2. pôstna 2009
Kázňový text: Mk 12,1–12
Podobenstvo, ktoré som vám prečítal, asi všetci dobre poznáme a myslím si, že keby som sa opýtal, či je tu niekto, kto mu nerozumie, tak by sa asi neprihlásil nikto. Pán Ježiš v ňom veľmi jednoduchým príbehom priblížil, ako sa židovský národ správal vo svojich dejinách k Božím prorokom, ktorí mu oznamovali Božiu vôľu a ako k nim nakoniec poslal aj svojho jediného Syna, ale aj toho chytili a zabili.
Aj nevzdelaní ľudia by vtedy boli pochopili, o kom je v tomto podobenstve reč a kto je kto. Nehovoriac o tom, že vtedy Ježiša počúvali farizeji a zákonníci, ktorí si na sto percent boli istí, že sa tá reč dotýka práve ich.
Chcel by som sa spolu s vami dnes, bratia a sestry, venovať reakcii, ktorú toto Ježišovo podobenstvo vyvolalo. Evanjelista Marek to zachytil slovami: I hľadeli Ho chytiť, ale sa báli zástupu. Porozumeli totiž, že o nich hovoril to podobenstvo. Preto opustiac Ho, odišli.
Keď človek počúva kritické slová na svoju adresu, má mnoho možností ako reagovať. Niekedy boli od malička ľudia vedení k tomu, aby sklonili hlavu a pokorne počúvali, keď ich niekto kritizoval. Najmä, ak to bol niekto starší. Neexistovalo, že by človek odvrával rodičom, či učiteľovi v škole, alebo celkovo nejakému staršiemu človeku. To vôbec neprichádzalo do úvahy.
Dnes sa však tieto veci veľmi zmenili a počúvať slová kritiky so sklonenou hlavou, to už dnes nezbadáte ani v škole, ani na ulici. Učiteľ už nie je autoritou pre žiaka, rodič pre dieťa, starší človek pre mladšieho. Niekedy to skôr vyzerá tak, že sú rovnocenní, alebo viac je ten, kto je drzejší a arogantnejší. A to v dnešnej dobe znamená, že navrch majú tí mladší.
Môžete si to vyskúšať, napomenúť nejaké cudzie dieťa na ulici, ale myslím, že sa nedočkáte nejakej pokojnej a pokornej reakcie. Možno vám povie, že ste drzý a máte sa starať sám o seba.
Ale to nie je iba vecou detí, aj my dospelí už vieme prijímať slová napomínania so vztýčenou hlavou, bez akýchkoľvek náznakov pokory. Ozaj v poslednom čase zbadáte skôr odpor, alebo vzdor.
–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
Asi pred dvoma týždňami ma na križovatke pred Kysakom zastavila polícia. Všetky papiere som mal v poriadku, svietil som, len som si zabudol zapnúť pás. Presnejšie, na krátke cesty do Kysaku som sa skoro vôbec nezapínal. Jasné, že som dostal pokutu, zaslúžil som si ju. Dokonca nie 60,–, ale len 18,– eur, no nejaký pocit veľkej pokory som v sebe nemal. Skôr som mal pocit, že na vine je ten policajt. On ma zastavil. On pripravil moju rodinu o 18,– eur. Vysvetľoval som si to tak, že on je ten zlý, že ma obral o peniaze, ktoré som mohol rozumne využiť v prospech svojej rodiny.
Potreboval som na to nejaký čas, kým som pochopil, aké zvrátené je moje rozmýšľanie. Ja robím chyby, ale iní sú zlí a iní sú na vine?
Toto je dnes úplne bežná reakcia. A skoro vo všetkom, nie iba vo vzťahu k nejakým dopravným priestupkom. Nepriznám si chybu, ale skôr budem hľadať iného vinníka.
Ako reagujete, bratia a sestry, vy na vážnu kritiku svojej osoby? Pobúrene? Urážlivo? Hnevom? Nenávisťou? Hľadaním niekoho, na koho by ste zvalili svoju vinu.
Keď poviete napríklad človeku, ktorý veľa pije, že je alkoholikom a mal by s tým prestať, tak väčšinou zareaguje pobúrene a dá vám najavo, že sa miešate do vecí, do ktorých vám nič nie je.
Ale pravda je taká, že Biblia robí niečo podobné. Každému človeku hovorí, že je hriešny, že je pošpinený zlom, a teraz v pôste vám to aj ja pripomínam a zvlášť dávam na srdce. Ako na takúto správu reagujete? Sú to tiež slová kritiky. Vždy existuje viac možností:
- ten farár je zlý a nevie kázať
- také veci nechcem a nebudem počúvať a už ma tu nikto viac neuvidí
- no áno, všetci sú hriešny, aj tento môj sused z jednej strany, aj ten z druhej strany a na toho v prednej lavici by som toho veľa vedel rozprávať
- alebo sklopíte hlavu, porozmýšľate a uvedomíte si, že Božie slovo má skutočne pravdu a že tá vaša pozícia nie je vôbec dobrá a že dennodenne robíme chyby a zlé rozhodnutia
Pôstne obdobie je obdobím, kedy viac ako inokedy zdôrazňujeme, že sme hriešni, že hrešíme dennodenne a že sa sami z toho nedostaneme. A ak by sme si Ježišovo podobenstvo zobrali k srdcu osobne, tak si uvedomíme, že v tom podobenstve je reč aj o nás. My sa kľudne môžeme zaradiť k tým vinohradníkom, ktorí nakoniec zobrali syna a prispeli k jeho zabitiu. Pretože Ježiš zomrel aj za naše hriechy a previnenia. Je tam aj môj podiel viny a to podobenstvo je aj o mne.
V ten deň sa židia nemohli vyhovoriť ani na to, že nepochopili, na čo Pán Ježiš myslel. Nevedomosť je do istej miery ospravedlnením. Na to sa možno budeme môcť raz vyhovoriť i pred Bohom. Lenže evanjelista Marek napísal: Porozumeli totiž, že o nich hovoril to podobenstvo. Nebola to teda nevedomosť. Neboli hlúpi, ani nechápaví.
Je smutné, keď niekto prežije svoj život v nevedomosti. Nevie o Bohu vôbec nič, nerozumie, čo Boh pre ľudí robí, ale oveľa horšie to je s tými, ktorí pochopili a porozumeli celú vážnosť situácie, ale nič s tým neurobili. Po jednom zázračnom uzdravení slepca sa Pán Ježiš tiež dostal do podobnej konfrontácie s farizejmi a vtedy povedal: Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech; vy však hovoríte: Vidíme. A tak váš hriech zostáva. (J 9,41)
Vedieť o svojich chybách a nevšímať si ich, ani nič s nimi nerobiť, je osudná chyba. Takto niet ani výhovorky, ani ospravedlnenia pred Bohom.
Sme v pôstnom čase a v našich kostoloch sa dosť hovorí o našich hriechoch a pripomína sa nám, že potrebujeme Božie odpustenie. Nie sme v tejto veci slepí, nikto z nás, ktorí chodíme pravidelne do zhromaždenia. Teda na nevedomosť sa veľmi ťažko pred Bohom vyhovoríme.
Len je potrebné správne pri takejto zvesti zareagovať. Nie výčitkami, ani nie s hnevom, ale s pokorou a uznaním si, že Božie Slovo má pravdu.
Vidím to čím ďalej tým viac, že sme si na hriech a život v hriechu zvykli. Stal sa nám v životoch našich rodín bežný. A najväčšia hrozba je v tom, že ho za hriech a za niečo zlé pred Bohom nepovažujeme.
Roky sa nerozprávam so susedom, hnevám sa na niekoho z rodiny, žijem s niekým bez sobáša. Je to jednoducho tak. Už sa nám to ako hriech ani nezdá. Ale raz za čas príde situácia, keď nám túto vec niekto pripomenie. A čo vtedy urobíme?
Pochytí nás zlosť, ako vtedy farizejov, keď pochopili, že Ježiš hovorí o nich? Alebo vstúpime do seba a s pokorou a pokáním si priznáme chybu?
AMEN
Piesne: 81; 96; 83; 92; A:26
Texty: Jer 12,1–3; 2K 6,1–10; Mk 9,14–32; Ž 25,1–10
