3. po Zjavení 2009

Kázňový text: Mt 10,1–10

Náš dnešný kázňový text hovorí o prvom vyslaní učeníkov Pána Ježiša Krista. Je to trochu taká zaujímavosť. Prvé vyslanie učeníkov malo iné pravidlá a iné princípy ako druhé. Prvé vyslanie bolo na začiatku Ježišovho pôsobenia. Pre 12 učeníkov to bolo niečo úplne nové. Mali zvestovať, že sa priblížilo kráľovstvo nebeské, teda oznamovať to, čím začal Ján Krstiteľ a pokračoval samotný Ježiš.

V celom Izraeli mali oznámiť, že s ich učiteľom a Majstrom prišlo na zem kráľovstvo Božie. Nemali ísť do samaritánskych dedín, nemali ísť k pohanom. Prednosť pred všetkými mali stratené ovce domu izraelského. Teda židia, ktorí skončili mimo pôsobenia a vplyvu židovského náboženstva.

Okrem kázania mali aj uzdravovať ľudí z rôznych chorôb, vyháňať démonov, dokonca kriesiť mŕtvych a očisťovať malomocných. Keď ich vtedy Pán Ježiš vysielal, dal im aj ohromnú moc pomáhať a slúžiť ľuďom s upozornením, že to dostali zdarma a že to majú aj zdarma rozdávať.

To prvé vyslanie so sebou prinášalo moment prekvapenia. Bolo niečím novým, a preto Ježiš hovoril aj o tom, že si nič so sebou nemusia brať, že sa o nich ľudia, ktorým budú slúžiť, aj dostatočne postarajú. Teda: …neberte si do opaskov ani zlata, ani striebra, ani medených peňazí, ani len kapsu na cestu, ani dve košele ani obuv, ani palicu, veď pracovník si zaslúži svoj pokrm.

Pán Ježiš predpokladal, že ich služba bude vo väčšine prípadov dobré prijatá a bude o nich dobre postarané. A tak sa aj stalo.

To druhé vyslanie bolo na konci. Viete kedy? Druhýkrát vyslal Pán Ježiš učeníkov do služby evanjelia pri svojom vstúpení na nebesá. Jeden veľmi zásadný a dôležitý rozdiel bol v tom, že mali ísť už do celého sveta a kázať evanjelium všetkému stvorenstvu. Už to nebolo obmedzené na Židov. To druhé vyslanie sa týka aj nás, pretože my nie sme židia, ale vďaka druhému vyslaniu sa k nám dostala zvesť evanjelia.

V celom tom texte ma zarazila jedna veta. V tej dobe a v tej situácii aj veľmi logická. Pán Ježiš dal do rúk učeníkov ohromnú moc a poznamenal, že to, čo dostali tým, že mali možnosť spoznať Ho, je veľmi cenné. Nemyslel iba na zázraky, ktoré mohli robiť, ale predovšetkým na zvesť evanjelia. Zdarma ste dostali, zdarma dávajte. Skutočne nijakým spôsobom si to učeníci nezaslúžili. Vyberal si ich Pán Ježiš, prišiel za nimi osobne, každého z nich oslovil a pozval k tomu, aby ho nasledoval. To, čo im neskôr dal v podobe moci, či činenia zázrakov, to už bolo neskôr. Ale to zdarma ste dostali, zdarma dávajte, sa týkalo veľkej milosti slúžiť Kristovi a niesť zvesť evanjelia.

To, čo platilo vtedy pri učeníkoch, platí aj dnes pri nás. Nemáme síce takúto moc, nevieme vyháňať démonov, ani uzdravovať rozličné neduhy, ani očisťovať malomocných, ale vieme podať zvesť evanjelia. To bolo to podstatné, čo mali niesť učeníci k strateným ovciam domu izraelského. A tak, ako platilo pri nich: …zdarma ste dostali, zdarma dávajte, to isté platí aj pre nás.

Keď pred dvoma týždňami prišiel Posol, na obálke bola veľká fotka našej novej meny s titulkom: Cirkevný príspevok a jeho význam. Mal som ho na stole v kancelárii, keď som čítal náš text, a tak mi slová Pána Ježiša buchli do očí. Zdarma ste dostali, zdarma dávajte. Nebije sa to trochu s tým, čo nás v poslednom čase v našich zboroch zamestnáva?

Rozoslanie učeníkov je vlastne rozoslanie cirkvi. Cirkev Kristova je tu preto, aby niesla zvesť o tom, že je tu v Kristovi kráľovstvo Božie a táto zvesť sa musí niesť zdarma. Nesmie sa za ňu platiť. Zdarma ju vtedy počuli od Pána Ježiša a zdarma ju mali podať ďalej.

To, že nám Boh odpúšťa naše hriechy pre Ježiša Krista, je správa, ktorá sa má šíriť voľne, slobodne a nesmie byť obmedzená na žiadne financie. Je to úplne jasné a zrozumiteľné.

Ale, ako náhle sa stanete členom cirkevného zboru, to prvé čo od vás bude žiadať, je cirkevný príspevok. K tomu započítame mnohé zbierky na opravu kostolov, k tomu pripočítame rôzne milodary a ofery pri východe z chrámu a pojem „zdarma“ je nesmierne ďaleký. A ak nad tým človek začne rozmýšľať, tak to odporcom cirkvi len nahrá do karát. Veď to predsa nie je zdarma! Veď sa za to platí! Ľudia za to dávajú nemalé peniaze.

Skutočne to prvé vyslanie bolo vyslaním, pri ktorom bolo o učeníkov dobre postarané. V Lukášovom evanjeliu je pri poslednej večeri zaznamenaná Ježišova otázka: Keď som vás poslal bez mešca, bez kapsy a bez obuvi, či ste mali v niečom nedostatok? Oni odpovedali: V ničom! Skutočne to bolo tak. Bola to situácia, kde vzdor a odpor voči evanjeliu nebol ešte taký veľký. Ale hneď nato Pán Ježiš povedal: Ale odteraz, kto má mešec, nech (si ho) vezme, a podobne kapsu; a kto nemá, nech predá šaty a kúpi si meč; (Luk 22,35–36) Takáto bola Ježišova reakcia na novú situáciu, v ktorej sa učeníci ocitli, a do takejto situácie sa zrodila aj Kristova cirkev. Prišiel čas prenasledovania a odporu a už sa nedalo ísť bez mešca, bez kapsy a bez šiat.

Aj keď som presvedčený, že stále platí, že sme zvesť o spasení prijali zdarma a zdarma o nej máme ľuďom rozprávať. Uvedomte si však, že, aby tu dnes mohla cirkev byť, aby tu mohol byť aj náš cirkevný zbor, potrebujeme hovoriť i o financiách, o milodaroch, o oferách i o cirkevnom príspevku. Nemôžeme to dotiahnuť k tomu, aby sme za milosť Božiu platili, nemôžeme zvestovať odpustenie hriechov za peniaze. Na toto cirkev Kristova nemá právo. Nemôžeme prisluhovať sviatosti ako krst a Večeru Pánovu za finančné dary. Toto neprichádza do úvahy.

Ale cirkev je dnes registrovaná v štáte a má, ako každá organizácia, určité povinnosti. Či už sú to dane, či poplatky za energie, ktoré nedostávame zadarmo, alebo len obyčajné udržiavanie našich kostolov a fary tiež nefunguje bez peňazí. A o toto sa nedokážeme bez financií postarať.

Preto je dôležité si túto vec uvedomiť. Chcem, aby tu bol cirkevný zbor, chcem, aby tu bol niekto, kto nás bude v Božom slove vyučovať, chcem, aby naše deti i vnúčatá mohol niekto učiť náboženstvo, chcem, aby sa naša mládež mala kde stretávať a rozprávala sa o duchovných veciach, aby tu boli bohoslužby, biblické hodiny atď, atď…?

Ak áno, tak sa o to postarám aj ja svojou ochotou a štedrosťou. To nie je o tom, čo musím. Mnoho ľudí v cirkvi sa takto pozerá napríklad na cirkevný príspevok. To je to, čo musím zaplatiť, lebo ma farár potom nepochová. Nie nemusíte.

Na Gemeri je niekoľko takých zborov, kde pochopili, že nemusia dávať do cirkevného zboru peniaze. A dnes to už cirkevný zbor nie je. Možno ešte tak na papieri, s pár ľuďmi, ktorí sa sťažujú, že ich cirkev nechala tak, a že nemajú farára a nikto im nechce pomôcť. Pravda je taká, že oni ten cirkevný zbor nepotrebovali, a tak sa o neho prestali starať. A dnes ho už neoživí ani žiadny biskup.

Už to je v našich zborom omylom, keď cirkevný príspevok musíme od ľudí žiadať a prosiť, aby si svoju povinnosť splnili. Tá situácia iba dokazuje, že oni nepotrebujú cirkev, že im na cirkvi Kristovej vôbec nezáleží. Tá neochota z ich strany sa postupne stupňuje, až nakoniec skončí absolútnym odmietnutím.

Je to také sito, cez ktoré ľudia postupne prepadávajú, lebo o cirkev nestoja. Tomu, kto v cirkevnom zbore žije, nemusíte hovoriť, aby prispel, aby podporil takú a takú akciu. On je tu a vie, čo má urobiť, ale kde niet vzťah k cirkvi, tam bude stále viac špekulovania, vykrúcania, či podozrievania.

Cirkev neobchoduje s Božou milosťou, je tu a zvestuje ju, lebo ju zdarma od Ježiša Krista prijala. Zdarma ju aj podáva ďalej. Ale žije v štáte, patrí aj pod svetskú vrchnosť a na svoje fungovanie potrebuje aj financie. Komu na nej záleží, ten vie, ako ju podporovať a urobí to ochotne.

AMEN

Piesne: 213;462; 470; 570; A:53
Texty: 1Kr 5,1–4.9–15; R 1,16–17; J 5,1–14; Ž 18,2–7.17–20