25. po Svätej Trojici 2018

Kázňový text:  Jer 8, 8-12

Keď som si čítal dnešný kázňový text, akosi mi padli do očí slová posledného prečítaného verša: Na hanbu vyšli, lebo ohavnosť páchali. Už ani stud necítia, ani hanbiť sa nevedia. Bola to kritika Izraelského ľudu, ktorú takto cez proroka Jeremiáša vyjadril Hospodin.

Začal som uvažovať nad tým, aké to musí byť zlé, keď človek prestane cítiť hanbu? Keď sa vytratí akási spätná väzba jeho vlastného vnútra? Keď vám vaše vlastné svedomie začne ukazovať chybné hodnoty? Ako keď na lietadle začne ukazovať výškomer chybnú výšku alebo rýchlomer chybnú rýchlosť lietadla. Zrazu pilot nevie v akej výške sa nachádza, alebo nevie odhadnúť akou rýchlosťou letí. Na základe chybných údajov potom urobí zlé rozhodnutie a vedie to k pádu.

Je to to isté, keď ľudia prestanú cítiť hanbu. Nedokážu robiť správne rozhodnutia, nedokážu správane vyhodnotiť situáciu, v ktorej sa nachádzajú a to je prvý krok, ktorý vedie k rozpadu spoločnosti.

Ak ľudia prestanú cítiť hanbu za zlé veci, ktoré robia, ak sa vytratí náš vnútorný barometer, je otázka času, kedy príde koniec existencie človeka a ľudstva. Skúste si predstaviť, že by človek prestal prežívať pocity viny a prestal by sa hanbiť za svoje zlé činy a slová. Urobili by ste niečo zlé a vaše svedomie by sa vôbec neozvalo. Škaredo by ste sa pohádali s manželkou, povedali by ste jej niečo nevhodné a zlé a vo vás by sa vôbec neozval pocit viny? Nemali by ste žiadne výčitky. Nič by vás nemrzelo. Čo by vás potom viedlo k zmiereniu? Čo by vás potom tlačilo k tomu, aby ste si zase začali hľadať cestu k sebe?

Bez pocitov viny a hanby by sme nemali žiadnu motiváciu naprávať svoje chyby a zlé rozhodnutia a toto by prinieslo absolútny koniec akýchkoľvek vzťahov.

Odkiaľ sa takéto naše vnútorné prežívania berú? Ako je možné, že niektorí ľudia takéto pocity prežívajú často a iní len zriedka? Niektorí zvládajú aj konfliktné situácie bez výčitiek, iní sa veľa trápia aj pri drobnostiach?

Pocity hanby, výčitky svedomia, pocity viny sa dostavia v človeku vtedy, keď si uvedomí, že porušil určité pravidlá, princípy a morálku, ktorú pokladal za správnu. K tomu, aby sme pocítili pocit hanby, musíme mať najprv v sebe niečo nainštalované. Musíme mať v sebe vložené určité pravidlá a princípy, ktoré považujeme za správne.

Napríklad učíme malé deti, že ak niečo dostanú, majú sa poďakovať. Vyžadujeme to od nich od malička, pripomíname im to a striehneme na to, keď to zabudnú, aby to okamžite dali do poriadku. Keď dospejú, tak už je to v nich, že ak im niekto niečo dá, je to slušnosť ísť a vyjadriť svoju vďaku. Ak sa vám stane, že na to zabudnete a príde vám to na um, ozve sa u vás pocit viny a hanby a vy urobíte všetko preto, aby ste to dali do poriadku. Tak sa do nás dostali pravidla slušného správania, morálka a rôzne spoločenské zásady. Výchovou, usmerňovaním, vyučovaním.

Je to len jednoduchý príklad, ale chcem na ňom ukázať, že normy toho, čo je dobré a správne, sa do nás vkladajú od nášho detstva a učíme sa to vlastne od malička, čo je dobré a čo je zlé, čo je morálne správne, a čo nie, čo sa patrí a čo vhodné nie je. Učíme sa to od tých najjednoduchších pravidiel až po tie najkomplikovanejšie zásady hodnôt života. Až keď tieto princípy v sebe máme a porušíme ich, až potom v nás začne fungovať ten barometer, ktorý sa prejaví tým, že cítime stud, hanbu, výčitky.

Ale ako je možné, že Pán Boh vyčíta Izraelskému národu, že ...už ani stud necítia, ani hanbiť sa nevedia? To muselo byť hrozné štádium. To znamená, že ich rodičia nevychovali? Že ich nenaučili pravidlám a hodnotám života? Že zlyhali v tom, že ich nenaučili čo je dobré, alebo zlé? Nemyslím. Skôr sa zdá, že tí ľudia otupeli, stali sa tvrdí a bezohľadní a v tej svojej tvrdosti sa naučili fungovať a žiť. Božie pravidlá a zákony hodili za chrbát.

Samozrejme, jedná vec je, že prestali cítiť hanbu a boli suroví jeden k druhému navzájom, ale druhá vec je, že sa prestali hanbiť pred Bohom. Tie Božie zásady a pravidlá, ktoré im dal Boh skrze Mojžiša pre nich stratili váhu, prestali sa k nim hlásiť, nepovažovali ich za dôležité pre život.

Keď sa dnes pozriete na život okolo seba, na to, aký je, asi by sme skonštatovali spolu s Jeremiášom to isté, že ľudia už vo vzťahu k Bohu ...ani stud necítia, ani hanbiť sa nevedia. Tu to začína a tu sa to prejaví najskôr, pretože Božie princípy a pravidlá života sú náročnejšie, ako tie naše ľudské. Aj keď celkovo sa to nedá oddeliť. Ak sa človek prestane hanbiť pred Bohom za svoje zlé správanie, za svoje rozhodnutia a reči, je len otázkou času, kedy sa to presunie aj vo vzťahu k ľuďom. Toto na našej spoločnosti už vidíme.

Nehanbíš sa takto rozprávať? Nehanbíš sa takto sa správať? Nehanbíš sa toto robiť? Toto sú časte otázky vás starších k mladšej generácii. Ako dieťa som to mnohokrát počul od svojich rodičov a ako rodič som to mnohokrát už povedal. To, čo by vás starších zahanbilo, to dnešných ľudí vôbec nevyvedie z rovnováhy. Nehanbia sa. Slovami Jeremiáša ...ani stud necítia.

Minule som bol na železničnej stanici v Kysaku a čakal som kolegu, ktorý mal prísť vlakom. Zrazu prišiel k okienku pán, ktorý mal na krku kríž, taký ako nosia naši biskupi, len ho mal hore nohami. Pri tom to bol nejaký päťdesiatnik. Očividne sa nehanbil niečo také zavesiť si na krk. Aj keď také veci pobúria len nás kresťanov.

Dnes sa napríklad človek človeku nepozdraví, je drzý a jedná bezohľadne, mnohokrát chýba i tá elementárna slušnosť, ktorej sme sa niekedy učili, ale ide to ďalej, surovosť, arogancia moci, podvody a klamstvá, osočovanie, násilie... Veci, za ktoré by ste sa pred druhými ľuďmi hanbili a ozvalo by sa vo vás nejaké to svedomie, pocity viny. Od niektorých ľudí sa takýchto postojov už dnes nedočkáte. Akoby pre nich tu boli už iné pravidlá, všetko je nejaké relatívne a pomiešané, nie je zlo a dobro, všetko je len také, ako si to človek sám pre seba zhodnotí.

Je to asi mesiac dozadu, keď ma šokoval jeden dokumentárny film. Bola to séria dokumentov o vraždiacich pároch v Amerike. Skutočné príbehy vyriešené políciou. Syn býval so svojou priateľkou v dome s rodičmi. Ale nádejná nevesta kradla z domu veci a predávala. Skončila na súde a bola odsúdená na pol roka. Keď sa vrátila z väzenia, syn si ju naspäť doviedol do rodičovského domu a 4 mesiace ju skrýval vo svojej izbe, tam žila. Po štyroch mesiacoch ju objavila mama a pri hádke v kuchyni došlo k vražde. Otec, ktorý bol na poschodí, počul hluk, zbehol dole, keď uvidel, čo sa stalo, bežal na poschodie po zbraň. Ale pri zápase so synom bol aj on zavraždený v šatníku. Strašná tragédia v afekte. Najšokujúcejšie však bolo, že títo dvaja ľudia žili niekoľko týždňov v tom dome ďalej, akoby sa nič nebolo stalo. Mŕtvolu ženy odtiahli do garáže a poprikrývali plachtami a mŕtvolu otca nechali v šatníku, len popred dvere nahádzali plachty a uteráky, aby odtiaľ nevychádzal zápach. Policajti, ktorí do ich domu prišli asi po týždni, pretože ich v práci postrádali kolegovia, hovorili, že zápach rozkladajúcich tiel bolo cítiť v celom dome. Krv na podlahe v kuchyni iba prekryli kartónom, ani ju neumyli. A oni dvaja v tom dome riadne po vražde s tými mŕtvolami bývali. Nikde nerobili, takže tam v tom dome v tom zápachu boli niekoľko dní.

Je vôbec možné, že človek dôjde do takého štádia, že nič necíti? Teraz nemyslím len ten zápach. Počúvame o mafiánskych vraždách, všelijakých popravách, ktoré po rokoch vyplávali na povrch a rozum sa zastavuje nad tým, ako je možné, že ľudia sú schopní takých surovostí a vôbec nič necítia. Zoberú si svoje peniaze a žijú si ďalej svoj život a pokojne spávajú. Normálny človek by predsa niečoho takého nebol schopný.

Dobre, tak toto sú ozaj už extrémne prípady. Ale všetko toto predsa niekde začína. Stráca sa rešpekt, úcta voči autoritám, prestávame si vážiť jeden druhého. Naša spoločnosť začína trpieť tým, že sa prestávame hanbiť za svoje činy.

Cítiť hanbu, že vediem nemravný život, že som bol neverný manželke/manželovi, že som oklamal učiteľov v škole, že som podviedol kolegov, ukradol niečo... To všetko sú veci, za ktoré už niektorí ľudia žiadnu hanbu necítia. Nič zlé na tom nevidia. Ten morálny kompas akoby mali celkom popletený. Presne s touto chybou budú vychovávať svoje deti a tieto veci sa budú odovzdávať ďalej.

Nedávno sme s deťmi na náboženstve hovorili o treste smrti. Spomínali sme nórskeho vraha Breivika, ktorý zabil 77 ľudí. Zmenil si meno a stále sa súdi o to, že sú mu obmedzované vo väzení niektoré práva. Ten človek dodnes žiadnu ľútosť za to, čo urobil, necíti.

Ako funguje, brat/sestra, tvoj vnútorný kompas? Je Božím slovom presne kalibrovaný a vie sa ozvať vždy, keď neurobíme niečo správne? Alebo aj o nás platí to, čo o Izraelskom národe napísal Jeremiáš: Už ani stud necítia, ani hanbiť sa nevedia.

AMEN

Piesne:  271; 262; 273; 649; A 85; 223

Texty:  Jer 8,4-13; 2Tes 1,3-10; Mt 25,31-46; Ž 50,1-6.14.15