7. po Svätej Trojici 2010

Kázňový text: Skutky 2,42–47

Na dnešnú nedeľu je Službou slova vybraný text, ktorý hovorí o tom, ako žila prvá cirkev v začiatkoch svojho vzniku. Evanjelista Lukáš, ktorý tieto slová napísal, bol človekom, ktorý tieto informácie zozbieral, nevieme presne, či bol toho všetkého účastný. Skutky apoštolov, tak ako aj Evanjelium Lukáša, boli v podstate listami adresovanými akémusi vznešenému Teofilovi, ktorý sa o kresťanstvo zaujímal a pravdepodobne chcel vedieť, ako to všetko bolo. Lukáš, pisateľ týchto dvoch kníh, to teda nanovo všetko pozisťoval, a to, čo zistil, Teofilovi aj napísal. Predpokladá sa, že to bolo niekedy medzi rokmi 60 až 90 nášho letopočtu.

To znamená viac ako 30 rokov po týchto udalostiach. To už vyprchali emócie, prehnané nadšenie, aj všelijaké prifarbovanie. S odstupom času to bol triezvy pohľad na minulosť. Vieme to aj podľa toho, že nepísal Teofilovi iba klady. V piatej kapitole píše aj o pokrytectve medzi kresťanmi a prvých problémoch, keď už to spoločenstvo bolo veľké a začali nedorozumenia a trenice.

Keď teda toto vieme, tak či tak je tento opis fungovania prvých kresťanov veľmi kladný a v podstate sa dnes na to pozeráme s určitou závisťou. Hlavne tá posledná veta, že …..Pán pridával na každý deň tých, ktorí boli zachránení.

Tohtoročná Synoda, ktorá bola v Žiline, brala na vedomie štatistiku našej cirkvi, v ktorej pokles jej členov za rok 2009 bol niečo cez 3500 ľudí. To sú tí, ktorí vystúpili z cirkvi, odhlásili sa a nikde sa neprihlásili a tí, ktorí zomreli, ale už aj po pričítaní tých, ktorí do cirkvi vstúpili, alebo boli pokrstení. 3500 členov – to akoby zanikol jeden veľký mestský cirkevný zbor, niečo také, ako Košice.

Pre mňa osobne je to strašné číslo, pretože poslaním cirkvi je misia, a to znamená určitý rast, napredovanie, prílev nových ľudí, ktorých by mal Pán Boh pridávať a nie odoberať od tých, ktorí v nej sú. Ak sa toto nedeje v cirkvi a nedeje sa to ani v našom zbore, znamená to, že veci nie sú v poriadku a je čas biť na poplach.

Konfirmandov učím, že cirkev je spoločenstvo veriacich ľudí, kde sa zvestuje Božie slovo a kde sa prisluhujú sviatosti. Túto definíciu spĺňame, Božie slovo kážeme a prisluhujeme VP a krst. Často hovoríme o Evanjelickej cirkvi, že je to cirkev slova a takou sme, ale chýbajú nám praktické skutky cirkvi. Myslím teda nás, jej členov.

Raz mi jedna sestra po úraze povedala: Prídu ma pozrieť susedy, aj ľudia z našej ulice, ale väčšinou sú to katolíčky, a od nás nikto.

Pomyslel som si, že je to zlý signál o nás, o našom spoločenstve, o našich vzťahoch. Cirkev nie je iba o kázaní a o sviatostiach. Je to spoločenstvo ľudí, ktorí držia spolu, ktorí sa podporujú a pomáhajú si. Ktorí sa navzájom o seba starajú. V tom Lukášovom opise je hneď v začiatku poznámka o tom, že všetko mali spoločné, ale to nie je reč iba o majetku. Nás hneď napadne, že nič nemali svoje? Že celú výplatu doniesli a dali ju cirkevnému zboru, že sa vzdali domu, kde bývali a prepísali ho na list vlastníctva kresťanov v Jeruzaleme? Myslím, že tie slová vyjadrujú, že tu išlo o vzájomnú pomoc a starostlivosť. Tento človek je v núdzi, tak idem a pomôžem mu. Ten potrebuje peniaze, tak sa rád rozdelím a uskromním sa, aby sa ten druhý mohol dostať z biedy.

Kresťanská cirkev bola cirkvou solidarity a vzájomnej súdržnosti a pomoci. To bolo to, čo zaujalo a oslovilo.

Obzrite sa teraz po kostole.

• Poznáte ľudí, ktorých tu nedeľu čo nedeľu stretávate?
• Viete o nejakých ich problémoch?
• Viete, či nepotrebujú nejakú pomoc?
• Prihovorili ste sa im niekedy a opýtali ste sa ich, či niečo nepotrebujú?

My o sebe v podstate mnoho nevieme. Možno tak meno, priezvisko a zopár všeobecných informácií a väčšie množstvo klebiet, a to je tak všetko. Chýba nám záujem o druhého človeka. Máme svoj okruh známych ľudí, ktorý sa nejako nerozširuje a o nových ľudí už nejavíme záujem. Chýbajú nám lepšie vzťahy.

Týmto prví kresťania zabodovali. Vzájomná pomoc, starostlivosť, žiadne povyšovanie a keď bola potreba pomôcť, tak ľudia prikladali ruku k dielu.

Pred dvoma týždňami sme v našom zbore robili zbierku na pomoc ľuďom postihnutým povodňami. Áno, je to určitý prejav solidarity a cením si ho. Faktom ale je, že aj v našom zbore boli ľudia postihnutí povodňami. Nie v takom rozsahu, aby im to zničilo celý dom, alebo, žeby prišli o všetko vybavenie. Napriek výzvam, kto by potreboval pomoc po záplavách, sa vlastne neprihlásil z nášho zboru nikto. Aj keď viem, že ste mali pozaplavované pivnice, garáže a mnohé iné veci. A aj vám by sa pomoc zišla.

Určite viac, ako peniaze na nejaké dezinfekčné prostriedky, by pomohol človek, ktorý by prišiel a povedal: mám dva dni voľna a prídem ti pomôcť, len povedz, kedy. Prídem ti pomôcť upratovať. Viem, že také prípady boli, ale medzi kresťanmi toho malo byť oveľa viac. Toto je viac o súdržnosti a podpore, ako peniaze od anonymného darcu.

Ak by mi zaplavilo brata, tak by som šiel a pomáhal mu, lebo je to predsa rodina. Je to akási morálna povinnosť. A ak sa niečo také stalo bratovi vo viere, človeku, s ktorým sedávam roky v kostolnej lavici, to pre mňa nič neznamená?

To, že sa stretávame na bohoslužbách v kostole, to z nás ešte neurobí kvalitné kresťanské spoločenstvo. Po kostole každý rýchlo odchádza, málokto ostáva na nejaký rozhovor. To všetko len dokazuje, že sme si v podstate cudzí a dosť vzdialení, a to pre dnešného človeka nie je ničím zaujímavé.

Na začiatku to bola cirkev, kde mali ľudia všetko spoločné, dnes je tu cirkev, kde má každý svoje a o druhého sa veľmi nestará a niekedy sa nám ťažko stará aj o to málo, čo skutočne spoločné máme, kostol a faru.

Myslím, že vieroučne sa tomu textu dosť približujeme. Božie slovo sa káže, sviatosti sa prisluhujú, v spoločenstve sa stretávame, aj keď iba raz za týždeň, ale spojenie, ktoré by malo medzi nami byť, to chýba.

Je málo toho, čo máme spoločné? Sme úplne rozdielny? Prečo sa nám naše spoločenstvá nerozrastajú? Prečo nám Pán Boh nepridáva, nie na každý deň, ale aspoň na každý mesiac nového človeka?

Boli sme cez týždeň na Gemeri. Ten žije teraz tragickou udalosťou, ktorá sa stala v Jelšavskej magnezitke. 40-ročného človeka tam počas práce v bani zavalila a zabila skala. Nebol veriacim a dokonca nebol ani pokrstený. Mal občiansky pohreb. Žil blízko cirkvi a pritom mal k nej neprekonateľne ďaleko.

Uviedol som to iba ako príklad. Nie je to niekedy chybou cirkvi a spoločenstva, že nemá čo ponúknuť, alebo skôr nevie ponúknuť človeku Krista a tým večný život a spasenie?

Nie je chybou, že sa ľudia tohto sveta pozrú na naše spoločenstvo a povedia si: ničím ma nezaujali, nič ma tu neoslovilo?

Pán Ježiš povedal učeníkom, že ich svet bude poznať po láske, že bude o nich hovoriť kvôli ich vzťahom a súdržnosti. O našich spoločenstvách som ešte toto nepočul. Nebude problém práve v tom?

Amen

Piesne: 396, 355, 197; 491; 223; A:63
Texty: 2M 16,2–3.11–18; R 6,19–23