Zelený štvrtok 2017

Kázňový text: J 2,13-17

Blížime sa pomaly k Veľkému Piatku a potom následne k radostným udalostiam Veľkej noci. Týmto našim sviatkom však niečo predchádza. Ľudia patriaci do cirkvi vedia, že čas pred Veľkonočnými sviatkami je čas na duchovnú očistu.

Neviem, či to môžem pomenovať tak, že to už máme uložené niekde v podvedomí, ale prísť k Večeri Pánovej považujú mnohí za povinnosť. Ľudia sa ma pýtajú, kedy bude ešte Večera Pánova, lebo nestihli, alebo nemohli prísť skôr. Veľakrát sa stane, že niekto zavolá na faru a pýta sa, či budete mať Večeru Pánovu ešte na Veľký Piatok, alebo na Veľkonočnú nedeľu. A tak ich odkazujem na nejaký susedný zbor, o ktorom ešte viem, že takúto príležitosť majú.

Je to nejako zakorenené v nás, že v tento čas musím prísť k Večeri Pánovej, aby som sa očistil, aby som si urobil poriadok v živote, aby som bol čistý a obmytý cez sviatky. Možno je to pre niekoho len zvyk, možno je to len nejaká tradícia, ktorá patrí k Veľkej noci ako šalát, šunka, či syrek. Pozrime sa teraz spolu na udalosti, ktoré tiež predchádzali jednym konkrétnym Židovským sviatkom Veľkej noci v čase, keď Pán Ježiš poslednýkrát vstupoval do Jeruzalema.

Text: J 2,13-17

Ani vtedy neboli ľudia iní. Veľké davy pútnikov prichádzajú na sviatky do Jeruzalema, pretože sa tu na svätom mieste v chráme rozhodli prežiť Veľkú noc. Podľa svojich zvykov budú spomínať na vyslobodenie z Egypta pod vedením Mojžiša, budú si pripomínať desiatu ranu, keď krv baránka zachránila ich prvorodených pred smrťou.

Veľkolepý Jeruzalemský chrám bol tým správnym miestom. Nádvoria plné ľudí, ktorí sa tlačia, aby sa dostali dopredu ku kňazom a priniesli svoje obete. Ale všetko poporiadku. Ak ste prišli ako pútnik, určite ste si neniesli cestou obetné zviera. Vláčiť kilometre nejakého baránka, či hrdličku alebo holuba by bolo náročné. Cestou sa mohlo stať, že by sa zviera zranilo a na obeť by tým pádom nebolo vhodné. Takže ste prišli bez obete, ale to vôbec nevadí, lebo na nádvorí chrámu ste si obetné zviera mohli kúpiť. Také aké ste potrebovali. Od tých najlacnejších až po tie najdrahšie. Chrám a služby v chráme boli na vysokej úrovni, veľmi radi vám vyšli v ústrety. Ale aj tak ste museli začať najprv tým, že ste si zmenili peniaze na chrámovú menu. V chráme sa používali starohebrejské peniaze alebo fenické mince, ktoré boli predpísané ako chrámová daň.

Ale samozrejme, že aj tieto služby sa na nádvorí chrámu poskytovali, takže tam bolo všetko z toho, čo tam malo byť. Nikto z ľudí to už nevnímal ako niečo rušivé. Možno to začalo úplne nenápadne, nejakým jedným stánkom, ku ktorému sa postupne pridal ďalší a ďalší. Možno to najprv začali peňazomenci, jednoduchá zmenáreň a potom sa pridal nejaký obchodník s holubicami. Potom prišiel ďalší a pridali sa takí, ktorí predávali baránkov. A keď ste pozorne počúvali, tak v čase, keď tam prišiel Pán Ježiš, spomínajú sa tam obchodníci, ktorí na nádvorí chrámu predávali voly. Tak to sa ten biznis riadne rozrástol.

Určite to trvalo nejaký čas a tým, že to na nádvorí chrámu pribúdalo postupne, tak si to zbožní Židia ani nevšimli, že je tu zrazu niečo, čo by tu nemalo byť. A keď ste to videli v chráme často, tak vám to pripadalo ako normálne, bežné, akoby to bolo súčasťou chrámu.

Je zaujímavé, že to nevadilo ozaj ani zbožným Židom, ani kňazom, ktorí tam slúžili. Zvykli si na to a nikto sa neozýval. Až na Pána Ježiša, ktorý prišiel do Jeruzalema na slávnosti pri svojej poslednej Veľkej noci a postavil všetkým prítomným tieto veci do konfrontácie s Božím slovom. Boží dom má byť domom modlitby a vy ste z neho urobili peleš lotrov.

Mal pravdu, niektoré veci sa do chrámu predsa nehodili, ale ľudia si postupne zvykli. Ale ľudia si skutočne postupne zvykli.

Ak hľadáte súvis, prečo sa tejto téme venujem dnes, tak sme teraz na tom správnom mieste, kde chcem poukázať na spojitosť s nami.

Chrám nie je iba budova z kameňa a tehál. Božie slovo hovorí, že aj my sme chrámom Ducha Svätého a Duch Boží prebýva v nás. A tak, ako ten Jeruzalemský chrám potreboval očistu a obnovu, tak ju raz za čas potrebujeme aj my. Problémom je, že si ju nevieme urobiť sami. I v našich životoch sa stáva, že si postupne zvykáme na špinu, ktorá v našom živote nemá byť a ona sa potom postupne usádza tak ako prach v našich domácnostiach. Najprv na neviditeľných miestach. Pod posteľou, pod skriňou, ale keď dlhšie neupratujete, začína to odtiaľ vyliezať.

• Zvykneme si postupne napríklad na konflikty s niektorými ľuďmi. Zo začiatku vás to zlostí, trápi, že ste sa s niekým pohádali, ale postupne si na ten stav ozaj zvyknete a naučíte sa s tým žiť.
• Použijete sem tam nejaké tvrdé slovo, len výnimočne, ale potom vám to vykĺzne z úst častejšie a zrazu sa rozprávate so svojou ženou alebo manželom surovo, vulgárne a ani netušíte, kedy sa to začalo.
• Urobíte sem tam nejakú nečestnosť v práci, ozaj iba výnimočne, ale po čase sa z toho stane úplne normálna vec.

Presne tak ako sa to začalo v Jeruzalemskom chráme možno jedným chlapíkom, ktorý vám zmenil peniaze a skončilo to tým, že ste si mohli na nádvorí po čase kúpiť vola.

Na hriech si človek vie zvyknúť tak, že nenormálne veci bude považovať za normálne. Prestanú mu vadiť.

Všimnite si ako začalo to moderné bývanie bez sobáša. Vyskúšate to najprv jednu noc. To sa človek cíti hlúpo, keď to zistia rodičia, lebo niečo povedia, niečo vyhodia na oči, alebo sa tvária iba nejako divne. Ale keď odídete najbližšie na dva dni, už to bude jednoduchšie a keď to vyskúšate na mesiac tak si na to zvyknete vy aj oni. Pocit viny sa vytratí a vám sa zdá, že je všetko v poriadku a nie je žiadny problém. Zrazu žijete v hriechu, ale vám to už pripadá normálne.

Ako to dať znova na tú správnu mieru? Ako tieto veci vyriešiť? Ako prebudiť svedomie, aby sa znova ozvalo a kričalo: Nie je všetko v poriadku tak ako sa ti to na prvý pohľad zdá?

Osobne si myslím, že musí prísť niekto poprevracať tie stoly nášho života, porozhadzovať zopár vecí, aby sme si uvedomili, čo je zlé. Čo do nášho života patrí a čo tam ani náhodou nemá byť. Potrebujeme Pána Ježiša aj s tým bičom z povrázkov, možno aj trochu vyťať po chrbte, aby sme si uvedomili, že to takto nejde ďalej. Že sa takýto život Bohu nepáči. To je otázka pre nás! Kde sú tie hranice? Čo pred Pánom Bohom v našom živote obstojí a čo už je až príliš?

Tá najlepšia konfrontácia je konfrontácia s Božím slovom. Ten pohľad na život máme v Božom slove, v slovách Pána Ježiša Krista. Samozrejme, že dnes nám ich musí niekto povedať, sprostredkovať, ak si svoju hriešnosť neuvedomíme pri čítaní Božieho slova.

Takže si v duchu hovorím, že je to v poriadku, keď vás občas doslova pohryziem v kázni a som príliš tvrdý. Čo iné nás zobudí z nášho života, ktorý sa uhniezdil v špine hriechu?

Niektorí sme skutočne „bordelári“. Časom by sme dokázali žiť v ohromnom neporiadku, keby sme nemali doma niekoho, kto by nás pravidelne naháňal upratovať, utierať prach a vysávať. Toto sa nám však deje aj v našom duchovnom živote. To, čo chceme urobiť aj dnes pri Večeri Pánovej, je pozvať Pána Ježiša do svojho duchovného domu a povedať mu: Pane Ježiši zober bič a všetko poriadne vytrieskaj, aj keď to bude aj trochu bolieť, ale aby sme videli, čo v našom živote byť nemá.

Nebojme sa pravdy. Nebojme sa pravdy o sebe samých. Akí v skutočnosti sme? Možno zistíme, ako sme napriek tomu, že sa hlásime ku kresťanstvu, dlhé roky mnoho vecí predstierali, vpustili do svojho života nečistotu, hrubosť, vulgárnosť, oplzlosť, hnev, tvrdosť, zvrátenosť... a množstvo ďalších hriechov.

Toho všetkého sa dnes môžeme zbaviť, toto všetko treba z našich životov upratať a vyhodiť von, pretože to v nás nemá mať miesto. Samozrejme, že je potrebné na to mnoho odvahy, ale vedzte, že to do života môže priniesť veľa požehnania. Vyskúšajte to, bratia a sestry.

AMEN.

(V tejto kázni boli použité myšlienky sestry farárky Marty Feriovej zo Sabinova.)

Piesne: 103; 95;

Texty: 2M 12,21-28; 1K 10,16-17; Mt 26,17-30; Ž 111,1-10