3. adventná 2019
Kázňový text: Jak 5, 12-20
Dnes sa, bratia a sestry, pozrieme poslednýkrát v našom rozmýšľaní na list apoštola Jakuba. Záver jeho epištoly je trochu odlišný, ako sme zvyknutí u apoštola Pavla. Nenájdeme tu žiadne pozdravy, žiadny veľkolepý záver, iba ďalšie dôležité napomenutia a pokyny, ktoré Jakub adresoval kresťanom do cirkevných zborov. Sú to tri okruhy, ktoré na konci svojho listu prízvukuje.
Prvá oblasť je oblasť dôveryhodnosti veriacich ľudí. Opakuje to, čo tu už raz hovoril Pán Ježiš, aby slová veriacich ľudí boli jasné, nedali sa prekrúcať, ani nejako všemožne interpretovať. Áno má byť áno, nie má byť nie. Neviem, či ste si všimli, ale rôzne prísahy na niečo, zaprisahávania a všemožné presviedčania sú typické pre ľudí, ktorým sa často stáva, že klamú. Tento typ ľudí má nutkanie svoje slová potvrdzovať prísahami, pretože im ostatní ľudia nie sú ochotní veriť.
Jakubov argument pre jednoznačnosť v reči je v tom, aby sme neskončili na súde. Keď nad tým rozmýšľam, nemôžem pri tejto téme obísť naše sľuby, ktoré záväzne vyriekneme pred Bohom. Jedna oblasť je, či máme vždy hovoriť pravdu. Myslím, že nejako úmyselne nikto z nás nezvykne klamať, aby mal z toho nejaké výhody. Narážam teraz hlavne na dospelých. Deťom sa občas stane v ich veku, že sa im pravda zasekne v hrdle a von vyjde niečo, čo obsahuje „čiastočky klamstva“. Hlavne, keď rodičia chcú vedieť, čo bolo v škole. Ale dospelí ľudia sa k nejakým úmyselným klamstvám asi extra nechystajú.
No úplne samostatnou kategóriou sú naše sľuby a záväzky pred Bohom. A tam to „áno nech je áno“ je oveľa problematickejšie. Začnem napríklad spovednými otázkami: Uznávate, že ste proti Pánu Bohu zhrešili? Ľutujete svoje hriechy, alebo veríte, že vám ich Boh odpustí? A čo tak najproblematickejšia otázka, či sľubujete, že svoj život polepšíte? Aké je v týchto odpovediach to naše áno? A čo tak konfirmačné sľuby o vernosti cirkvi a Pánu Bohu? Bolo to naše áno také jednoznačné a stále je? A čo tak rodičovské, či krstno-rodičovské sľuby, že sa vzdávate všetkého hriešneho a že bude viesť to dieťa k viere? Je za tým vašim záväzným áno aj pravdivá realita? Tu sa nebavíme o našich bežných rečiach, ale o vážnych sľuboch, ktoré sme vyriekli pred Bohom a kresťanským zhromaždením.
A ešte to celé uzavrime manželskými sľubmi, alebo až prísahami. Je za tým áno aj skutočné celoživotné áno? Je tam aj tá vernosť a starostlivosť a láska až kým nás smrť nerozdelí?
Možno by sa bolo treba na to opýtať nie nás osobne, ale našich polovičiek. Môžu sa na to naše áno spoľahnúť? To, čo sme povedali tomu druhému, stále platí tak ako to platilo vtedy, keď sme to hovorili pred oltárom?
...vaše áno nech je áno, a nie (nech je) nie... neznie nijako zložito. Je potrebné to každý deň žiť a tým to bude vybavené. To, či nás ľudia pokladajú za dôveryhodných záleží jedine na nás.
Druhá oblasť, ktorej sa Jakub podrobnejšie v závere svojho listu venuje, je starostlivosť v cirkvi o chorých ľudí. Všimnite si, že tu nie je reč o lekároch a nemocniciach. Nemocnice vtedy ešte neboli, ale lekári áno. Jakub nerozoberá, či má ísť veriaci človek k lekárovi, alebo sa má liečiť doma a spoľahnúť sa iba na Božiu pomoc. Tak ako využívame iné možnosti dnešnej doby máme využívať aj múdrosť lekárov a ich schopnosti, ktoré sú darom od Boha. Tu nejde o toto. Tu ide o povinnosti, ktoré majú starší cirkevného zboru a ktoré im vyplývajú z ich funkcie, ak majú medzi sebou niekoho chorého.
V starostlivosti o chorých sme v našich cirkevných zboroch nebiblickí. Musím tu trochu zahrať na strunu našej luteránskej hrdosti. Sme cirkev, ktorá sa už niekoľko storočí pýši tým, že sme biblickí, že sa teda vo všetkom držíme Božieho slova. Ale s týmto zrozumiteľným a jasným biblickým postupom sa u nás nestretnete. Prečo? Tých dôvodov je niekoľko, aj keď ich asi nemôžeme uznať za dostatočné.
- Prvý je, že ak je dnes niekto chorý, máme na to lekárov a nemocnice, takže nejaké šarlatánske mastenie olejom dnes nepotrebujeme.
- Ďalší je, že nechceme byť ako katolíci, lebo práve u nich je aspoň nejaký pokus tento postup dodržiavať.
- A možno ešte jeden, ktorý je oveľa vážnejší. Mali by to robiť starší cirkevného zboru, to sú teda naši presbyteri a presbyterky, ale mám strach z toho, či by sa v niektorých zboroch vedeli títo ľudia pomodliť pri chorom? Či by bol kto tú modlitbu pri chorom pred Bohom vysloviť?
Takže je jednoduchšie povedať, že tejto téme sa v cirkvi nebudeme radšej venovať, pretože máme iné dôležitejšie veci. Otázkou je, čo je dôležitejšie ako byť biblický a dodržať pokyny Božieho slova, ktoré sú presné a jednoznačné?
Myslím si, že tu si otázku musíme postaviť ešte inak: Prečo Jakub povedal, že toto máme v zbore robiť? Ak ste boli chorí, tak viete, čo choroba spôsobuje. Najprv to, že chorého človeka izoluje od všetkých ostatných. Ste zavretí doma, trpíte, znášate bolesť, cítite sa osamelí a choroba podkopáva vašu vieru, vaše istoty, vašu radosť, vašu nádej... Celej tej ťarche zrazu čelíte sám. Ak máte rodinu, hľadáte podporu u nich, ak ju nemáte, bojujete s tým sám. Uvedomte si, že väčšina ľudských životov končí smrťou práve pre chorobu. Takže je veľmi pravdepodobné, že v závere života takejto osamelosti budeme čeliť všetci.
Čo potrebuje chorý človek, ktorý berie lieky a pomaličky sa s tou svojou chorobou trápi? Čo potrebuje? Potrebuje spolupatričnosť, potrebuje cítiť, že nie je sám, že na neho niekto myslí, že má oporu v druhých ľuďoch, že na neho tí ľudia nezabudli, že niekomu chýba... Cirkev prirovnával apoštol Pavol ku telu Kristovmu a nás ľudí k jednotlivým častiam tela. Sme v našom spoločenstve prepojení, sme si blízki, sme bratia a sestry.
Tí starší zboru pri lôžku chorého nie sú kvôli tomu, aby uzdravovali. Sú tam, aby prejavili záujem, prejavili bratskú lásku, aby ten chorý cítil podporu tých ľudí a tým aj spoločenstva cirkvi. Jakub píše, že ...modlitba z viery zachráni chorého a Pán ho pozdvihne... To neznamená, že sa po každej takejto návšteve ten chorý človek vylieči. Tvrdím to preto, lebo za tým hneď nasleduje: A ak sa dopustil hriechov, odpustí sa mu. Tá záchrana chorého sa dá vysvetliť aj tým, že mu budú odpustené hriechy a dá si do poriadku život s Bohom. Jakub hovorí o zapojení spoločenstva zboru. Toto potrebuje cítiť chorý človek. A ja som rád, že mnohí z vás ste si to uvedomili a chodíte do domácnosti, kde máme chorých, aby ste ich potešili, povzbudili a pomohli, alebo si s ním sadli a venovali mu svoj čas a počúvali ho. Robíte úžasnú službu cirkvi. Toto je Kristovo telo.
Myslím, že je veľmi dôležité tieto veci nanovo vysvetľovať. Tieto návštevy pomáhajú vyjasniť si veci života. Ten chorý človek má príležitosť otvoriť sa a rozprávať o svojom živote. Má možnosť urobiť pri tom pokánie. Preto Jakub vysvetľuje: Preto si vyznávajte navzájom hriechy a navzájom sa modlite za seba, aby ste sa vyliečili. Tu treba povedať, že pri mnohých chorobách už aj lekári pripúšťajú, že ich pôvod môže byť v psychike človeka. A práve to spovedanie sa z chýb života môže priniesť nielen duchovné zdravie, ale má to veľký vplyv aj na to telesné zdravie.
Problémom našej cirkvi je, že sme príliš racionálni, stratili sme vieru, máme mnoho pochybnosti, a bojíme sa, že by to dobre nefungovalo. A tak je pre nás jednoduchšie túto oblasť neotvárať. Jakub však pripomína v závere svojej epištoly ohromnú moc modlitby. Tá moc sa znásobuje práve modlitbou spoločenstva.
Úplný koniec patrí poslednej tretej oblasti o záchrane hriešneho človeka. Aká veľká vec je to, keď odvrátite hriešnika z jeho zlej cesty. Sú to veľmi silné slová na záver, aj keď sa musím priznať, že v poslednom čase mi viac prichádzajú na um ľudia, ktorých som stratil. Na ktorých som mal vplyv, či už počas školy na náboženstvách, potom pri konfirmácii, ale myslím aj na ľudí, ktorí sa tu v našich kostoloch objavovali nejaký čas a zmizli, stratili sa. Pán Ježiš vo svojej modlitbe mohol povedať, že nestratil ani jedného, okrem syna zatratenia. Ja sa svojej bilancie desím. A veľa sa pýtam, či som urobil pri týchto ľuďoch všetko a či som nemal urobiť viac.
Jakub to postavil opačne. Nie je to iba o nás farároch, platí to pre nás všetkých, že ak navrátime človeka z jeho bludnej cesty a nasmerujeme ho na cestu k Bohu, tak mu zachránime dušu od smrti a prikryjeme množstvo hriechov. Je to jeden z najväčších zázrakov, aké človek tu na zemi môžeme zažiť, keď neveriaci a stratený človek sa navráti na cestu k Bohu. Prajem všetkým nám, aby sme to mohli zažívať čo najčastejšie.
AMEN
Piesne: 17; (20); 21; 18; A 4; 223
Texty: Iz 61,1-4.8-11; 1Tes 5,16-24; Ž 85,1-2.8–13; Mk 1,1–8
