Nedeľa po Deviatniku 2017

Kázňový text: 2K 7,10

Čo si bratia a sestry radšej pozriete v televízii? Drámu, alebo komédiu? Mohli by sme si urobiť medzi nami takú malú anketu. Kto má teda radšej taký vážny žáner, ktorý má väčšinou smutný koniec, kde hlavný hrdina zomiera, alebo prehráva nejaký životný boj, aj keď je možno v práve?

A kto má radšej komédiu, taký voľnejší štýl, kde všetko končí dobre, kde sa dobre zasmejete, uvoľníte sa a na konci filmu prežívate príjemný pocit bez nejakých ťažkých filozofických otázok?

Môj predpoklad je taký, že väčšina ľudí dá prednosť dobrej komédii, ako nejakému vážnemu filmu, ktorý končí zle a po ktorom ostáva veľmi zvláštny pocit, väčšinou smútku, alebo nespravodlivosti, nezodpovedaných otázok a vnútornej bolesti. Myslím, že tieto pocity nemáme radi. A aj samotnú televíziu vnímame skôr ako prostriedok zábavy, nie ako nástroj na utrpenie a prežívanie nejakých vnútorných smútkov a bolestí.

Ľudia sa dnes chcú zabávať, odpočívať, smiať sa, tešiť sa – vždy viac ako smútiť a prežívať bolesť. Aj keď život nikdy nie je iba radostný a šťastný a toho utrpenia je v ňom viac ako dosť.

Viete prečo to s vami dnes riešim? Je to pre kázňový text, ktorý vám chcem prečítať. Je z druhého listu Korintským, 7. kapitoly, verš 10.

TEXT: 2K 7,10

Asi by bolo potrebné najprv historické vysvetlenie týchto Pavlových slov. Korintský zbor bol síce veľký, ale aj dosť problémový. Apoštol Pavel si pri ňom užil svoje. S najväčšou pravdepodobnosťou napísal do tohto zboru celkovo štyri listy, z ktorých sa zachovali iba dva. V prvom Liste Korintským Pavel spomína, že už raz do Korintu písal, takže náš prvý List Korintským je už vlastne druhý. Pavel v ňom musel obhajovať, že právom nosí titul apoštol, ale zjavne to nezabralo. Potom do Korintu dorazil osobne, ale ani to v mnohom nepomohlo a tak napísal v poradí tretí list, ktorý bol plný výčitiek a bolesti. Lenže ani ten sa nám nezachoval. No a po ňom nasledoval štvrtý list, ktorý je naším 2. listom Korintským.

Korinťania si po treťom liste vstúpili do svedomia a Pavla znova začali rešpektovať a tak veľmi jednoducho vysvetľuje v našom kázňovom texte, že ...zármutok podľa vôle Božej pôsobí pokánie na spasenie...

Pavel teda vyzdvihuje, že pocit zármutku, ktorý človek prežíva, je pozitívny pocit a môže priniesť veľmi požehnané ovocie v živote človeka.

Čo môže byť dobré na tom, že človek prežíva smútok, cíti bolesť, trápi sa pre niečo, čo je v jeho živote ťažké a nepríjemné? Ale apoštol Pavel hovorí, že je to dobré, keď súčasťou nášho života je aj smútok a bolesť. Že je fajn, ak nás niekto aj napomenie, pokritizuje, prehovorí nám do duše a my sa po niečom takom cítime ubití a je to pre nás veľmi nepríjemné. Toto je vlastne cesta, ktorá môže človeka priviesť k pokániu pred Bohom a potom následne k spaseniu.

Musím sa priznať, že aj pre mňa je nepríjemné, ak ma niekto napomína a kritizuje. Myslím, že ani nie je človek, ktorý by mohol úprimné povedať, že má rád, ak ho niekto napomína. Nikomu to nie je príjemné. Ale vždy je to o tom, či sa človek dokáže ovládať, či si vie rozkázať a prijať kritiku bez toho aby okamžite v hneve a zlosti útočil a vracal to všetko svojmu kritikovi.

Takže si myslím, že to vôbec nie je o tom, či má niekto kritiku rád alebo nie. Nikto ju nemá rád. Je to o tom, či sa v takých momentoch dokáže človek ovládať a doslova rozkázať si, že sa na seba pozrie objektívne. Nemá ten človek pravdu, ak to hovorí? Neurobil som ozaj tú chybu, ktorú mi spomína? Nie je to o mne pravda?

Keď som hľadal nejaký príklad tohto druhu v Božom slove, ako prvý mi napadol kráľ Dávid po hriechu s Betšebou. Pribehne k nemu do kráľovského paláca nejaký prorok Nátan a vyčíta mu veci jeho osobného života. No určite ich nepočúval s úsmevom na tvári. A Nátan len ťal až do živého. Dávid, aj keď bol kráľ, ho nedal odpratať. Skončil ležiac na zemi v modlitbách, aby mu to Boh odpustil. Kritika, ktorá mohla skončiť úplne inak, ale nakoniec skončila tak, že ho zármutok doviedol k pokániu.

No napadol mi aj opačný prípad. Tých je v Biblii podstatne viac. Dotyčný tiež skončil po napomenutí smutný, ale spasenie mu to neprinieslo. Bol to bohatý mládenec. On tú kritiku z Ježišových úst akoby aj chcel počuť. Dokonca to vyzeralo tak, že to zvládne, že má na to, aby nezareagoval nahnevane, ale prijal tie slová a zmenil si život. Ale jeho smútok mu spôsobil iba smrť.

Tak ako bratia a sestry, zvládli by ste kritiku svojho života ako Dávid? Dokážete sa postaviť tomu prvému návalu zlosti a hnevu, keď vás niekto napomína a objektívne sa opýtať, nemá ten človek pravdu, keď o mne toto hovorí?

V živote sú rôzne zármutky. Tak či onak nás bolia a trápia, ale viete využiť zármutok v svoj prospech? Viete ho využiť pre svoju spásu?

Myslím si, že ako veriaci ľudia by sme takéto momenty svojho života mali zvládať. Božie slovo nás predsa často napomína. Niekedy tne do živého, niekedy sú tie Božie slová ostré a prenikajú do toho najhlbšieho vnútra a to je bolestivé. A nezáleží na tom, z akých úst vychádzajú. Možno tie slová hovorí kazateľ z kazateľne, možno je to len sused, ktorému sa niečo nepáči, alebo kamarát, ktorý si všimol vo vašom živote niečo zlé.

V piatok večer sme sledovali na českej televízii zábavnú talk show Všechnopárty. Karel Šíp tam mal nejakého českého herca a popri všetkých tých humorných narážkach o jeho práci prišli až k rodine. On hovoril, že má syna a že mu s priateľkou vybrali meno. A Karel Šíp ho opravil: ...že s manželkou nie? A on na to: nie, nie, len s priateľkou. Asi som vás teraz zarmútil. Šíp na to odpovedal, že on je taká stará škola. Potom rozhovor pokračoval a znova skončili pri priateľke, či manželke. Pre toho herca to nebolo celkom príjemné, ale je to zábavná relácia, takže to celé obracali na humor. Jeho reakcia bola, že tá svadba nakoniec nie je až taký zlý nápad.

Uvedomil som si, že ak človek chce, tak sa dokáže ovládať, aj keď sa mu odkryjú aj nie celkom dobré stránky života. A že tá kritika môže mať rozličné podoby. Ide však vždy o to, kam nás dovedie.

Keď nás Pán Boh stvoril s tým, že naše oči dokážu plakať, že nám niekedy stisne hrdlo a my zrazu nevieme nič povedať, keď zrazu nevieme pozdvihnúť zrak a musíme pozerať do zeme, tak je to asi preto, že aj smútok aj plač do života človeka patrí. A že sme neboli stvorení len na to, aby sme sa iba smiali a zabávali. A slzy nie sú iba na to, aby nám čistili zrak, ale sú prejavom smútku. Tak to jednoznačne znamená, že smútok nie je iba zlý. Je ťažký, ale je pre ľudský život potrebný. A ako píše apoštol Pavel, smútok netreba ľutovať, pretože nás vedie k pokániu a to nám prináša spasenie.

Prišiel mi na um ešte jeden príklad. Príklad chlapa, ktorý bol vždy rozhodný a rázny. Sebaistý, tak ako len my muži vieme byť. Hocičo ho nevyviedlo z rovnováhy a keď sa zaťal, tak vedel byť veľmi rozhodný. Viete čo mu v živote pomohlo? Raz horko zaplakal. Potreboval to ako soľ, pretože si myslel, že on zvládne všetko. Asi už viete, o kom hovorím. Bol to Peter, učeník Pána Ježiša. Ten sebaistý a suverénny chlapík to skutočne potreboval a nebola to hanba.

Myslím, že to potrebujeme aj my, aspoň raz za čas si uvedomiť, že nie sme takí dokonalí, ani takí neomylní, ako si o sebe myslíme. A keď je to aj ťažké a zovrie to hrdlo a musíme sklopiť zrak, lebo sa hanbíme za to, akí sme, môže to byť veľký krok k pokániu, ktorý netreba ľutovať.

AMEN

Piesne: 282; 284; 346; 647; A ; 656/5

Texty: Iz 55,8-11; 1K 10,20-25; J 7,40-52; Ž 119,89-96