2. pôstna nedeľa 2023

Kázňový text: 2M 14,1-15

Využijem dnes, bratia a sestry, veľmi jednoduchú Božiu symboliku. Nachádzame sa teraz v pôstnom období, ktoré trvá 40 dní. Je to také naše spoločné putovanie k Veľkej noci, najdôležitejšiemu momentu kresťanskej viery. A tak si po tieto nedele budeme približovať putovanie Izraelského národa do zasľúbenej zeme. Bola to cesta k víťazstvu, ktoré znamenalo pre Boží ľud slobodu, ale nebola to jednoduchá cesta. V tej Božej symbolike trvala tiež 40, no nie dní, ale rokov. Chcem pripomenúť niekoľko veľkých a zlomových momentov a spojiť to s naším putovaním až k veľkému víťazstvu, ktoré nám vydobyl Pán Ježiš, keď vo veľkonočné ráno porazil smrť.

Jedným z tých prvých dôležitých krokov po vyjdení z Egypta bol prechod Izraelcov cez Červené more. Dodnes historici polemizujú nad presným miestom, kde sa tento prechod odohral. V posledných rokoch sa objavili správy, že to miesto sa nachádza v Akabskom zálive, kde sa našli aj nejaké pozostatky po egyptských vozoch a faraónovej armáde. Ale toto necháme na historikoch a bádateľoch. My sa pokúsime nájsť v tejto starozmluvnej udalosti posolstvo pre dnešnú dobu a pre nás veriacich ľudí.

Cesta do zasľúbenej zeme začínala jednou veľkou skúškou viery. Pán Boh chcel naučiť svoj ľud samostatnosti. Toto bol moment, keď prvýkrát tam Izraelci nestáli ako otroci, ale stáli tam ako slobodní ľudia, ktorí sa vydali na svoju životnú cestu. Nikto im už nič neprikazoval, nikto im neorganizoval život a nenútil ich ku konkrétnej práci. Boli na ceste, na ktorej ich viedol Boh. Nebol ním Mojžiš, aj keď to často takto vysvetľujeme. Keď si čítate tie pasáže v Biblii, zbadáte, že Mojžiš bol skôr prostredník, tlmočník Božej vôle, prekladateľ do zrozumiteľného jazyka Izraelcov. Biblia opisuje, že ich Boh viedol pomocou akéhosi ohnivého a oblakového stĺpu. Tento úkaz im určoval smer cesty a oni sa postupne mali učiť dôverovať Božiemu vedeniu. Neboli to teda Mojžišove rozhodnutia ani Mojžišova vôľa. On sa stále pýtal Boha, čo má robiť a ako ďalej postupovať.

Je v tom krásna paralela k našim životom. Aj my sme na ceste, aj my sme slobodní ľudia vyslobodení z otroctva hriechu a aj my máme pred svojimi zrakmi zvláštny úkaz. Tým, čím bol pre Izraelcov ohnivý a dymový stĺp, tým je pre nás Biblia. Kniha, ktorá nás vedie, usmerňuje v živote, oznamuje Božiu vôľu. Môžeme si ju vziať do ruky a čítať ju. Za tie roky sa ani trochu nezmenila. Toto je Božie vedenie v našich životoch.

Možno sa vám zdá, aké to muselo byť pre tých ľudí oslovujúce, keď niečo také videli celou cestou po odchode z Egypta. Ale my to vôbec nemusíme brať ako nejakú zvláštnosť. To isté máme my dnes pre svoje životy, keď si môžeme zobrať do rúk Božie slovo a slobodne si ho doma čítať. V ňom počúvame, ako s nami Boh komunikuje. Máme v ňom všetko, čo pre svoj život a jeho smerovanie potrebujeme.

Je veľmi dôležité aj to, že na tej ceste nie sme sami. Máme tu spoločenstvo, ľudí, ktorí kráčajú s nami a ktorí nám pomáhajú. Cirkev je ako taký Boží ľud, kde je súdržnosť, vzťahy, kde je spoločný cieľ cesty a kde funguje aj vzájomná pomoc.

Ja sa nepasujem do pozície Mojžiša, v tom mám úplne jasno. To vedenie v našich životoch jednoznačne patrí Bohu.

Po našom prenose bohoslužieb som mal jeden veľmi zaujímavý telefonát. Volala jedna pani, chcela sa poďakovať za bohoslužby a mala len jednu otázku. Ako to robíte, že máte v kostole toľko mladých ľudí? Ja som sa zasekol a nevedel som, čo jej mám odpovedať. Čo zvláštneho robíme? Veď predsa nerobíme nič výnimočné, len to, čo sa má robiť v cirkevnom zbore. Nie je to nič zvláštne, za čo by sme si zaslúžili nejakú pochvalu, alebo obdiv. Každý sa snaží robiť čo najzodpovednejšie prácu, ktorú má na svojich pleciach na Božej vinici. Priznám sa, že som nevedel, ako jej mám odpovedať. Čo také výnimočné robíme?

Dôležitý moment putovania Izraelcov púšťou bol Boží plán, ktorý sa uskutočňoval od samého začiatku. Bolo to niečo, čo celý Izrael a ani samotný Mojžiš nechápal. Pán Boh ich úmyselne doviedol až k moru. Vyzeralo to, akoby sa omylom dostali do pasce. Akoby zlyhala organizácia a vedenie. Putovali pomedzi pohoria až skončili na mieste, kde sa pred nimi nachádzalo more a jediná cesta, po ktorej prišli, bola zatarasená prichádzajúcimi Egyptskými vojakmi. Bolo to, akoby došli na koniec slepej ulice. Mnohí vtedy mali pocit, že to bolo Božie a Mojžišovo zlyhanie. A presne tak to pochopil aj samotný faraón, ktorému priniesli tieto informácie. To bol dôvod na to, aby sa pustili do prenasledovania otrokov, ktorí z jeho krajiny ušli.

Tento moment je veľmi dôležitý. Faraón sa už cítil ako jasný víťaz. Prenasledoval Izraelcov po ceste, po ktorej išli, a jeho vyzvedači mu potvrdzovali, že Izraelci nemajú kam ujsť. Vrátiť sa nemôžu a pred nimi je len šíre more.

Takto vyzerá skúška viery v našich životoch. Myslím, že každý z nás už zažil takéto momenty, keď sme boli presvedčení, že sme sa dali Bohom viesť, že sme išli podľa jeho slova, že sme počúvali a sledovali kadiaľ máme ísť a napriek tomu sme skončili v pasci. Ako je vôbec niečo také možné? V takých momentoch sa nám vynárajú veľmi podobné otázky ako Izraelcom: Bože dal som sa tebou viesť a ty si ma zaviedol tu do slepej ulice, odkiaľ už nie je žiadna cesta von? Občas máme pocit, že nás Boh sklamal, že nás zaviedol. Niečo iné nasľuboval a niečo iné sa stalo.

Presne tak to vnímali aj Izraelci. Obracajú sa na Mojžiša s výčitkou, či nemohli kľudne zomrieť ako otroci v Egypte. Načo bolo dobré všetko to úsilie, keď teraz padnú mečom Egypťanov?

Lenže ako pasca to vyzerá iba z ľudskej strany. Boh má plán, má úmysel, má víziu pre budúcnosť, akú si to Izraelci na čele s Mojžišom ani nedokážu predstaviť. Izraelci nemali v pláne sa pomstiť za 400 rokov otroctva. Neboli v pozícii žiadať nejaké zadosťučinenie ani očakávať nejaké vyrovnanie. Boli radi, že mohli konečne z Egypta odísť. V Božom pláne však bolo potrestanie Egyptskej ríše. A nie iba to spojené s desiatimi egyptskými ranami.

Pán Boh veľmi dobre vedel, že putujúci národ púšťou by bol ľahkou korisťou iných okolitých národov. Otroci sa predsa nevedeli brániť, neboli to vojaci, neboli to bojovníci. Boli to ľudia, ktorí utekali z vlastnej biedy. Celý svoj život už niekoľko generácií iba vyrábali tehly. Lenže po porážke faraónových vojsk sa chýr o Izraelskom Božom ľude a o ich mocnom Bohu veľmi rýchlo rozšíril. Izraelský národ zrazu vzbudzoval strach a rešpekt. Bol to zrazu národ, ktorý porazil dobre vyzbrojenú faraónovu armádu. Vtedy veľmi dobre známe faraónove kone a jazda skončili utopení v mori a to vyvolávalo v okolitých národoch strach.

To, čo na začiatku vyzeralo ako zablúdenie a slepá ulička, sa zrazu ukázalo ako veľmi pedantne premyslený Boží plán. A najväčšou iróniou bolo, že Izraelci nesiahli rukou po zbrani a ani sa nijako do tohto boja nezapojili. Len prešli na druhú stranu mora.

Pre Židov v celej ich histórii bola táto skúsenosť veľkým povzbudením viery. To, čo vyzeralo z ľudského pohľadu ako prehra, stalo sa pod Božím vedením ohromným víťazstvom. Bolo to potrebné pre budúcnosť Izraela a pre ich bezpečnosť počas putovania púšťou.

Tieto situácie nám dodnes vydávajú svedectvo o tom, že Pán Boh vidí ďalej ako len do zajtra, aj v našich životoch.

Skúste si vybaviť, bratia a sestry, koľkokrát ste sa v živote ocitli akoby v pasci? Mali sme pocit, že nás Pán Boh doslova zaviedol do slepej uličky. Že naša poslušnosť Bohu a Božiemu slovu nám len zhoršila a skomplikovala život.

Ja stále myslím na to, že to tu na zemi veľakrát vyzerá ako naša prehra. Sme so svojou vierou často na smiech, sme pre svoje názory na život zaznávaní a ľudia nami budú stále viac opovrhovať. To, čomu veríme je staromódne, alebo prežité... Ale toto sú len čiastočné prehry. My smerujeme k jednému konečnému víťazstvu a to je večnosť. Náš cieľ je v zasľúbenej zemi, to je miesto, kam smerujeme a kde dôjdeme. A na to máme myslieť. To, že to vyzerá, že sme skončili v nejakej pasci bude raz celé inak.

Vernosť a poslušnosť Bohu sa vždy vyplatí. Len sa učme spoliehať na Neho a Jeho vedenie. Reptanie a sťažovanie sa nie je na mieste. Pán Boh vie, čo robí aj prečo to robí. My sa potrebujeme naučiť slepej dôvere a trpezlivosti.

AMEN

Piesne: Neopúšťaj ma...; 87; 89; 83; 94; A 26; 656/14

Texty: 1M 17,1–7.15–16; R 4,13–25; Ž 22, 23 – 31; Mk 8, 31 – 38