5. po Zjavení 2019

Kázňový text:  1M 2, 24

Ako sa hrá netradičný hokej. Nezvyknem dávať kázňam nejaký názov, ale dnes som si povedal, že to urobím. Bude asi jednoduchšie zapamätať si hlavnú myšlienku a možno vám to príde na um aj doma a budete o tom rozmýšľať. Keďže dnešný deň začína na Slovensku Národný týždeň manželstva, chcem sa aj dnes venovať práve tejto téme.

V 5. nedeľu po zjavení by sme sa mali venovať sile Božieho slova, ale manželstvo a všetko čo s tým súvisí, je v dnešnej dobe väčším problémom, a tak som tejto téme dal prednosť. Mali by sme nad tým viac rozmýšľať. Priznám sa, že som mal pre túto tému aj iný podnet. V rámci Národného týždňa manželstva robí Evanjelické gymnázium rôzne prednášky pre svojich študentov. Dostal som za úlohu hovoriť mladým ľuďom, prečo je manželstvo dobré a aký ma zmysel a význam pre človeka. Prečo sa oplatí vstupovať do manželstva, aké sú jeho pozitíva?

Pripadalo mi to najprv trochu čudné. Akoby vám niekto povedal: rozprávaj o tom, že jedlo je pre človeka dôležité, že jesť je nutnosť a že sa to oplatí a že to ľudský organizmus potrebuje. Načo hovoriť o veciach, ktoré sú predsa jasné? Keď nebudeš jesť, nebudeš prijímať potravu, tak zomrieš. To je niekto, kto tieto základné veci nechápe? Áno, dnes už sú ľudia, ktorým musíte vysvetľovať aj toto. Ľudia trpiaci na anorexiu potrebujú vysvetľovať aj to, že jedlo je dôležité a nedá sa bez neho žiť.

Dospeli sme do štádia, keď aj doteraz jasné a základné veci musíme obhajovať a vysvetľovať. Takže sme sa dožili časov, keď musíme vysvetľovať, že manželstvo je dôležité pre život človeka, že vzťah muža a ženy je prirodzeným stavom dvoch ľudí, ktorý dal Boh pre život tu na zemi. Že je to základ spoločnosti a začína sa takto život rodiny. Niekedy nám to bolo jasné a nikto to nepotreboval vysvetľovať ani obhajovať. Patrilo to k prirodzeným systémom fungovania ľudskej spoločnosti. Ale dnes to už tak nie je.

Niekedy sme sa smiali, že v Amerike musia v návode na obsluhu mirkovlnky napísať, že sa v nej nesmie sušiť mačka, ale dnes do toho istého štádia prichádzame aj my. To, čo bolo jasné, dnes už jasné nie je. A veci, ktoré tu roky boli a nikto ich nespochybňoval a neznevažoval, sa dnes ponúkajú len ako jedna z možných alternatív.

Ako sme k tomu došli? Prečo už nie je jasné to, čo jasné bolo? Nefunguje to. Medzi mužom a ženou akoby boli neprekonateľné rozdiely, ktoré nie je možné zvládnuť a ktoré sa nedajú vyriešiť. Veľké množstvo detí vidí dennodenne, ako sa ich rodičia hádajú, ako po sebe kričia, ako vyťahujú vždy nové a nové veci vo svojich vzájomných sporoch. Keď to prekročí určité hranice, prichádzajú ešte ostrejšie výpady, občas nadávky, vulgarizmy, v niektorých rodinách dokonca násilie. A potom už len jedná jediná možnosť a tou je rozvod. Muž a žena nevedia žiť spolu v manželstve. Sú medzi nimi neprekonateľné rozdiely, takéto výrazy nájdete na väčšine rozvodových papieroch.

Nestranný človek by povedal, že tu by už mohol byť koniec, ale väčšinou nie je. Vojna medzi mužom a ženou pokračuje ďalej a často dôvodom ich vzájomného boja je práve ich spoločné dieťa. To je to jediné, čo ich spája a je to aj to jediné, na čom sa dokážu ďalej hádať a prečo sa dokážu nenávidieť. Z detí, ktoré sú svedkami týchto udalostí sa časom stávajú dospelí ľudia, ktorí majú úplne pomýlený pohľad na manželstvo.

• Ako môže byť manželstvo niečo dobré, keď som na tom nič dobré nevidel?
• Keď si neviem vybaviť v mysli ani jednu príjemnú spomienku v ktorej mama a otec k sebe boli dobrí a láskaví a boli milí aj ku mne? Keď to medzi nimi nikdy dobre neklapalo a stále prichádzali nové a nové konflikty?
• Myslíte si, že sa dá presvedčiť takýto mladý človek k tomu, aby nad manželstvom rozmýšľal ako nad jedinou možnou alternatívou?

Čudujeme sa tomu, ako dnes mladí ľudia svoj vstup do manželských vzťahov odkladajú na čo najneskorší termín. Dokážu vám vysvetľovať, že to na ich vzťahu nič nezmení, keď sa zosobášia, že to je iba papier, ktorý tiež nič nedokazuje a pre vzťah dvoch ľudí nie je vôbec potrebný. Že takto bez záväzkov je to výhodnejšie, nikto nie je k ničomu nútený, je v tom väčšia sloboda a nakoniec aj väčšia úprimnosť.

Dokazuje to len, že tomu vzťahu už neveríme. Že to spojenie muža a ženy na celý život sa nám už nezdá dobré. Tých zlých skúseností už bolo veľmi veľa a ďalších sa bojíme. Došli sme do štádia, keď musíme hovoriť a presviedčať, prečo je manželstvo dobré. Prečo je správne si nájsť manžela a manželku a oženiť sa a vytvoriť tento celoživotný záväzok, až kým nás smrť nerozdelí.

Čo by ste povedali, bratia a sestry, mladým ľuďom, prečo má zmysel oženiť sa, vydať sa? Prečo má zmysel vstúpiť do manželstva a nenahradiť to nejakou modernou „napodobizňou“? Prečo vôbec dôverovať Bohu a Božiemu slovu, že toto je takto správne a nič iné ani lepšie my ľudia nevymyslíme?

Pre mňa je moja manželka neskutočnou oporou. Mám v nej človeka, ktorý mi pomáha riešiť všetky ťažké okamihy života. Môžem sa jej so všetkým zdôveriť. Mám s kým zdieľať radosti i starosti života. Mám s kým sa tešiť a plakať. Mám s kým zostarnúť, aby som nebol sám. Verím, že bude pri mne aj keď odídu naše deti a budú mať každý svoj vlastný život. Som s ňou spolu ako jedno telo. Rovnako rozmýšľame, máme rovnaký názor na mnohé veci, akoby sme sa v niečom na seba po tých rokoch podobali. Páčia sa nám rovnaké veci, máme podobný vkus... Učíme sa žiť spolu a viac si rozumieť. Podopierame sa a napriek tomu, že sa už dosť dobre poznáme, sa máme radi.

Rozmýšľajte nad tými argumentmi, hovorte ich svojim deťom a vnúčatám, vysvetľujte, že takto je to najlepšie a nikto nič lepšie nevymyslí, lebo takto to Pán Boh stvoril. Nie je to žiadny rodový stereotyp, ktorý si môžeme v dnešnej dobe meniť tak ako sa nám zachce.

Sú ľudia, ktorí si vyskúšali manželstvo a nevyšlo to. Sú zranení a sklamaní a už nevedia tomu druhému človeku tak dôverovať, už sa nevedia tak spoľahnúť, už sa nedokážu pred druhým tak otvoriť. Ostali dotknutí a sklamaní. A stále takých ľudí pribúda.

Tak sme prišli do štádia, v ktorom sme dnes. Začali sme vymýšľať, hľadáme iné možnosti, lebo táto alternatíva sa nám zdá veľmi zložitá a komplikovaná. Tak sme sa zmenili, že nám je ťažko spolu žiť. Jeden muž a jedna žena na celý život až do smrti, so štartovacím bodom, ktorému hovoríme sobáš a so záväzným sľubom, ktorý nazývame manželská prísaha. Tomu sa hovorí manželstvo.

Je to tak, ako keď hru, ktorú hrajú piati hráči proti ďalším piatim na ľadovej ploche s hokejkami v rukách, s dvoma bránkami a ďalšími dvoma brankármi s malým čiernym kolieskom, ktoré voláme puk, a v troch 20 minútových tretinách čistej hry, kde rozhoduje rozhodca, nazývame hokej. Čo keby sme namiesto puku hodili futbalovú loptu? Nazvali by ste to alternatívny hokej? A keby sme zmenili iba miesto. Hralo by sa to na trávniku a všetko ostatné by sme nechali tak, teda korčule, výstroj, všetko by ostalo, zmenili by sme len jednu jedinú vec. Stále by sme to nazývali hokej? Alebo by sme to nazvali alternatívny hokej?

Asi nie, keď by sa to malo hrať na trávniku, už by to nebol hokej.

Je zaujímavé, ako vieme pomeniť dôležité prvky v manželstve a stále to chcem nazývať manželstvom. Namiesto ženy tam postavíme muža a stále to chceme nazývať manželstvo. Alebo vynecháme ten začiatočný sľub, ten celoživotný záväzok a chceme, aby to bolo stále manželstvo. Ale to predsa nejde. To je ako hrať hokej v korčuliach na trávniku a stále to nazývať hokejom.

To že je dnes manželstvo nepopulárne a mladým ľuďom cudzie je naša chyba. Ukázali sme našim deťom zlý príklad. V podstate sme im príliš často ukazovali, že to nefunguje dobre. Videli to častejšie pokazené, ako funkčné. Ak vidia vaše hádky, vaše nezhody, vaše konflikty, ak sú svedkami vašich sporov, zapíše sa im do pamäte, že manželstvo muža a ženy je jedna katastrofa, ktorej sa treba vyhnúť, ak sa dá, prípadne ju oddialiť a radšej si užívať život, či nechávať si otvorené vždy zadné vrátka, aby sa odtiaľ dalo rýchlejšie ujsť.

Niečomu, čo je dobré, sme svojím vlastným životom pokazili meno. Preto dnes musíme vysvetľovať, prečo má zmysel uzavrieť manželstvo a žiť s jednou ženou, či s jedným mužom celý život. Bojovať s prekážkami, prekonávať nezhody a dodržať ten Boží plán: ...až kým nás smrť nerozdelí!

AMEN

Piesne:  205; 558; 559; 647; A 60; 656/4

Texty:  4M 11,24-30; F 4,1-3; Mk 9,38-41; Ž 12,2-9