hodiny za klavírom a cvičiť melódie, ktoré ani náhodou neznejú tak, ako to čo ste videli a počuli, to je utrpenie. Ale nedá sa to preskočiť, nedajú sa vynechať tie hodiny a hodiny, keď je to pomalé a nemelodické, suchopárne a nudné. Nemôžete vynechať hodiny cvičení a prejsť hneď na čas, keď viete zahrať krásnu melódiu.

Ak by to šlo jednoducho, asi by sme všetci vedeli hrať na klavíri, ale nevieme. Pretože sme nedokázali hodiny sedieť a cvičiť pri hudobnom nástroji, keď sa to nedalo počúvať, lebo sa to na nič nepodobalo.

Predstavte si dnes, že náš krst, ktorým sme boli pokrstení v meno Trojjediného Boha, je ako nahlásenie sa do hudobnej školy na hru na klavíri.

Možnože sme sa nerozhodli priamo my, ale urobili to naši rodičia, lebo uznali za vhodné, že by bolo dobré, aby sme v živote kresťanmi boli, lebo sa nám to zíde a tak to prvé rozhodnutie urobili oni.

Povedzme si úprimne pravdu. Máloktoré dieťa v hudobnej škole je tam preto, že na to prišlo samo, že chce vedieť na niečom hrať a že sa dobrovoľne priviaže k stoličke na niekoľko hodín týždenne. Aj keď aj také prípady určite sú. Väčšinou je to však nápad rodičov, ako vyplniť dieťaťu voľný čas, ako ho viesť k niečomu peknému, čo bude môcť v živote využiť.

Takže nás naši rodičia prihlásili do spoločenstva kresťanov, urobili z nás členov cirkvi a keď sme boli malí, dali nás pokrstiť. Priznám sa, že ja to neľutujem a myslím, že moji rodičia urobili dobre. Patriť Kristovi je ozaj ohromné pozitívum v živote človeka.

Boli na Slovensku aj názory niektorých ľudí, ktorí žiadali od katolíckej cirkvi aby ich odkrstila, lebo to nebola ich voľba a oni s tým nesúhlasia. Bolo to raz priamo v správach. Nič také však v cirkvi nemáme. Tak ako je to v ZUŠke, máme len možnosť byť prihlásení, ale necvičiť a na hodiny vyučovania nechodiť. Efekt je ten istý, akoby ste neboli nikdy pokrstení. Viem, že vtedy ten pán s takouto odpoveďou nebol spokojný a vyžadoval anulovanie a zrušenie krstu.

Ten obraz krstu a umeleckej školy mi napadol práve pre ten moment, ktorý nasleduje teraz. Rodičia každému jednému pokrstenému dieťaťu otvorili dvere. Ak chceš, môžeš chodiť a cvičiť sa. Ak chceš, máš priestor, aby si sa naučil žiť ako veriaci človek. Od tých prvých základných tónov, cez čítanie nôt, k stupniciam, cez béčka a krížiky, cez hru s pravou potom ľavou rukou a potom postupne obidvoma, od tých najjednoduchších melódií až po nejakého Bacha.

Presne to isté sa deje v našich životoch od detstva. Učili sme sa základné pravidlá a princípy viery, od toho, kto je rodina a kto je náš Nebeský Otec, cez prikázania, až k rozhodovaniu v súlade s Božou vôľou a Božími princípmi.

A tu sa to všetko láme. Sú deti, ktoré to vzdali hneď po prvých hodinách. Bolo to asi príliš nudné, alebo príliš zložité a bralo im to veľa voľného času. Možno stratili výdrž rodičia. Na začiatku sa im to zdalo ako dobrá myšlienka, ale občas to chce podporiť, potlačiť, použiť násilie, niečo zakázať, niekedy prinútiť cvičiť a to sa im zdá zložité. Chýba výdrž. Nielen deťom, ale musím so sklamaním povedať, že aj rodičom. Akoby zabudli na to, čo im bolo pri krste povedané, aké je to pre život podstatné a dôležité.

Občas je vidno ako v tej duchovnej škole zvládnu niektorí tú úvodnú teóriu. Naučia sa základné veci, ale nedokážu to dať celé do praxe. Darmo ovládame prikázania, darmo poznáme Božiu vôľu, keď to nedokážeme prakticky v živote žiť.

Keby som si dnes sadol k notám a spomenul si na 4 roky klavíra z vysokej školy, vedel by som prečítať noty na notovom zázname a možno zahrať niečo pravou rukou a po cvičení aj ľavou. Ale toto bola moja hudobná hranica. Za túto som sa nikdy nedostal. Zahrať oboma rukami naraz, to som nikdy nedokázal.

Viete koľko takýchto pokrstených ľudí behá po svete? Zvládli teóriu aj jednoduchšie veci z praxe. Ale nedokážu to, čo sa naučili, aj žiť. Je to na nich príliš zložité. Alebo možno ani nechcú.

Čo z toho, že viete ako by ste sa mali správať, že viete, čo by ste v tej ktorej chvíli mali urobiť, keď to urobiť nedokážete?

Obrazne povedané sa takto cítim, keď si niekedy sadnem za nejaký hudobný nástroj a predstavím si ako niekto dokáže hrať a vylúdiť z tohto nástroja krásu. Viete, akoby som to chcel, ale neviem to? Tie prsty proste nefungujú.

Čo je z kresťanov, ktorí vám vedia vysypať prikázania a kdečo si pamätajú z Biblie, keď žijú akoby Boha nebolo?

Tá druhá dôležitá vec z tohto obrazu je cvičenie. Koľko trvá človeku, aby sa naučil tak priemerne hrať na klavíri? Je to pri každom individuálne, ale vždy to chce dosť času. Je to aj pár rokov. Ale tie si musíte prehodiť na drobné. To sú hodiny sedenia za tým hudobným nástrojom.

Začína sa od toho najjednoduchšieho. Nemôžete pred začiatočníka postaviť hneď nejakú komplikovanú skladbu. Takto je to aj s nami. Naučiť sa žiť s Bohom je časovo náročné. Treba to cvičiť a skúšať. Veľakrát, ako ten žiak pri tom klavíri, v živote zlyháme a musíme znova od začiatku. Nemôžeme mať hneď ohromné očakávania od detí, ktoré chodia na besiedku, konfirmáciu, či mládež. Veď sa sami pozrite na seba a svoj život. S Bohom žijeme už roky a koľkokrát obrazne povedané nezahráme tú skladbu života čisto. Tá Božia škola je školou na celý život.

Nikdy nebudeme hrať každý po pár rokoch rovnako. Niekto je lepší žiak, iný zasa horší. Sú virtuózi a sú aj tí, ktorým aj po rokoch ide iba kohútik jarabý. Možno by sme čakali viac, ale nemôžeme odsudzovať, ako to niekomu ide pomaly.

No podstatné vždy je, či do tej hudobnej školy chodíme, či sa aspoň trochu snažíme. Ak to úplne vzdáte, na konci života nič nezahráte a tam sa bez toho nebude dať zaobísť.

Krst je niečo, čo by nám vždy malo pripomínať, že sme sa pre niečo rozhodli, čo je skutočne dobré. Mali by sme vydržať a ten život s Bohom dotiahnuť do konca. To však znamená každodenné cvičenie a snaženie.

Ako to pomenoval jeden klavirista. Keď necvičím jeden deň, tak to ešte nikto nespozná, keď dva dni, už to na sebe spoznám sám, a keď necvičím tri dni, už to spozná aj moje publikum.

Tak ako bratia a sestry? Cvičili ste aj dnes život s Bohom? Skúšali ste tú teóriu aj v dnešnej životnej praxi? Ako sa vám darilo? Zahrali ste dnes tú životnú skladbu čisto, alebo ste zase niekde zaváhali?

Ten tréning patrí ku každému dňu a práve krst, ktorým sme boli pokrstení by nám mal každý deň pripomenúť: I dnešný deň máš prežiť s Kristom ako veriaci človek.

AMEN

Piesne: 78; 79; 432; A 19; 656/5

Texty: Mal 3,1-4; F 3,20-4,1; L 2,22-24; Ž 87,1-3.5-7