22. po Svätej Trojici 2018

Kázňový text:  Lk 7, 36-50

Začnem dnes, milí bratia a sestry, s jednou pre mňa dosť rozpačitou situáciou. Stretol som nedávno svojho bývalého konfirmanda, ktorý nám kostolné lavice od svojej konfirmácie veľmi nezodral a nevedel som, čo mu mám povedať. Ten nerozhodný pocit s množstvom otázok, ako zareagovať a ako sa k takému človeku ozvať, ma ubíja. Je veľa možností, ale nikdy poriadne neviem, ktorú si vybrať. A teraz nemyslím len na svojich bývalých konfirmandov, ale tak isto aj na ľudí, ktorí prišli na faru, lebo chceli pokrstiť dieťa, párkrát sa ukázali a to bolo všetko. Alebo aj na mnohých ďalších, ktorých v spoločenstve kresťanov nevídam, pritom by tu mohli byť.

Čo tým ľuďom povedať, keď ich niekde stretnete na ulici a máte chvíľu príležitosť ich osloviť?

Uvedomujem si, že je veľa možností. Môžem hrať urazeného, dať im najavo, ako veľmi ma sklamali a ako ma doslova a do písmena podviedli, lebo sa tvárili, že budú už od toho momentu vernejší a zbožnejší. A nakoniec zase len využili cirkev na niečo, čo potrebovali, a teraz na ňu zvysoka kašlú. Môžem si v duchu povedať, veď vy ešte raz na faru prídete, budete niečo potrebovať, budete zase odo mňa niečo chcieť.

Ale znova je tu otázka, čo im poviem potom? Potom ich už vyhodím z fary ako pokrytcov a falošných ľudí? Samozrejme že nie, zase k nim budem milý, zase urobím to, o čo požiadajú, a oni si zase budú žiť svoj život.

Alebo mám inú možnosť. Môžem sa im trochu povyhrážať a popripomínať im ich vlastné sľuby, na ktoré zabudli a upozorním ich na klamstvo, ktoré nezostane bez trestu. Žijete úplne bez Boha, zabudli ste na to, čo ste sľubovali? Je vám to jedno, že vás raz Boh bude brať na zodpovednosť? Nemáte strach z Božieho hnevu? Necítite sa trápne, že ste niečo pred toľkými ľuďmi v kostole sľubovali a teraz si žijete akoby Boha ani nebolo? Nedokážete si stáť ani za vlastným slovom?

Neviem, či by takéto výčitky pomohli a zabrali. Aj nad tým občas rozmýšľam, že tak ľahko a lacno narábame s Božou milosťou pred ľuďmi, ktorí by k nej mali mať komplikovanejší prístup. Zoberte si len príklad, že pokrstíme dieťa rodičom, ktorí sa v kostole nikdy neukázali a ani po krste už neprídu. Necháme ich sľubovať, že budú vychovávať dieťa v kresťanskej viere, pritom je jasné, že nikdy nič také neurobia, lebo nie sú veriacimi ľuďmi. Tak načo im je táto sviatosť pre ich dieťa, keď vôbec nevedia čo znamená a akú má hodnotu?

Alebo zosobášime manželov v kostole a požehnávame ich spoločný kresťanský život, keď oni vlastne chcú len obrad v kostole a nič viac. A nemajú ani potuchy, čo je to kresťanský manželský život.

Na takéto prípady je v Božom slove veľmi surové až vulgárne znejúce prirovnanie: Čo je sväté, nedávajte psom, ani svoje perly nehádžte sviniam, aby ich nepošliapali, neobrátili sa a neroztrhali vás!(Mt 7,6)

Ale vrátim sa k tým reakciám. Keď stretnem človeka, ktorý v podstate len využil cirkev na svoj prospech, môžem k nemu byť milý a láskavý. Je to ďalšia možnosť. Porozprávam sa s ním, ako sa má, ako sa mu darí, čo má v živote nové a budem sa tváriť, že je všetko tak, ako má byť, že mu nič nevyčítam, že od neho nič nečakám, že v jeho živote vo vzťahu k Bohu nie je nič, čo by bolo treba meniť.

Moja otázka na vás, bratia a sestry, je, ktorú reakciu a kedy použiť? Prípadne ako to kombinovať? Byť milý, ale nakoniec hodiť poznámku: Dlho som Vás nevidel. Ukážte sa niekedy. Príďte občas do kostola. Alebo radšej po milom zvítaní a milých slovách ešte viac pritvrdiť a pripomínať, že sa tí ľudia k niečomu zaviazali? A že ponesú zodpovednosť za to, že sú vlažní?

Myslím vždy na to, že je to veľmi citlivá záležitosť. Ak budem ja farár príliš tvrdý, tí ľudia sa dokážu uraziť tak, že zavrú dvere svojho srdca cirkvi, zboru, ale čo je najhoršie aj Bohu. Často počúvam a aj vy to od ľudí počujete: Keď som bol chlapec, tak ma farár na náboženstve zbil a odvtedy nechcem mať nič s cirkvou spoločné. Alebo bol ku mne farár drzý pri nejakom pohovore, odvtedy ma v kostole nikdy nikto nevidel.

Niektorí ľudia nedokážu oddeliť osobu farára ako človeka od cirkvi ako spoločenstva veriacich ľudí, ktoré skrze Krista prináša spásu. Som človek, svojim správaním a svojimi rečami som sa mohol hocikoho dotknúť, ale je divné, že pre chybu farára si zavrie človek dvere k spáse a večnému životu. Je to úplne zlé chápanie. Farár nie je cirkev, farár nie je Kristu. Môžeš mať zlé skúsenosti s farárom, ale to neznamená, že máš zahodiť vieru v Boha za chrbát.

Ale aj výčitky, ktoré môžu byť akokoľvek jemne a citlivo povedané, môžu byť pre niekoho neprekonateľnou prekážkou. Čo mne môže čo farár vyčítať? Akým právom mi niečo vyhadzuje na oči, len nech sa pozrie na seba a na všetkých svojich kolegov!

Tak mi teraz povedzte, ako majú vyzerať moje reakcie?

V úvode sme si prečítali biblický text a ja som sa k nemu zatiaľ vôbec nedopracoval, ale v tento moment sme presne pri ňom. Nechcem vykladať a rozoberať ani farizeja Šimona, ani ženu hriešnicu, ktorá prišla do jeho domu. Chcem vám na tej situácii ukázať, aký úžasný pastorálny prístup mal Pán Ježiš k ľuďom, s ktorými sa stretol a ktorí mu niekedy iba tak prišli do cesty. To, s čím zápasíme, nielen ja, ale určite aj vy, keď sa rozprávame s ľuďmi a radi by sme im ukázali na Pána Boha ale nevieme, čo kedy povedať a aký prístup kedy zvoliť, tak toto nám ukázal Pán Ježiš vtedy v dome Šimonovom. Samozrejme, že mal výhodu, ktorú mi nikdy mať nebudeme. Videl do vnútra tých ľudí, vedel, či to, čo robia, je úprimné a či to nie je divadielko a vedel trefne povedať to, čo ten človek potreboval počuť.

Tá žena mala skutočne veľmi zlú povesť v tom meste. To, že prišla do domu farizeja, to bola úžasná odvaha. Tých vážených ľudí tam muselo byť veľmi veľa a všetci ju poznali. Bol to krok, ktorý v jej živote mal byť novým začiatkom, skoncovaním so starým životom. Uvedomujete si, aká krehká bola celá tá situácia? Predstavte si, že by jej bol Pán Ježiš povedal: Prišla si si tu vylepšiť povesť, hráš tu pred nami divadlo, o čo ide? Tá žena mohla odtiaľ odísť ešte viac ponížená a ešte viac pokorená, plná hnevu a zlosti aj na samotného Ježiša. A bola by sa zatvrdila a nikdy viac by sa k Bohu už nedostala.

Toto nie je hra o peniaze. V takýchto momentoch ide o ľudský život a o večnosť, tu končia všetky žarty. Jedna chyba, jedna zlá reakcia, jedno tvrdé a nevhodné slovo a pripravíte človeka o možnosť spásy.

Viem, že sa to mohlo stať a možno aj stalo, že zlou reakciou môžem odradiť človeka a ten sa môže uraziť a byť taký celý svoj život. Ja neviem presne odhadnúť, kedy je človek úprimný a kedy sa len pretvaruje, lebo niečo potrebuje. Mám nejaký pocit, ale je to ozaj pravda?

Na druhej strane Ježišova reakcia k Šimonovi bola úplne iná. Láskavá na začiatku s vysvetľujúcim príbehom, ale na konci to bolo veľmi tvrdé, až nepríjemné. Pán Ježiš ho spucoval aj ako hostiteľa, pripomenul mu slušnosť z tej doby, keď mu mal ponúknuť vodu na umytie nôh, privítať ho bozkom a keď si ho vážil ako významného hosťa, mal mu priniesť olej na pomazanie. Nevieme, ako to dopadlo s farizejom Šimonom, či tieto prísne Ježišove slová ho neurazili a či na Ježiša nezanevrel, alebo pochopil, že v jeho dome bol skutočne Mesiáš. Ale vidno, ako Pán Ježiš vedel použiť vhodné slová vo vhodný čas a vedel citlivo, ale aj s vážnosťou povedať človeku to, čo potreboval počuť.

Aké by mali byť teda naše reakcie? Dosiahneme láskavým prístupom viac, ako napomenutím?

Zase na druhej strane klamať seba a prípadne aj tých ľudí tiež nie je najlepšie. Tváriť sa, že je všetko tak, ako to má byť a nič nepovedať, to je akoby sme tomu človeku klamali do očí a v tom klamstve ho nechali žiť. Ako prípad si zoberme farizeja Šimona, ale aj takého bohatého mládenca. Ježiš bol k nemu milý, ale pravdu mu aj napriek tomu povedal priamo do očí.

Otázkou je, či keby mu bol Pán Ježiš viac dohováral a pomaly ho presviedčal a bol k nemu o čosi miernejší, napríklad, že by nemusel predať celý majetok, ale len nejakú menšiu časť. Nebol by sa ten mládenec zmenil? To sú už iba naše dohady a špekulácie. Pravda je, že od ľudí, ktorí veľa vedeli a dobre poznali Boží zákon, Pán Ježiš veľa očakával a bol k nim prísny.

My budeme musieť niesť stále to riziko, že neodhadneme situáciu a budeme príliš prísny, alebo niekedy príliš mierny, lebo nevieme presne vycítiť, ako to niektorí ľudia s Pánom Bohom myslia. A ak sa stretnete s človekom, ktorý pre prísnu reakciu nejakého veriaceho človeka zanevrel na Pána Boha a cirkev, skúste mu to vysvetliť, ako to naozaj je a že problém je len v tom, že sme iba ľudia.

AMEN

Piesne:  554; 514; 648; A 67; 223

Texty:  Jer 18,1-10; F 3,17-21; Mt 22,15-22; Ž 85,2-14