Veľkonočný pondelok 2017

Kázňový text: J 20,27b

Na hádanku „Kto to povedal komu?“ by to bolo asi veľmi jednoduché. Tie slová navždy poznačili jedno meno. Myslím, že slovné spojenie „neveriaci Tomáš“ ostane, kým tu bude Božie Slovo a ono tu bude až do konca sveta.

Nechcem však dnes rozoberať túto pre nás známu udalosť. Chcem s vami dnes uvažovať nad jednou otázkou, ktorú som si prečítal v čítaní na každý deň. A tá znela: Prečo si Pán Ježiš nechal na svojom novom vzkriesenom tele jazvy na rukách a na boku? Prečo tam tie jazvy ostali? Priznám sa, že som si pasáže o vzkriesenom Kristovi čítal už mnohokrát, ale nikdy som si túto vec neuvedomil. Ježišovo nové telo po vzkriesení, jeho oslávené telo, malo jazvy po jeho telesnom ukrižovaní.

Aj medzi teológmi sa vedie už dlhý čas debata o tom, ako Kristus vyzeral po vzkriesení. Evanjeliá opisujú mnohé momenty, ktoré sa nám zdajú nelogické. Mária Magdaléna sa rozprávala s Ježišom a myslela si, že je záhradník. Ako je možné pomýliť si takto osobu a nespoznať svojho Majstra? Vyzeral teda úplne inak? Musíme však zobrať do úvahy šok. Hrob je prázdny, niekto ukradol Ježišovo telo. V prvom momente im nenapadlo, že išlo o vzkriesenie. Keby niekde dnes zmizlo mŕtve telo z hrobu, niekde na cintoríne, čo vám napadne ako prvé? No, že niekto tú mŕtvolu ukradol. Keď takto uvažujete, tak váš rozum nepripustí, že keď sa s niekým rozprávate, že to môže byť práve ten mŕtvy.

Ďalší prípad boli Emauzskí učeníci, ale pri nich je spomínané, že ...ich oči boli držané, aby ho nespoznali... Dokonca aj pri vstúpení na nebesá jedno z evanjelií zachytáva, že ...niektorí však pochybovali. Znamená to teda, že Ježiš vyzeral po vzkriesení inak? Nikde sa však po vzkriesení nespomínajú rany po bičovaní, ktoré tiež zanechali jazvy a mali by byť viditeľné. Nikde sa nespomínajú rany na čele po tŕňovej korune. Toto nové oslávené telo nemalo. Takže určitá zmena výzoru tu musela byť. Ale najzákladnejšia spojitosť Krista tesne pred smrťou a po vzkriesení bola. A to boli rany na rukách a na nohách a tak isto aj rana na boku. Spomína to evanjelista Lukáš, keď sa zjavil Ježiš učeníkom, kde im ukazoval rany na rukách a nohách ako dôkaz, že je to on. A spomína to aj evanjelista Ján pri Tomášovi.

Je to zvláštne preto, že žijeme dnes v úplne inej dobe. Ľudia snívajú o dokonalom tele bez vrások, ideálnych proporciách, dokonalom chrupe, ktorý sa bude vynímať na fotkách. Dnes je v móde byť niekým iným, ako v skutočnosti sme. Človeku pribúdajú roky a s rokmi nám pribúdajú vrásky. Tie sú dôkazom toho, že už máme niečo za sebou, ale niektorí si to pripustiť nechcú a tak skúšajú plastické operácie, omladzovacie kúry, odsávanie tuku, naťahovanie kože, či nejaký ten botox. Snažia sa oklamať svoje okolie, či niekedy aj samých seba, že sú niekým, kým v skutočnosti nie sú. Veľakrát to dopadne katastrofálne a je to horšie ako pred tým, a k tomu ešte aj umelé. Ale to nie je vec, ktorou sa chcem zaoberať.

Podľa toho, čo vieme, vzkriesenie tento náš ľudský problém s časom a tým pádom aj so starnutím vyrieši. Podľa Božieho Slova budeme ako anjeli Boží, takže v nebi nebude problém s nadváhou. Dúfam, že ste si niektorí spolu so mnou teraz vydýchli.

V týchto ľudských premenách sme na Slovensku zatiaľ iba v plienkach. Na západe je to moderné dať si urobiť nový nos, prsia, oči, opraviť nohy, či brucho. Niektoré tie motivácie pre takéto zmeny môžu byť čisto estetické. A niekedy je to doslova choré. Keď sa dáte operovať a prerábať iba preto, aby ste sa mohli na niekoho podobať, na nejakú známu „osobnosť“.

Ale niektoré plastické operácie môžu mať svoje vážne zdravotné dôvody. Je to po rôznych úrazoch, nehodách či operáciách. Takže tiež nemôžeme všetko komplexne odsúdiť.

Každá jazva na ľudskom tele je pre nás spojená vždy s nejakou udalosťou. Sú to spomienky napríklad na detstvo, na rôzne pády, po ktorých ostali značky na kolenách, či na dlaniach. Máme jazvy po očkovaní proti rôznym chorobám. Sú tu jazvy po pôrodoch, ktoré boli cisárskym rezom. Alebo jazvy po rôznych operáciách, či už vážnejších, alebo len takých ľahších.

Každá tá jazva na našom tele, ktorú si pamätáte, má za sebou nejaký príbeh, nejakú vašu skúsenosť. Je spomienkou na to, čím ste prešli, čo ste preskákali. Je viditeľným a pripomínajúcim dôkazom vášho boja a vnútorného zápasu. Keď sa na takú jazvu zapozeráte, vybavia sa vám detaily toho, čo ste vtedy prežívali. Vybaví sa vám strach, s ktorým ste zápasili, vnútorné boje, ktoré ste viedli, bolesť, ktorá prišla, a s tým strach z toho ako to celé dopadne.

Keď sa dnes na tie jazvy pozriete, už nebolia, čo je veľmi fajn, ale pripomínajú nám minulosť. Už nikdy nezmiznú. Sú dôkazom, že sme niečo prežili, niečo vo svojom živote vybojovali a dúfam, že po skúsenosti sme aj o niečo múdrejší. Máme za sebou nejakú skúsenosť, ktorá nás mohla posunúť vpred.

Jazvy sú teda spomienkou. Spomienkou na niečo, čo bolo a čo nás mohlo poučiť.

Keď sa pozriem na svoje ruky, mám tu dve väčšie jazvy, pri ktorých si hneď viem vybaviť situáciu, ako som k nim prišiel. Jedna je z útleho detstva, z ktorého si pamätám veľmi málo, ale viem, že som sa nemal obšmietať okolo stroja, ktorým sa zatvárali plechové konzervy.

Prečo teda Ježišove rany na rukách a nohách a rana na Ježišovom boku ostali? Nemyslím, že Ježišovi ostali aj po vzkriesení preto, aby nezabudol, čo sme mu na zemi spôsobili. Myslím, že tie jazvy po klincoch a prebodnutom boku má Pán Ježiš kvôli nám. A nebolo to iba kvôli identifikácii. Aby si učeníci boli istí, že je to skutočne ich Majster, ktorého pribili na kríž.

Je to aj kvôli nám. Tie jazvy na Ježišových rukách a nohách nám majú pripomínať to, čo bolo. Všetky tie udalosti Veľkého Piatku, všetku tú bolesť a utrpenie, ktoré stálo Ježiša Krista život.

Jazvy Pána Ježiša Krista boli spomínané už skôr, ako boli zaznamenané v evanjeliách. Prvý ich spomínal prorok Izaiáš, keď v 53. kapitole napísal: Ale on bol prebodnutý pre naše priestupky, zmučený pre naše neprávosti. On znášal trest za náš pokoj, jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia.

Jeho jazvami sa nám dostalo uzdravenia. Zvláštne, že tam sa nespomínajú rany, lebo Ježišovi po ukrižovaní zostali rany. Jazva vzniká až po zahojení. Prorok Izaiáš ale spomína jazvy, teda on prorokoval, že bude prebodnutý a zmučený, čo evokuje smrť. Teda niečo konečné, ale potom v tom istom verši pokračuje rozprávaním o jazvách a tie vznikajú až vtedy, keď sa rana zahojí. Jeho ranami sa nám dostalo uzdravenia. To znamená, že Izaiáš hovoril o živom Mesiášovi, ktorý bol pred tým umučený.

Tie rany určite ešte budeme vidieť. Som si istý, že ich nevidel iba Tomáš a ľudia, ktorí videli Ježiša vzkrieseného. Tie jazvy sú dôkazom veľkých zachraňujúcich udalostí. Budú nám pripomínať, čo sa stalo kvôli nám. Pokiaľ sme tu na zemi, tie udalosti si pripomíname vždy vtedy, keď máme Večeru Pánovu. A raz, keď uvidíme Pána Ježiša Krista, budeme vidieť aj jazvy, vďaka ktorým sa nám dostalo uzdravenia.

Nemusíme sa ich dotýkať, stačí, ak budeme veriť. Pretože aj Tomášovi povedal Pán Ježiš, že blahoslavenejší sú tí, ktorí nevideli a predsa uverili.

Čítal som raz príbeh o otcovi, ktorý mal strašne nepodareného syna. Dospieval a robil jednu chybu za druhou. A keď už si s tým otec nevedel rady, vždy keď niečo syn dobabral, nabil jeden klinec do drevených dverí na dome. Časom ich bolo hojne, klinec vedľa klinca. Ale potom prišla zmena a ako sa jeho syn menil a naprával veci z minulosti, otec vždy jeden klinec vytiahol. Jedného dňa, keď prišiel otec vytiahnuť ten posledný, vedel o tom aj jeho syn a hovorí otcovi:

-        Vidíš, tak som to všetko, čo som narobil zlé, konečne napravil a všetko je už vymazané a v poriadku.

Otec prikývol a povedal mu:

-          Máš pravdu synu, ale diery po klincoch tu ostali.

Tie jazvy Pána Ježiša nám pripomínajú našu minulosť. Nie preto, aby nám Pán Boh niečo vyčítal, ale preto, aby sme nezabudli, koľko bolesti a utrpenia stojí naše odpustenie. Keď budeme vidieť Ježišove jazvy, bude nám to pripomínať, čo všetko spôsobili naše hriechy a previnenia.

AMEN.

Piesne: 127; 599; 126; 602; A 36; 656/4

Texty: Jer 31,9-11; Kol 3,1-4; J 20,11-18; Ž 16,1-4.5-11