14. po Svätej Trojici 2018

Kázňový text:  J 8, 36

Včera večer sme sa vrátili z Misijných dní VD s témou Skutočne slobodní. Rád by som vám priblížil aspoň niekoľko myšlienok o slobode, ku ktorej nás Pán Ježiš Kristus povoláva.

Sloboda nie je jednoduchou vecou a vôbec nie je jednoduché sa k nej v živote človeka dopracovať. Darmo si poviete: žijem v slobodnej krajine, mám otvorené hranice, nikto ma do ničoho nenúti a netlačí... Ale to neznamená, že si slobodný človek. Ako príklad vám chcem uviesť Izraelský národ, ktorý prežil niekoľko desiatok rokov v Egyptskom otroctve. Po smrti Jozefa prišli v Egypte faraóni, ktorí už Jozefa a jeho zásluhy nepoznali. A keďže Izraelcov pribúdalo, stali sa štátnou hrozbou a postup faraóna bol zotročiť si tento národ a tak ho obmedziť v raste.

Židia sa stali násilím otrokmi práce. Nemali na výber, boli k tomu donútení, dotlačení. Každý deň, sedem dní v týždni pracovali od rána až do noci. Trvalo to niekoľko desaťročí. Ich deti sa rodili do takejto situácie. Narodili sa už ako otroci a boli otrokmi až do svojej smrti. Otrokársky spôsob života ich poznačil a hlboko ovplyvnil.

Je až neskutočné, že sa ľudský organizmus dokázal niečomu takému prispôsobiť. Pracovať ťažko a každý jeden deň. Samozrejme, že to nezostalo bez následkov. Tí ľudia zomierali mladší, žili v katastrofálnych podmienkach, zlá výživa, zlá hygiena, množstvo chorôb a neprestajné preťažovanie organizmu malo svoje dôsledky na tele, ALE aj na duši človeka.

Do celej tejto situácie prišila Božia záchrana skrze Mojžiša, ktorého Boh poveril, aby sa vrátil z Midijánskej krajiny a vyviedol Izrael z otroctva.

Myslím, že s jednou vecou, keď Mojžiš nastúpil na túto cestu záchrany, nepočítal. Nezobral do úvahy, že otroctvo tých ľudí poznačilo aj vnútorne veľmi hlboko a že nedokážu tak jednoducho na to, v čom žili a vyrastali, zabudnúť. Mojžiš veril, že keď tých ľudí zotročených prácou Boh vyvedie z Egypta, budú môcť žiť slobodne, budú najšťastnejší na svete. Že si budú ten slobodný život vážiť, že budú vedieť oceniť nové možnosti a že ich nikdy nenapadne spomínať na to zlo, ktoré v otroctve prežívali.

Ale nebolo to tak. Tí ľudia boli otrockým životom „poškodení“. Uvedomujem si, že to znie hrôzostrašne, ale oni nevedeli žiť v slobode. To otroctvo v nich slobodu úplne zničilo.

- Vytratila sa schopnosť vyberať si, slobodne a nezaujate sa rozhodnúť pre niečo, čo chcem.

- Vytratila sa schopnosť rozsúdiť, čo bolo dobré alebo zlé. Veľakrát Izraelci potom vyčítali Mojžišovi: ty si nás priviedol na púšť, aby sme tu pomreli a ako nám v Egypte bolo dobre, lebo sme tam mali aspoň čo jesť.

- Otroctvo v nich zabilo túžbu po lepšom živote. Áno nariekali pod ťarchou ťažkej roboty, ale potom by sa k tomu bez problémov dokázali vrátiť.

- Neboli schopní prebrať zodpovednosť za svoj život. Ak sa stalo niečo zlé, alebo urobili niečo zlé, tak vždy bežali za Mojžišom s prosbou: ty Mojžiš sa za nás modli, ty Mojžiš niečo urob.

Mojžiš sa stal pre nich akoby ďalší otrokár, na ktorého, keď bolo niečo zlé, mohli nadávať a hromžiť.

- Otroctvo zabilo v tých ľuďoch všetky túžby a sny. Sami na ceste do Kanaánu boli úplne neschopní, niečo múdre povedať, niečo rozumné urobiť.

- Prišli o schopnosť bojovať s prekážkami, o schopnosť zápasiť. Každá komplikácia na púšti ich položila. Hneď spomínali na Egypt a na to, ako im tam bolo dobre.

- Nedokázali riskovať. Z nich samých už nebol schopný vyjsť záchranca, boli to zlomení ľudia. Ukázalo sa to najmä pri Áronovi, keď si myslel, že Mojžiš je mŕtvy, radšej urobil zlaté teľa, aby tých ľudí mohol manipulovať a mať pod kontrolou.

Mojžiš bol Izraelec, ale nevyrastal celý život ako otrok. Boh ho z tohto prostredia vybral a pripravoval si ho inde na jeho poslanie.

Preto platí, že ak je treba zachrániť človeka z otroctva hriechu, nemôže to urobiť niekto, kto je takým istým hriechom zotročený. To je obraz Pána Ježiša. Z našich hriechov nás nemohol zachrániť človek, ktorý je takým istým hriechom zotročený a poznačený ako my.

- Izraelci nedokázali riešiť svoje vlastné problémy. Keď prišlo niečo ťažké, nikdy nepovedali: my sme tu na púšti, lebo sme tu chceli byť, je to aj naše rozhodnutie, nie iba Mojžišovo. Toto títo ľudia putujúci púšťou nikdy neurobili.

A nakoniec aj na slobode mali len jeden jediný prejav, prejav nespokojnosti. Búrili sa a nadávali, presne to isté, čo robili v Egypte. Nič sa nezmenilo, neprišli s ničím tvorivým, nič nevymysleli, nenapadlo im žiadne riešenie, keď prišli do problémov. Bolo to zjavné napríklad pri vyzvedačoch, ktorý sa vrátili z Kanaánu a skonštatovali: všetko je tam pekné, ale nikdy sa tam nedostaneme. Žiadne nápady, žiadne riešenia, žiadne alternatívy.

Otroctvo je dnes už preč, aspoň ak sa bavíme o Slovensku, ale mnohé z tých príznakov sú u niektorých ľudí badateľné dodnes. Máme tu ľudí zotročených prácou, ľudí, ktorí sú otrokmi rôznych závislostí, ľudí, ktorí podľahli mamone a bohatstvu, ľudí, ktorých zotročila túžba po kariére, alebo len obyčajných workoholikov. Samozrejme že mnohé tieto závislosti majú svoje korene v túžbe „mať viac“ získať viac, zarobiť viac...

Akoby nás niekto oklamal, podviedol a nenápadne zotročil. Je to taký skrytý faraón dnešnej doby, ktorý ťa naháňa: ...ešte toto musíš urobiť a tamto ťa ešte čaká, len rob na 100%, neprestávaj, ak chceš niečo dosiahnuť, ak chceš niekým byť...

Diabol a tento svet nás uháňa. Ži rýchlo, nie je čas, ponáhľaj sa, lebo nič nestíhaš. Musíš tak žiť, lebo všetci ostatní tak žijú.

O toto v živote človeka ide?

Môže to mať aj podobu dobrého úmyslu. Ľudia zotročení prácou majú pocit, že robia pre svoje deti, pre svoju rodinu . Zdá sa to ako veľmi ušľachtilé. Ale napríklad práca nie je zmysel života. Urobiť sa až k smrti, to nie je Boží plán pre náš život.

Dôsledky otroctva sú veľmi podobné ako pri Izraelskom národe

- Vytratí sa schopnosť vyberať si. Slobodne a nezaujate sa rozhodnúť pre niečo, čo chcem, alebo čo chce Boh.

- Vytratí sa schopnosť rozsúdiť, čo je dobré alebo zlé. Človeku sa popletú priority.

- Je to aj neschopnosť prebrať zodpovednosť za život svojej rodiny.

- Otroctvo zabije v človeku všetky túžby a sny.

- Prichádzate o schopnosť bojovať s prekážkami, zápasiť. Nedokážeme sa k životným problémom postaviť čelom.

To je novodobý faraón. Čo na to povedať?

Dokonalé zrkadlo týmto veciam nastavuje smrť. Robíš namáhaš sa od svitu do mrku a čo si nahonobil, komu to zostane? O toto predsa v živote nejde! Najhoršie je, že človek sa naučí takto žiť, prispôsobí sa a nevidí z tohto bludného kruhu východisko.

Putovanie púšťou je v konečnom dôsledku veľmi tragická udalosť. Dokazuje, že ľudia zotročení otroctvom, nedokážu žiť v slobode. Že tá zmena myslenia je veľmi ťažká a pri niekom až nemožná. Kto sa naučí žiť pod bičom, kde má všetko nadirigované a nariadené, kde nemusí rozmýšľať, ale iba počúvať a plniť príkazy niekoho iného, je poviazaný takýmto spôsobom života. A darmo sa dostane do nejakej slobody, keď si to otroctvo nesie so sebou vo svojej hlave.

Izraelský národ je ako príklad veľmi odstrašujúci. Museli putovať 40 rokov púšťou, aby vymreli všetci, ktorí sa narodili v otroctve. Poviem to surovo, ale boli „nepoužiteľní“. To otroctvo mali v hlave, a nešlo to von. Boli natoľko poznačení otroctvom, že ďalej mohli ísť iba ich deti, ktoré sa narodili neskôr. Veľavravné a pre nás dosť nepríjemné konštatovanie. Napriek tomu im Boh dal šancu, dal im príležitosť, ktorú nakoniec využili len dvaja ľudia Józua a Káleb. Sú to výnimky, ktoré dokazujú, že predsa len je to v živote človeka možné.

Bolo to otroctvo nie iba tela, ale aj duše a mysle. Mojžiš ich síce dokázal vyviesť na slobodu, ale nedokázal im vymazať to otroctvo z ich vnútra. Tú skutočnú slobodu priniesol až Pán Ježiš Kristus. Ak nás On vyslobodí, až potom môžeme byť skutočne slobodní.

Vonkajšia sloboda, nie je zárukou vnútornej slobody. Pri Izraelcoch to bola hlboká pravda. Boli ďaleko z Egypta, ale Egypt mali v hlave. A toto je prípad aj mnohých ľudí okolo nás. Majú pocit, že sú slobodní, že žijú v slobodnej krajine, že sa môžu slobodne rozhodovať, ale diabol ich tak silno drží pod krkom, že im ani nedochádza, ako mu zobú z ruky. Je ťažké sa dostať z pút, ktoré máme vo vlastnej hlave a myslím, že človek to sám ani nedokáže. Iba ...keď vás Syn vyslobodí, budete skutočne slobodní.

Na začiatku som hovoril, že otroctvo má v dnešnom svete mnoho podôb. Týka sa mladých ľudí aj nás starších. Je potrebné nad ním premýšľať, pretože človek nie je stvorený na to, aby žil v otroctve. Ono nás vo vnútri ničí. Ale Kristus nás vedie k slobode. Držme sa toho a poďme za Ním.

AMEN

Piesne:  211; 238; 260; 271; A 62; 223

Texty:  Pr 4,10-14; R 1,16; L 17,11-19; Ž 146,1-10