2. po Veľkej noci 2008

Kázňový text: Žid 13,20–21

V poslednom čase sa veľmi veľa hovorí o ľuďoch, ktorí sú pre svoju zlú výchovu v mladosti poznačení na celý život. Počúvame o tom v televízií a dosť často sa pri ľuďoch, ktorí páchajú nejakú trestnú činnosť, hovorí o tom, že dôvodom je niečo z ich mladosti. Buď bola zanedbaná výchova, buď boli týraní telesne, či emočne, alebo zanedbaní. Nakoniec sa to prejaví v dospelosti. Mnohokrát sa takíto ľudia potom dopúšťajú vrážd, znásilnení, krádeží, ako aj mnohých iných trestných činov.

Sudcovi je v takej chvíli ťažko vyrieknuť rozsudok, keď pred ním stojí 20-ročný človek, ktorého by bolo potrebné potrestať, ale nie je to vždy jednoznačne iba jeho vina. Keď sa dokáže, že ho od detstva rodičia zanedbávali, nevenovali sa mu, a to všetko malo za následok, že z neho vyrástol človek, ktorý je pre našu spoločnosť úplne neprijateľný. Koho teda trestať? Dieťa predsa nemôže za to, že sa mu nikto nevenuje? Alebo, že ho rodičia zanedbávali? Takéto prípady boli v minulosti ozaj ojedinelé, ale dnes je to niečo úplne bežné a normálne. A čím ďalej je takýchto prípadov viac. S následkami na celý život. Doslovne traumy, ktoré dokážu človeka zničiť.

K tomu môžeme pripočítať aj rôzne tragédie, ktoré človek zažil na vlastnej koži. Úrazy, havárie. Ak ste niečo z toho zažili, viete, o čom hovorím. Ostane to v spomienkach, obrazy z tej udalosti sa vám roky vynárajú pred očami a nedá sa ich zbaviť. Niekedy stačí okamžik a ste tou chvíľou poznačený na celý život.

Uvedomujem si, že je to dosť negatívne prirovnanie, ale som presvedčený o tom, že každý veriaci človek by vo svojom živote jednu traumu zažiť mal. Znie to asi dosť čudne, ale vysvetlím to. Tá trauma by mala prísť z poznania vlastnej hriešnosti. Je to veľký zlom v živote človeka. Nedá sa presne povedať, v ktorom roku to má prísť, ani to, ako by to mal človek prežívať. Ale každý kresťan by vo svojej minulosti mal zažiť situáciu, keď si uvedomil, aký veľký hriešnik je, a že je nehodný dokonca aj žiť.

Tým začína cesta k Bohu, z poznania vlastného života. Je mnoho príkladov ľudí, ktorí takúto traumu z vlastných chýb zažili.

• Peter po prvom stretnutí s Ježišom povedal: Odíď odo mňa, Pane, lebo som hriešny človek.
• Stotník povedal Ježišovi: Nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu.
• Ale boli to aj iní ľudia: Náš reformátor Martin Luther skutočne prežíval traumu, pretože si uvedomoval, aký je veľký hriešnik. Trestal sa za to. Vedel, že ho Pán Boh takého nikdy nemôže prijať. Dokonca sa bičoval, aby bol pre Boha prijateľnejší.

Povedal by som, že takáto trauma zo samého seba, z vlastnej hriešnosti, je doslovne nutná pre prvé pokánie. Pre začiatok, pre naštartovanie života s Bohom.

Zlatica Oravcová v jednej zo svojich kázní rozprávala príbeh o dvoch bratoch, dvojičkách. Rodičia im zomreli a oni spolu vyrastali v rodičovskom dome. Jeden z tých chlapcov bol veriacim človekom a žil skutočný kresťanský život. Druhý však bol akoby presným jeho opakom. Viedol zhýralý život, opíjal sa, bol niekoľkokrát vo väzení. Pán Boh na vytrvalé modlitby toho veriaceho akoby neodpovedal. Raz, keď sa vrátil z väzenia, išiel osláviť svoje prepustenie do krčmy. Opil sa, vyvolal bitku a zabil pritom človeka. Zakrvavený a v roztrhanej košeli dobehol domov s plačom, vrhol sa na bratovu posteľ a z úst mu vyhŕklo: Bože pomôž! Zabil som človeka! A Pán Boh pomohol rukami jeho brata. Ten vyskočil z postele, vyzliekol bratovu dokrvavenú košeľu, obliekol ju na seba a brata zavrel vo vedľajšej izbe. Po chvíli, ho už v zakrvavenej košeli odvádzala polícia. Odsúdili ho na trest smrti, pretože tých prestúpení zákona v jeho minulosti bolo už viacej. Keď sa jeho brat dopočul o rozsudku jeho spurné ja sa zlomilo, padol na kolená a prosil o odpustenie Boha i brata. Išiel sa aj priznať, ale bolo už neskoro. Rozsudok bol už vykonaný. Dostal iba lístok, na ktorom bolo napísané: „Umrel som za teba. Neľutujem to a prosím ťa, nos moje šaty a zmeň svoj život.“

Zažiť niečo také ako tento brat by bola skutočne trauma. Kvôli jeho nezriadenému životu zomrel jeho vlastný, úplne nevinný, brat. Ale ja vám, bratia a sestry, chcem povedať, že my sme toto zažili. Pretože za naše hriechy, za naše zlé skutky a za náš zlý a nezriadený život skutočne zomrel náš brat – Pán Ježiš Kristus. A toto by mala byť naša trauma. Na toto by sme vo svojom živote mali myslieť podstatne častejšie.

Pisateľ nášho kázňového textu napísal: …že nás, náš brat učinil spôsobnými na všetko dobré, aby sme splnili jeho vôľu. Je to ako v tom príbehu, on zomrel, ale nechal nám novú identitu, svoje šaty, svoju prácu, dokonca aj svoju minulosť, a tá naša, plná hriechu a zloby, môže byť vymazaná. Zomrela s ním. Celé ich okolie si myslelo, že ten zlý brat bol zabitý a ten dobrý žije. Ježiš všetko prispôsobil tak, aby sme mohli žiť tu na zemi jeho život.

Táto trauma z našej minulosti je na niečo dobrá. Pripomína nám, že sme boli veľmi draho kúpení, že niekto za naše chyby zaplatil tú najvyššiu cenu, ale toto my všetci už dávno vieme.

• Mňa skôr zaujíma, či to vôbec pre nás trauma je?
• Či nás mrzí, že sa to stalo, či nás to vedie k pokore, či nás to núti k vďačnosti?
• Či to aspoň občas prežívame aj s výčitkami svedomia a pocitom viny?

Vidím to na svojich deťoch. Keď urobia niečo zlé, zahanbia sa a potom chvíľu vidno, že ich to trápi. Sú kľudnejší, nevystrájajú tak, drží ich to nejaký čas v pokore. Problém je, že nie dlho. Po chvíli zabudnú a tvária sa, že sa nič nestalo.

No, a my sme tiež ako deti. Žijeme si každodenný život, niekedy veselý, inokedy smutný, ale kto má na mysli, že sa niekto kvôli nám obetoval? Žiadnu traumu z toho nemáme. Ale niekedy si myslím, že by sme mali mať. Brat, sestra, uvedom si, že kvôli tebe naozaj niekto zomrel. To nie je žart, to nie je nič symbolické. Je to krutá pravda. Ak by sme na to viac mysleli, boli by sme pokornejší, skromnejší a ohľaduplnejší jeden k druhému. A aj náš každodenný život by vyzeral inak.

AMEN

Piesne: 195, 156, 641, 637, A37
Texty:4M 27,15–17; Sk 20,28–31; Ž 23,1–6; Mt 9,36–38