9. po Svätej Trojici 2010

Kázňový text: Marek 12,41–45

Dokážete sa bratia a sestry pozrieť na svet inými očami? Viac vnímať dôvody a príčiny, ktoré sú často skryté a utajené, väčšinou niekde v pozadí?

Nedávno som videl opakovanie jedného seriálu, v ktorom priviezli do nemocnice človeka odsúdeného na trest smrti za štvornásobnú vraždu. Bol vážne chorý, no napriek tomu mu jeden z tímu lekárov absolútne nechcel pomôcť. Bol pre neho brutálnym vrahom, ktorého netreba liečiť, lebo si to nezaslúži a aj tak už bol odsúdený na trest smrti. Nakoniec však vysvitlo, že jeho choroba spôsobovala návaly agresivity, v ktorých potom tie vraždy spáchal. Vtedy sa postoj tohto doktora úplne zmenil. Videl už veci z úplne iného pohľadu. Dokonca sa rozhodol, že bude svedčiť v jeho prospech na súde.

Stačilo vidieť situáciu akoby inými očami. Hľadať širšie súvislosti a veci sú zrazu úplne iné, ako vyzerali na začiatku.

Z dvoch rôznych strán sa dá pozrieť aj na situáciu, ktorá sa jedného dňa odohrala pri pokladni jeruzalemského chrámu. Nemyslím, že Pán Ježiš chcel šmírovať ľudí a zisťovať kto koľko dal do pokladničky. Veď sám povedal, nech nevie tvoja pravica, čo robí ľavica. Išlo jednoznačne o to, aby ukázal učeníkom ako sa na jednu a tú istú vec dá pozrieť z dvoch strán. A ako rozlične to môže vyzerať pred vysvetlením a po vysvetlení. Aj keď priamo v tomto prípade je to dosť ťažké pochopiť.

Jeden pohľad je pohľad chrámu. V jeruzalemskom chráme na severnej strane nádvoria pre ženy stálo 13 lievikových pokladní. Vhadzovali sa tam peniaze na podporu chrámu. Z nich sa platila prevádzka. Dnes sú to peniaze na elektriku, plyn, čistiace prostriedky, víno a oblátky k Večeri Pánovej, rôzne menšie opravy a ostatné veci, ktoré sa ničia opotrebovaním a starobou.

Na jedny bohoslužby v nedeľu potrebujeme na elektriku možno od 8 – 10 eur a na plyn počas zimného obdobia možno 15,– eur. Nie je to málo. Bez týchto peňazí, ktoré si vyzbierame, by sme tu nemohli byť pri svetle a teple, ale to vy dobre viete. Preto je z pohľadu tých, ktorí sa starali o chrám, čiastka chudobnej vdovy úplne bezvýznamná vec. Veď dva haliere vtedy skutočne nezavážili. A matematika predsa nepustí.

2 haliere nemôžu byť predsa viac ako 50 denárov. A predsa Pán Ježiš pred svojimi učeníkmi tvrdí, že žena, ktorá tie dva haliere dala v ten deň, dala najviac zo všetkých, ktorí do tej pokladnice vhadzovali podstatne viac. Poviem teraz odvážnu vetu, ale aj tak ju poviem. Z pohľadu tých, ktorí sa starali o jeruzalemský chrám sa Pán Ježiš mýlil. S dvomi haliermi predsa naša sestra pokladníčka nemôže zaplatiť 100,– eurovu faktúru za plyn – to je jednoducho fakt.

Myslím si, že toto učeníci tak isto uvedomili. Ale Pán Ježiš chcel, aby videli túto vec aj z inej strany.

• Mať 100 000 denárov a 20 z nich hodiť do pokladne, znamená dať časť prebytku z množstva, ktoré mám.
• Ale mať dva haliere a nič viac a tie dva haliere dať do pokladničky v chráme, to znamená dať všetko, čo bolo moje, vzdať sa aspoň akej takej istoty a nádeje.

Z pohľadu Pána Boha tento dar bol nad všetky dary. V tej dobe sa chudobným vdovám skutočne nežilo ľahko. Bola to najchudobnejšia skupina v Izraeli. Väčšinou odkázaná na žobranie a pomoc niekoho z rodiny. Ale ak rodina nepomáhala, bola to skutočná bieda. To, čo urobila tá žena, bol prejav absolútnej dôvery v Boha. Dávam Ti všetko a Ty, Bože, sa o mňa postaraj. Aj keď z pohľadu rozumu, to nebol celkom logický postoj. Veď načo dávať ešte Bohu, keď sám nič nemám.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––––––
Stalo sa to už dávnejšie, niekoľko rokov dozadu. Boli sme doma u rodičov a prišiel k nám jeden jeden človek z dediny. Má štyri malé deti a potreboval si objednať drevo z urbáru. Prišiel však opitý a celý čas vykladal, ako sa ťažko žije jeho rodine z jedného príjmu, a že on na cirkev už nikdy nič nedá, lebo rodina má prednosť. Škoda je to komentovať, lebo tam, kde sú peniaze na alkohol, tam sa skutočne ťažko nájdu pre cirkev.

Tá žena bola presným opakom. Dala Bohu všetko, čo jej zostalo, s dôverou, že jedine On sa môže postarať o to, čo bude ďalej.

A práve toto, by som chcel nám všetkým pripomenúť. Moja dnešná kázeň nie je o peniazoch na cirkev, ani o oferách. Ale o tom, že človek by mal dať Bohu skutočne všetko. Celé svoje vnútro, celé svoje srdce. To nedávame do pokladničky v kostole, robíme to v modlitbe, keď to Bohu tak jednoducho a priamo povieme: Pane celý sa ti dávam do služby a potom každý jeden deň života, keď sa to slovo snažíme uskutočniť.

Pán Boh nie je smetiar. On nechce zvyšky nášho života, zvyšky nášho voľného času, zvyšky našich peňazí, ani zvyšky našej staroby. Aj keď väčšina ľudí sa mu práve toto snaží ponúknuť s myšlienkou, že toto Pánu Bohu bude musieť stačiť.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­––––––––

Istý misionár bol raz na návšteve, kde ho ponúkli večerou. Asi tri štvrtiny z taniera zjedol a potom povedal domácim: „Ďakujem, už si viac neprosím, ale kľudne môžete dojesť za mnou.“ Tých ľudí sa to dotklo, ale on im vtedy začal vysvetľovať: Vidíte, práve toto robíme my Pánu Bohu, keď mu z nášho života chceme dať iba zvyšky toho, čo nepotrebujeme, alebo čo už nikto iný nechce.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––-
Je to ozaj tak. Na dorast a na besiedku chodia deti najviac v čase, keď už nie je vonku, čo iné robiť. Keď ešte nie je sneh a na futbal je už veľká zima. Ale to sú deti.

A čo my dospelí. Keď chodí dobrý seriál alebo telenovela o biblické hodiny záujem nie je. Čas na Pána Boha si nájdeme až vtedy, keď už máme všetku ostatnú robotu porobenú a čo sa zvýši to venujeme Bohu.

V porovnaní s tou vdovou je to ohromný rozdiel. Je to pre nás na zahanbenie.

• Skúste sa tak sami pred sebou ohodnotiť a povedať, či dávate Bohu samých seba alebo iba zvyšky zo svojho života?
• Či viete dať Bohu všetko, keď je to potrebné alebo len to, čo už nikto nechce? Pane Bože najprv moja rodina, potom práca, potom zábava, a keď sa potom ešte niečo zvýši, to už je všetko, Bože, tvoje.

V podstate dennodenne vidíme, čo sa ľuďom pre Pána Boha zvýši.

Jeden misionár raz rozprával jeden veľmi krutý, ale poučný zážitok. Videl raz na svojej misii ženu, pohanku, ktorá išla k rieke. Na rukách niesla asi štvorročné postihnuté dieťa, ktoré nevedelo samo chodiť a za ruku viedla druhé, ktoré bolo o čosi staršie, ale bolo zdravé. Išla k rieke priniesť obeť svojmu bohu. Misionár ju potom videl, ako sa z tej cesty vracala späť s postihnutým dieťaťom na rukách a on pochopil, že obetovala svojmu bohu to zdravé dieťa. Nechcel tomu veriť, a tak ju vtedy zastavil a spýtal sa jej, prečo to tak urobila. Prečo neobetovala Bohu to choré dieťa a zdravé si nenechala. A ona sa ho zo smútkom opýtala: A ty by si svojmu Bohu dal iba to zlé? Ten misionár o tom vydal svedectvo a priznal sa, že sa vtedy strašne zahanbil.

Od nás Pán Boh nechce žiadne ľudské obete, žiadne zvrátené činy, len úprimnú lásku, oddanosť a radostnú službu. Nechce nejaké zbytky nášho času, keď už nie je čo pozerať v televízii, či kam v nedeľu ísť, tak sa už vyberieme aj do kostola, aj na mládež, aj na besiedku, či dorast. Mladým ľuďom chcem povedať, že nechce len vašu starobu, pretože mladosť si chcete užívať a Bohu ste vyhradili čas od 70 vyššie. Pán Boh tu nie je na to, aby zbieral odrobinky.

Pán Boh chce všetko! Ste mu ochotní dať samých seba?

AMEN

Piesne: 391, 453, 201; 347; 654; A:51
Texty: Jer 1,4–10; 1K 10,1–13; Luk 16,1–9; Ž 40,9–14