1. po Veľkej noci 2017

Kázňový text: J 20,19-23

Máme, bratia a sestry, po Veľkonočných sviatkoch a ja by som dnes nechcel hovoriť o vzkriesení. Myslím, že v tejto veci ako veriaci ľudia máme jasno. Chcem dnes s vami uvažovať nad tým, čo ďalej?

Ak sme uverili, že Pán Ježiš žije, že premohol smrť a porazil ju, že On je tým Pánom neba i zeme, čo máme robiť po uvedomení si tohoto faktu?

Občas mám pocit, že my v Evanjelickej cirkvi sme zastali niekde tu v tomto bode. Kristus žije, vstal z mŕtvych, radujme sa a tešme sa z toho. Potom je bodka a ideme každý domov do svojej roboty a pokračujeme tam, kde sme skončili.

Jeden moment to takto vyzeralo aj pri Ježišových učeníkoch. Videli Ježiša vzkrieseného, zaradovali sa, potom Ježiš zmizol a im napadlo, že pôjdu loviť ryby. Toto však nie je to, čo od nich Pán Ježiš očakával. Po tak dôležitej správe, po tak podstatnom poznaní sa predsa nemôžete vrátiť k svoje starej práci, otočiť ďalšiu stránku svojho života a zabudnúť čo bolo, čo ste prežili a k čomu ste dospeli.

Pán Ježiš tých svojich 12 učeníkov vyburcoval, nenechal ich na pokoji, doslova do nich šprtal a provokoval ich. Petrovi pri Galilejskom mori trikrát kladie otázku, či ho miluje viac ako títo. A Peter musí sám pre seba, ani nie tak pre Ježiša opakovať, že ho ozaj miluje. A na to počuje: Pas moje ovečky!

Je to, ak to môžem takto nazvať, jeden zo životných vrcholov. Ak človek uverí v Pána Ježiša Krista, pochopí, kto Pán Ježiš je, má jasno v tom, čo pre nás urobil, logicky nasleduje vyslanie. Človek dostáva určité životné poslanie. Ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás. Toto počuli učeníci. Ak si niečo pochopil, musíš sa posunúť ďalej, Pán Ježiš má pre teba poslanie.

Toto v našej cirkvi nevieme odovzdať veriacim ľuďom, nevieme oznámiť, že Ježiš od nás niečo chce. Má očakávanie.

Myslím, že tu sedíme preto, že sme veriaci ľudia. Uverili sme v Ježišovo vzkriesenie a veríme vo večný život. Spoznali sme v Ježišovi svojho Spasiteľa. Tak je logické, že aj pre nás platí to poslanie: Ako Ježiša poslal Otec, tak isto aj On posiela teba. To je aj základná a najdôležitejšia úloha veriacich ľudí. Je to najzákladnejšie poslanie cirkvi – MISIA.

Ale kto ju z nás bratia a sestry robí? Možno sa niektorí opýtajú, čo vlastne odo mňa ešte Boh chce? Veď som uveril, tak čo je ešte treba? Snažím sa žiť ako veriaci človek, tak čo ešte musím robiť navyše?

Pán Ježiš založil pôsobením Ducha Svätého cirkev, ktorá sa má rozšíriť do celého sveta. Zo začiatku si to kresťania uvedomovali. Spoznali sme pravdu a vedľa nás žijú ľudia v bludoch a poverách, veria vo vymyslených bohov a nemajú šancu sa zachrániť. Nemohli mlčať. Bolo prirodzené, že o svojej viere v Ježiša rozprávali. Nenechávali si to pre seba. Preto čítame v Božom Slove, že cirkev rástla a rozhojňovala sa a Pán Boh každý deň pridával tých, ktorí boli zachránení. Niektoré zbory si dokonca uvedomovali, že nesú zodpovednosť aj za ľudí žijúcich mimo územia ich mesta, či ich pôsobenia a vplyvu.

Kresťanský zbor v Antiochii sa rozhodol hľadať ľudí, ktorí pôjdu na misiu do sveta. Dovtedy nič také nebolo. Bolo to vnuknutie, hľadať ľudí, ktorých vyšleme, aby išli aj do iných miest, aj do iných krajín a tam rozprávali o Ježišovi, ktorého sme poznali. Našli si vtedy Barnabáša a Pavla a cirkevný zbor ich vyslal na prvú misijnú cestu. V tých kresťanoch bolo povedomie zodpovednosti za rozširovanie evanjelia.

Evanjelická cirkev toto vedomie stratila. Nielen, že nemáme misionárov, ale nevieme robiť misiu ani vo svojom najbližšom okolí. A bez toho nie je možné udržať cirkev, aby sa neprepadávala v číslach. My sa len upokojujeme tým, že klesá populačná krivka, že sa rodí málo detí, že to je dôvod, prečo máme málo konfirmandov a to je dôsledok, že upadáme. Ale toto vôbec nie je o tom, či cirkev rastie, alebo sa umenšuje. Robíme chybu, keď sa spoliehame na to, že cirkev žije vďaka deťom, ktoré sa narodia.

Takto Kristova cirkev nikdy nefungovala. Kresťanstvo rástlo vďaka misii, vďaka tomu, že postupne uverili v Krista ďalší a ďalší ľudia.

Prečo dnes nie sme schopní hovoriť o tom, že veríme v Pána Ježiša? Myslím si, že tú hranicu, alebo ten vrchol poznania, kto je Kristus sme už dosiahli. Je iba prirodzené, že Pán Ježiš od nás očakáva, že o tom, koho sme spoznali, budeme rozprávať.

Ale my dnes asi príliš veľa špekulujeme. Čo povedať? Ako povedať? Kedy to povedať? Nie je vhodná chvíľa! Vysmial by sa mi! Nepočúval by ma! Pripadal by som mu divný! Ktovie, čo by si potom o mne myslel?

Ešte sme nič nepovedali, ale máme už toľko dôvodov na to, aby sme mlčali, že sa k takémuto kroku nikdy neodvážime. Všimli ste si, že Pán Ježiš nikdy od nás neočakával, aby sme niekoho presviedčali? Nie je to o tom, že musíte mať množstvo argumentov. Že musíte vyvrátiť každú jednu pochybnosť svojho oponenta. Že musíte vedieť zodpovedať každú otázku. V tejto oblasti akoby sme chceli byť perfekcionisti. Začneme až vtedy, keď všetko bude dostatočne pripravené, premyslené, keď bude tá správna atmosféra a tá najvhodnejšia chvíľa, keď už budem aj ja viac vedieť. Vtedy príde ten moment, keď to tomu druhému človeku poviem. Ale pravda je taká, že táto chvíľa nikdy nepríde.

Nie sme dokonalí a nikdy nebudeme vedieť vysvetliť všetko, ani nezodpovieme všetky otázky neveriaceho a pochybujúceho človeka. Ale vážne sa pýtam. Toto od nás Pán Ježiš chce? Vedieť tomu druhému človeku všetko vysvetliť? Všetko vyargumentovať a všetko obhájiť? Kde sa o tom v Božom Slove píše?

My nemáme hovoriť o tom, prečo ten druhý človek má veriť. My máme povedať iba to, že my veríme a čo my máme vďaka Pánovi Ježišovi Kristovi. To je všetko. Čo urobí tento človek s touto informáciou, to už nie je ani moja ani vaša vec. Je to už na pôsobení Ducha Svätého a na tom, ako sa sám tento človek rozhodne. Veď aj jemu dal Pán Boh rozum a s ním aj slobodnú vôľu, aby si vyberal podľa nej.

Problémom je, že tento impulz, podnet od nás kresťanov neprichádza. My mlčíme. Nemáme odvahu povedať, že veríme v Krista. Akoby sme sa za svoju vieru hanbili. Ale spomeňte i na slová Pána Ježiša, že keď sa budeme hanbiť za Neho, On sa bude tiež za nás hanbiť pred svojím Otcom v nebesiach. Toto je jedna veľká bieda našej cirkvi. Prestali sme hovoriť, že sme uverili v Pána Ježiša a čudujeme sa, že sa umenšujeme a tratíme vo svete.

A teraz nemyslím na našich domácich. Aj tým treba raz za čas pripomenúť, že Kristus je tu aj pri nich. To však neznamená, že im to musíte hovoriť každý deň. Teraz myslím na ostatných ľudí, s ktorými sa stretávame, s ktorými sme v kontakte. Takéto možnosti máme v práci, alebo aj pri dlhšej ceste vlakom či autobusom. Na ulici pri debate so známymi.

Stále myslite na to, že nevieme všetko, že nemusíme vedieť všetko vysvetliť, či obhájiť. Ale v svedectve nejde o to. Svedectvo je o tom, čo pre mňa znamená Kristus. Čo mne dal a čo som s ním ja zažil. Nemáme právo rozhodovať sa za iného človeka. Toto právo dal Pán Boh jemu tak, ako aj nám.

A nakoniec ešte jedna vec. Čím ďalej tým viac sa presviedčam, že každý človek má inú predstavu o zbožnosti. Ak chceme, aby sa stal niekto kresťanom, myslíme si, že musí svoju vieru prejavovať tak, ako to robíme my. Akoby sme chceli naklonovať samých seba.

Ak chceš veriť, mal by si byť presne taký ako ja. Takto sa zapájať, takto sa modliť, takto chodiť do zhromaždenia, takto vyzerať, takto svoju vieru prejavovať. Ale toto nejde. Každý sme iný a potrebujeme sa veľmi veľa učiť tolerantnosti voči iným prejavom viery.

To, že niekto verí inak a prejavuje svoju vieru inak, to neznamená, že jeho viera je zlá a moja dobrá. Znamená to len, že jemu dal Pán Boh na srdce niečo iné ako mne.

Kiežby sme si to uvedomili a mysleli aj na dôležitosť vydávania svedectva, pretože ak v tomto neurobíme zmenu a neuvedomíme si, že je to naše poslanie, budeme stále nariekať nad tým, ako sa umenšujeme a upadáme.

AMEN.

Piesne: 132; 135; 134; 601; A 37; 656/

Texty: Oz 6,1-3; 1J 5,4-10; J 21,1-14; Ž 116,1-9