1. sl. svätodušná 2017
Kázňový text: 1Tes 5,19
Neviem, či je v Božom slove kratší biblický verš ako tento. Prijal som ho pre dnešný sviatočný deň trochu ako výzvu. Skúste vykladať dve slová 15 minút. A to by malo byť ešte niečo motivujúce, potešujúce a povzbudzujúce, nie nejaké bezduché frázy, či niečo, čo s tým vôbec nesúvisí.
Celý tento odstavec má názov „rozličné napomenutia“ a apoštol Pavel skutočne v takých krátkych slovných spojeniach dával posledné pokyny kresťanom do Tesaloník. Bol to záver listu. Sú tam výzvy ako: Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi. Ducha neuhášajte! Sú to jednoduché a praktické rady pre kresťanov v cirkevnom zbore. A veľmi povzbudzujúce: Veď stále sa radovať, veľa sa modliť a za všetko ďakovať sú dobré a povzbudivé veci.
Aj keď slovné spojenie: Ducha neuhášajte! znie veľmi zvláštne.
Mali by sme dnes začať tým, čo príchod Ducha Svätého spôsobil. Učíme sa to z deťmi na náboženstve, takže tu si to dnes len jednoducho zopakujeme.
1. Keď Duch Svätý zostúpil na Letnice na učeníkov začalo sa to podivným vanutím vetra v miestnosti, kde dvere boli zatvorené. Ťažko povedať, ako vtedy vyzerali okná. Bol to však prvý viditeľný prejav, že sa deje niečo nadprirodzené.
2. Druhým zvláštnym a nadprirodzeným prejavom boli jazyky z ohňa, ktoré sa ukázali učeníkom nad hlavami. S najväčšou pravdepodobnosťou boli viditeľné len vo vnútri v miestnosti, pretože keď vyšli do mesta medzi ľudí, títo si tento zvláštny úkaz nevšimli
3. Tretím znakom bola odvaha. Myslím, že sa veľa vecí zmenilo na týchto ľuďoch. Pár dní pred tým z tej miestnosti nevystrčili ani nos, lebo sa báli, že skončia ako ich Učiteľ. A zrazu sa postavia na námestie a nemajú problém otvorene hovoriť, aj keď sa tam pohybujú tí, čo pred pár dňami dali popraviť ich Majstra. Táto odvaha bola jedná z vecí, ktorú si všimla aj veľrada, keď zatkli Petra a Jána. Farizejom nešlo do hlavy, odkiaľ sa berie ich odvaha takto vystupovať a takto odvážne hovoriť, a pritom to neboli žiadny vzdelaní ľudia.
4. A štvrtá vec bola hovorenie cudzími jazykmi. Jednoduchí a nevzdelaní ľudia v cudzej reči plynulo rozprávali o veľkých Ježišových skutkoch, aj keď pred tým túto reč neovládali.
Od tohto momentu opisujú Skutky apoštolov, ako cirkev Kristova rástla a ľudia sa dávali krstiť v meno Pána Ježiša Krista. Niekde je dokonca zmienka o tom, že hovorili cudzími jazykmi a velebili Boha. Niekde tento moment, alebo ak chcete prejav Ducha chýba. To neznamená, že je to vždy nutnosťou a viditeľným znakom Ducha Svätého. Viackrát sa už nespomínajú jazyky z ohňa. Ale myslím, že toto vôbec nevadí. Na Letnice to bolo po prvýkrát a odvtedy sa pôsobenie Ducha Svätého neriadi nejakými ľudskými pravidlami a nemusí to mať ani nejakú našu logiku.
Božie cesty a Božie spôsoby sú pre nás nevyspytateľné a takéto ostáva i pôsobenie Svätého Ducha v tomto svete.
Duch Svätý bol daný do sveta, aby pôsobil v Kristovej cirkvi. Jeho pôsobením vznikla cirkev a my veríme, že jeho pôsobením sa cirkev udržiava. No pôsobenie Ducha Svätého je napojené na Božie slovo. Pán Ježiš povedal, že bude svedčiť o ňom, o jeho skutkoch a bude ľuďom podávať všetky veci od Nebeského Otca. Duch Svätý teda pôsobí cez slovo a sviatosti, cez nástroje, ktoré sa najviac používajú v cirkvi. Ale to neznamená, že je len na cirkev viazaný.
Duch Svätý je Boh. Môžeme my ľudia prikázať Bohu, aby pôsobil iba v cirkvi? Alebo mu môžeme rozkázať, aby konal iba cez biblické slovo? Kto sme, aby sme obmedzovali Boha v jeho konaní? A kto sme, aby nás Boh musel počúvať?
Mám pocit, že práve v cirkvi máme takú tendenciu obmedzovať pôsobenie Ducha Svätého. Len cez nás pôsobí Boh, len cez naše slová a naše kázne, len v našich kostoloch a v našej liturgii. Je to trochu úzkoprsé. Niekoho k Bohu privedie hudba, niekoho osloví a napomenie nejaký film, niekoho sa zas dotkne nejaká relácia s životným osudom človeka. Duch Svätý má množstvo prostriedkov na to, aby sa dotkol ľudského srdca.
Môže to byť umenie, pre niekoho je tým duchovným kanálom príroda, kde človek vníma pôsobenia a konanie Božieho Ducha. Máme právo povedať, že to takto nie je možné?
Pôsobením Ducha Svätého sa mnohé veci zmenili. Duch Svätý priniesol nové poriadky, nový vietor. Pre mnohých žido-kresťanov bolo prekvapením, že Duch Svätý zostúpil aj na pohanov. Do cirkvi prišli nové veci, ktoré zmenili staré spôsoby. Prestalo sa lipnúť na nepodstatných veciach. Zmenil sa pohľad na čisté a nečisté jedlo. Zmenil sa pohľad na svätenie sviatočného dňa a mnohé iné veci. A tu sa začali ozývať hlasy proti. Úplne normálne a prirodzene.
Všetko nové má svojich odporcov. Len ako príklad uvediem, keď prišiel nový spevník. Ozývali sa hlasy, že starý bol lepší. Zaviedol sa do bohoslužieb konfiteor, v mnohých zboroch ho farári dodnes nepoužívajú. Mládežníci prišli do kostola s gitarou. A mnoho iných ďalších vecí. Nie všetky sa ujali. Nie všetko by sme asi nazvali vanutím a pôsobením Ducha Svätého. Ale uvádzam to ozaj ako príklad, v ktorom vidno, že prinášať zmenu je vždy ťažké.
Keď sa začali rozbiehať kresťanské cirkevné zbory, všetko bolo nové. Bolo to iné ako židovstvo. Nebolo to už o poslušnosti zákonu, bolo to o slobode človeka. Ale keď si prečítate Skutky apoštolov, zbadáte ako si kresťania začali pomáhať. Boli ochotní predať majetok a pomôcť tak chudobným, ktorých mali medzi sebou. Nebol to rozkaz, vychádzalo to z nich samých a to je vanutie Ducha. Vtedy prišlo to, čo spomína náš biblický text. Začalo sa uhášať a obmedzovať jeho pôsobenie.
Možno to apoštol Pavel použil naschvál. Čo hasíme, alebo uhášame? PLAMEŇ. OHEŇ. Oheň je vlastne živel, ktorý sa dokáže nekontrolovateľne šíriť. A čo najviac roznecuje oheň? Vzduch, vietor, jeho vanutie. To nie je náhoda, je to premyslený obraz, keď hovorí Pavel: Ducha neuhášajte! Neobmedzujte jeho šírenie, nestavajte sa mu do cesty.
Keď sa to spustilo na prvé Letnice, skutočne sa to šírilo svetom ako požiar. Darmo sa tomu vzpierali Židia, darmo to prenasledovali Rimania. Kresťanstvo a viera v Ježiša Krista sa zapaľovala a postupne mocnela. Preto tento obraz. Ducha neuhášajte! Nestavajte sa mu do cesty a nerobte mu prekážky.
Kde vidíme pôsobenie Ducha Svätého dnes? Povedali by ste o našej cirkvi, že je v ňom vanutie Ducha? Vidíte, že by sa niekde šíril tak, ako sa šíri oheň? Mám pocit, že to v dnešnom kresťanstve vyzerá zle. A aj v našej cirkvi.
Máme 500 rokov od reformácie. A kde sa s pripomenutím tohto diela stretnete, všade sa hovorí o tom, ako sa reformácia šírila svetom, ako tieto myšlienky zasahovali ľudí a zasiahli politiku, ekonómiu a neviem, čo všetko ešte. Toto je vanutie Ducha. To presne vystihuje oheň, ktorý sa zapálil v Nemecku a prebehol celou Európou a svetom. Máme dnes niečo také v cirkvi?
Myslím, že kľudne takto môžeme nazvať aj hnutie Modrého kríža. Tiež zasiahlo mnoho ľudí, prinieslo mnoho myšlienok. Samozrejme, že nie všetko bolo dokonalé. Tak ako pri reformácii. Ale bolo to niečo, čo oslovovalo a menilo ľudí. A to sa podobá práve tomuto vanutiu Ducha.
Kde je však toto vanutie dnes? Akoby sa ten oheň nechcel rozhorieť a šíriť ďalej. Akoby mu stále niečo stálo v ceste a mal pred sebou ohromné prekážky. Je to akoby sme rozkladali oheň s malým množstvom papiera, ktorý je mokrý, drevo je hrubé a štiepky vlhké a ešte všade naokolo prší.
Chýba mi v našej cirkvi prirodzenosť, spontánnosť. Naše bohoslužby sú veľmi strojené a všetko v nich prísne dané a určené. Nie je priestor na slobodu, na otvorenosť, na pôsobenie Ducha. Viete si predstaviť, že by sa niekto na našich bohoslužbách postavil a povedal pár slov? Že ho niečo oslovilo, či zaujalo a chcel by sa o tom s vami podeliť? Myslíte, že by to u nás šlo? Vy by ste boli v rozpakoch, čo to je, aj ja by som bol v rozpakoch a nevedel, čo s tým. Myslím si, že to len dokazuje, že sme všetko akosi uzavreli do nejakých svojich poriadkov, v ktorých nie je na nič iné priestor, iba na to, čo je presne určené a dané.
Živelnosti sa v cirkvi bojíme. Všetko chceme mať usporiadané, rovnaké, presne dané, aby sa nikto nikdy necítil prekvapený. Zväzujeme sa poriadkami, ktoré musíme presne dodržiavať. Ale mám pocit, že práve toto obmedzuje pôsobenie Ducha Svätého.
Občas rozmýšľam, ako Pán Ježiš svojim životom a konaním šokoval ľudí. Keď v synagóge v Nazarete prečítal slovo proroka Izaiáša a povedal, že toto slovo sa dnes naplnilo vo vašich ušiach. Všetci boli zrazu na nohách. Alebo keď nechal žene hriešnici v dome Šimonovom natrieť masťou svoje nohy. Alebo keď sa opásal a umyl učeníkom nohy On sám. Nešokoval ich tým? Nerobil často niečo čudné a netradičné?
Mám pocit, že aj ja ako farár v tomto zbore brzdím veci, ktoré by som nemal. Mal by som mať väčšiu odvahu k novým nápadom. Samozrejme, že nie všetko nové musí byť hneď motivované Duchom Svätým. Čas postupne ukáže, či nové veci prinesú požehnané ovocie, alebo nie.
Ale je najvyšší čas uvažovať nad tým, či aj my nestojíme ako prekážka pôsobeniu Svätého Ducha.
AMEN.
V tejto téme pokračujeme aj zajtra.
Piesne: 165; 170; 175; A 42; 656/4
Texty: 1Kron 16,8-13; 1K 12,4-11; J 14,15-21; Ž 118,24-29
