Veľkonočná nedeľa 2023
Kázňový text: 2M 19, 16 - 19
Aj dnešné ráno by som chcel spolu s vami listovať v dávnej histórii Izraelského národa. Chcel by som vám priblížiť jednu dôležitú udalosť, ktorá by sa dala opísať ako predstavenie Boha Izraelskému národu.
Keď sa Izraelci vydali na cestu slobody z otroctva z Egypta a prešli za jeho hranice, určite si vydýchli. Bol to prvý nádych slobody, ale potom prišla hrozba blížiacej sa armády a tu sa zrodili prvé vážne obavy. Ale tie pominuli, keď Egyptské vojská skončili na dne mora a cesta mohla pokračovať ďalej. Už minule sme spomínali problémy s vodou, chýbalo jedlo a cesta bola náročná, ale keď prišli pod horu Sinaj, stala sa výnimočná vec.
Bolo to prvýkrát, keď sa Pán Boh dal spoznať celému národu. Nešlo ani tak o nejaké veľké zázraky, tie cestou už zažili. Mali viac poznať Boha, ktorý ich tou púšťou vedie. Vrch Sinaj sa ponoril do oblakov, začalo sa blýskať, hrmieť a začal fúkať silný vietor. Potom sa celý vrch ponoril do dymu a ohňa a začal sa celý otriasať. Vtedy dostal Mojžiš príkaz, aby celý Izrael zhromaždil na úpätí hory a Biblia píše, že Mojžiš hovoril a Boh mu hromovým hlasom odpovedal. Nešlo o nejaké divadelné predstavenie. Myslím, že Izrael mal pochopiť, kto je Hospodin, ktorý ho vedie púšťou. Doteraz to bolo všetko iba sprostredkované. Všetky problémy riešil Pán Boh cez Mojžiša, ale teraz pod vrchom Sinaj si mali Izraelci uvedomiť, kto je Boh, ktorý ich doviedol až na toto miesto. Bolo to predstavenie Boha a muselo byť veľkolepé.
Samozrejme, že nemali možnosť vidieť Boha, nemali možnosť sa ho dotknúť, ale mali možnosť aspoň zčasti pochopiť, kto je ich Bohom, aká je jeho moc a sila. Takto sa Pán Boh predstavil Izraelcom. Ale toto nebolo všetko. Súčasťou tohto predstavenia Boha bol moment, keď im z tejto hory Mojžiš doniesol 10 Božích prikázaní.
Myslím, že sa na Božie prikázania dodnes pozeráme zle. My v nich vidíme obmedzenia a zásahy do nášho slobodného života, vidíme pravidlá, ktoré nám určujú presne vymedzené hranice, ale ono to vôbec nebolo tak.
Keď sa na to pozriete s nepochopením, tak zhodnotíte, že putovali z otroctva k slobode, ale nakoniec namiesto slobody dostali znova iba prikázania, čiže znova to bolo iba otroctvo. Čo je to za sloboda? Bolo to akoby otroctvo, len v inom šate. Lenže toto by bolo úplné nepochopenie.
Skúste si vybaviť, ako sa vytváral na začiatku váš vzťah s manželom, s manželkou, aj keď to bolo možno roky dozadu. Boli ste cudzí ľudia, ktorí sa stretávali a postupne sa spoznávali lepšie a lepšie. Jeden druhému ste sa predstavovali a odkrývali svoje vlastnosti, svoju povahu, svoje sny a svoje túžby. Až ste nakoniec toho druhého spoznali celkom dobre. Vedeli ste, aký je, čo sa mu páči a čo nepáči, čo má a čo nemá rád, aký je a ako sa správa v konkrétnych situáciách. Vnímali ste to vtedy ako obmedzenia, ktoré raz zasiahnu aj váš život? Určite nie, nebolo to obmedzovanie, ale spoznávanie toho druhého človeka, jeho charakteru a povahy.
Takto sa musíme pozerať aj na udalosti, ktoré sa odohrali pod vrchom Sinaj. Bolo to ako vzájomné spoznávanie sa Boha a Izraelcov. Pán Boh veľmi dobré vedel, aký Izraelský národ je. Vedel, že sú tvrdošijní a ťažko ovládateľní, že sú neústupčiví a ťažko prispôsobiteľní a neprestajne sa sťažujúci.
Ale na druhej strane aj oni mali vedieť, aký je ich Boh. Tých 10 Božích prikázaní máme vnímať ako predstavenie Pána Boha. Pán Boh im v týchto prikázaniach povedal: Toto som ja, toto od vás očakávam, toto si prajem, takto vidím vašu budúcnosť a chcem, aby ste takto žili a toho sa držali.
Moja manželka si musela zvyknúť na to, že keď občas opravujem auto, tak už tradične prídem celý zamastený a špinavý a potom si 10 minút šúcham ruky kefou v sprche, hlavne keď viem, že v nedeľu je Večera Pánova. Tú mastnotu prepáleného oleja musím dostať z pórov preč a potom je to všetko na kachličkách. Ale dúfam, že ona už vie, že to som ja, je to súčasť mojej záľuby. Zvykla si, že to patrí ku mne.
Izrael v ten deň nevidel Boha, videl len horu zahalenú dymom, videl oheň a cítil, ako sa otriasa zem. Z toho pochopil, aký je Boh veľký a mocný, ale potom prišli prikázania, ktoré boli zrozumiteľnejšie a jasnejšie a z ktorých spoznali, čo od nich Pán Boh očakáva. Takéto predstavenie Pána Boha sa už neopakovalo. Nevideli to každý deň, nedostávali od Boha každý deň nové nariadenia. Potom už prišiel iba každodenný život viery.
Takéto predstavenie a spoznanie Boha bolo dostačujúce. Prikázania sa naučili naspamäť, aby ich mohli mať stále pri sebe, aby ich mali stále na mysli a k tomu sa pridalo aj zhrnutie zákona, to známe Počuj Izrael tvoj Boh je jediný Boh. Milovať budeš Pána svojho Boha z celého... Nosili tie slová priviazané na ruke, boli vložené na zárubniach ich domov. Mali ich často pred očami a preto ich mali často aj na pamäti.
Zacitujem: Slová, ktoré ti dnes prikazujem, budú v tvojom srdci. 7Budeš ich vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať. 8Priviažeš si ich ako znamenie na ruku, budeš ich mať ako pásku na čele medzi očami 9a napíšeš ich na veraje svojho domu a na svoje brány. (5M 6, 6-9) Toto im prikázal Pán Boh, aby ho Izraelci vnímali a mali stále v pamäti. Boh sa stal súčasťou každodennej práce, každého momentu ich života.
Židovstvo bolo patrične hrdé na to, že im sa Pán Boh predstavil, že si nemuseli vymýšľať Boha, ale že Boh sa im vyjavil v slove a dal im do rúk svoje zákony. Všetky náboženstvá naokolo boli len primitívnym prejavom ľudskej túžby po bohu ale im sa Boh predstavil osobne.
To všetko bola Stará zmluva a vyvolený Boží národ. Ale v Novej zmluve sa to všetko zmenilo. Moja otázka je, ako sa nám predstavil Boh? Ako ho poznáme? Kde a kedy nám odkryl najviac zo seba? Čo toho nášho Boha najviac charakterizuje?
Na to je iba jediná odpoveď. Jednoznačne sú to veľkonočné udalosti. To je to, čo charakterizuje Boha Novej zmluvy. Vystihuje to to, kto je a aký je. Ak by ste mali zodpovedať nejakému človeku otázku, ako poznáš Boha a čo je to to najdôležitejšie čo pre teba urobil, tak je to jednoznačne Ježišova smrť na kríži a potom na tretí deň Ježišovo vzkriesenie. Neviem či to chápu napríklad v televízii, ale aj tam povedia, že najdôležitejšie kresťanské sviatky sú práve Veľkonočné sviatky, pretože to sú momenty, ktoré nám najviac charakterizujú Pána Boha.
Ak by ste sa mali nejakému inému človeku predstaviť v jednej vete, čo by ste o sebe povedali? Asi by sme začali svojim menom a potom nejaké informácie o povolaní, koníčkoch a rodine, teda našich najbližších vzťahoch.
Volám sa Jaroslav Petro, som evanjelický farár, som ženatý, mám manželku Zuzanu a tri deti, som veriaci človek a rád niečo montujem a vyrábam.
Ak by sa do takého predstavenia mal zapojiť Pán Boh, tak by tam určite bolo, že dal svojho jediného Syna pribiť na kríž za naše hriechy, ale že ho potom na tretí deň vzkriesil z mŕtvych. Takto poznáme Pána Boha z Božieho slova, zo slov evanjelistov a apoštolov. Toto je Božia charakteristika. A myslím, že to takto chápali aj naši rodičia a starí rodičia. Neviem, či je na Slovensku viac viditeľný nejaký iný symbol, ako symbol kríža?
V dnešnej modernej dobe máme všelijaké billboardy a všelijaké logá firiem kdekade v reklamách. Možno na nejakých tričkách, alebo topánkach nájdete symboly najznámejších značiek a je ich tiež veľa, ale symbol kríža nájdete v každej dedine, v každom meste, popri cestách, na kostoloch, pri kostoloch, na cintorínoch a neviem, kde ešte.
Rozmýšľajte so mnou prečo? Ten dôvod je veľmi jednoduchý. Ten kríž ti má pripomenúť, že Boh za teba obetoval svojho jediného Syna a keď je ten kríž prázdny, tak ti to má pripomenúť, že Ježiš porazil smrť a vstal z mŕtvych a smrť už nad ním nemá moc. A vidíte to ozaj skoro všade, kde sa len pozriete.
Vždy, keď sa na ten kríž pozrieš, má ti to pripomenúť, čo pre teba Boh urobil. To je dôvod, prečo tam ten kríž stojí a prečo ho tam niekto umiestnil. Má ti to sprítomniť Boha, aby si naň často myslel a bol mu vďačný.
Musím úprimne povedať, že Pán Boh nám to v Novej zmluve nikde neprikázal. Bola to iniciatíva veriacich ľudí, kresťanov, ktorí takto svojmu okoliu dávali najavo, v čo veria. Je to vyjadrenie ich viery, je to ich svedectvo pre nás. Ťažko sa hodnotí, nakoľko je to vždy úprimné. Nie každý, kto nosí krížik na krku, je veriaci a nie každý, kto ma symbol kríža na náhrobnom kameni, bol opravdivým kresťanom. Ale mne nejde o nejaké hodnotenie, na to ani nemám právo. Ide mi len o to, že rozumiem tomu odkazu našich rodičov a starých rodičov, ktorí nám týmto symbolom chceli sprítomniť Boha a Božiu moc a tak isto aj jeho najväčšie dielo vzkriesenia Ježiša Krista a premoženie smrti.
Načo si pomyslíte, keď idete po ceste a zbadáte kríž? Odignorujete ho? Nezaujíma vás? Nevšímate si už tieto symboly, lebo je ich veľa? Nemáte čas premýšľať?
Náš život sa veľmi zrýchlil, keď ideme autom a vedľa cesty je kríž, trvá to len pár sekúnd, kým ho minieme. Keď chodili ľudia pešo alebo na koni, mali mnoho času, keď ten kríž míňali popri ceste. Mali čas na premýšľanie a na modlitby. Tie symboly mali svoj efekt. Človek sa na chvíľu zastavil, pomodlil sa a išiel ďalej. Chápal dôvod, prečo ten symbol tam je a vedel, k čomu ho má viesť.
Možno práve ten čas nám pri tých krížoch chýba. Vedeli by sme, čo najdôležitejšie urobil Boh pre nás a naše spasenie, a boli by sme za to aj patrične vďačný.
Ak je však pre teba kríž, ktorý často vídaš, len nepodstatná záležitosť, alebo nejaký prežitok doby, tak je to škoda, pretože ti uniká najpodstatnejšia vec pre tvoj život.
Možno by bolo dobré sa občas pri nejakom takom kríži zastaviť a nechať si chvíľu čas na premýšľanie.
AMEN
Piesne: Ó Ježiši...; 128; sl. sláva 123; A 33; 155;125; 130; A 34; 656/16
Texty: Sk 10, 34 – 42; Ž 118, 1 – 2. 14 – 24; 1K 15, 1 – 11; J 20, 1 – 18
