Veľkonočná nedeľa 2008

Kázňový text: Mt 27,62–66

Dnes je pre každého veriaceho človeka veľmi dôležitý a významný deň. Pripomíname si, že smrť je prekonaná, že sa jej nemusíme báť a môžeme sa tešiť z nádeje na večný život. Ale na druhej strane vidím, akoby veľkonočné sviatky prestávali byť sviatkami.

V porovnaní s Vianocami prestávajú byť sviatočnými. Máme tu sviatky, o ktorých ľudia nevedia, čo majú povedať, lebo im nevedia vymyslieť nejaký nekresťanský obsah. Ešte možno tie pondelkové oblievačky a rozprávanie o prebúdzaní prírody a príchodu jari, ale aj toto sa dobabralo studeným a rozháraným počasím.

Ale neviem si predstaviť, čo sa v takej neveriacej rodine hovorí o Veľkej noci. Čo oslavujú a z čoho sa tešia? Aký to má pre nich význam? A v tom je hrozba aj pre nás kresťanov. Veľká noc je o zázraku, o niečom, čo logicky nevysvetlíme, čo vedecky nedokážeme, k čomu nevieme položiť presvedčivé fakty.

• Nemáte problém otvorene povedať, že veríte, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych?
• Nehanbili by ste sa to povedať aj pred kolegami v práci?
• Niekde možno na ulici, keby sa vás na to opýtali povedzme do televízie alebo rozhlasu?

Toto je skutočne vec viery, vec presvedčenia. Aj kresťania sú niekedy v rozpakoch, keď majú hovoriť o takýchto veciach, ktoré sú nedokázateľné. Ale je to iba na našu škodu a hanbu, pretože Ježišovo vzkriesenie je základom našej viery a je tou najpodstatnejšou časťou nášho vyznávania. Niet vzkriesenia, niet ani dôvod na vieru v Boha. To je to Pavlovské: Keby nebolo vzkriesenia, prázdna je naša viera a prázdne je aj naše kázanie.

Text: Mt 27,62–66

Chcel by som sa dnes spolu s vami vrátiť k udalostiam včerajšieho dňa. Teda k tomu, čo sa stalo v sobotný deň v čase, keď telo Pána Ježiša ležalo už v hrobe. Občas sa detí pýtam: Čo sa stalo na bielu sobotu? Odpoveď je: Nič. Pán Ježiš bol mŕtvy, jeho telo ležalo v hrobe. Iba diabol mal v tento deň veľa práce, lebo dobre vedel, ako to všetko skončí. A ešte najvyššia židovská rada nemala pokojné veľkonočné slávnosti – teda paschu. Dali zabiť človeka, ktorého ľudia počúvali ako proroka a jeho smrť bolo treba dotiahnuť úplne do konca. Nie iba zabiť, ale bolo potrebné zničiť jeho povesť a nedať priestor na žiadne špekulácie.

Prichádzajú teda za Pilátom, aby dal strážiť hrob mŕtveho človeka. Nie dosť, že Pilát za nich musel urobiť špinavú robotu a odsúdiť na smrť človeka, ktorého oni vydali zo závisti. A on to vedel. Ale chcú, aby rímsky vojaci ešte strážili hrob, aby nebolo možné uvažovať o vzkriesení, či niečom podobnom. Tentoraz bol už Pilát natoľko odvážny, že povedal: Máte stráž, strážte si to sami.

Židovská veľrada nariadi, aby ich vojaci, teda chrámová stráž, strážili hrob mŕtveho človeka, pretože počas života povedal, že môže vstať z mŕtvych. Toto sa často v židovskej histórii nestávalo, že sa strážil hrob mŕtveho zločinca.

Dnes je Veľkonočná nedeľa, ktorá prináša celému svetu zvesť o tom, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Že nepomohlo strážiť hrob, pretože vojaci nemôžu ustrážiť Pána Boha a jeho dielo. Boli by možno ustrážili učeníkov, ale oni nemali ani odvahu priblížiť sa k hrobu. Viac odvahy mali ženy. Ježišovi učeníci mali strach chodiť po ulici, nie to ešte vymýšľať, ako kradnúť telo svojho majstra.

Viete, čo mňa na tomto texte z pašií zaujalo? To, že Pán Ježiš bol hrozbou aj živý, aj mŕtvy. Že hriechu, zlobe, klamstvu a machináciám bol hrozbou vždy. Že ho bolo potrebné strážiť, aj keď už od neho teoreticky žiadne nebezpečenstvo nehrozilo. Ale Pána Boha neustrážite. A to si uvedomujem aj dnes. Zvesť o Ježišovom vzkriesení nestojí len na človeku. Je to aj Božia záležitosť. A ľudia môžu vyvíjať iniciatívu, môžeme rozchyrovať falošné informácie, môžeme tvrdiť, že vzkriesenie nie je možné, že smrť je to posledné, čo človeka čaká atď. Faktom ostáva, že človek neudrží Ježiša Krista v hrobe.

• Môžeme sa učiť v školách, že sme vznikli z opice.
• Môže nás tento svet presviedčať, že smrťou úplne zaniká existencia človeka,
• že život máme iba jeden, a to je ten, ktorý žijeme teraz a treba ho žiť naplno, lebo už nič iné nebude,
• že si treba užiť život, kým sa dá.

Toto všetko sú tí vojaci stojaci dodnes pri hrobe Ježiša Krista, ktorí zabezpečujú hrob, zapečaťujú kameň a stoja na stráži. A ja vám dnes pripomínam, že stále sú tam a budú tam, aby ustrážili Ježiša. Aby ho udržali mŕtveho, aby pre človeka dnes nebol živým. Dodnes sú ľudia, ktorí sú ochotní dať akúkoľvek pečať potvrdzujúcu, že Ježiša netreba, že je len a len hrozbou pre človeka.

Myslíte si, že rozprávam len o bývalom režime, ktorý doslovne strážil Ježiša v hrobe? Nie. Aj dnes sa diabol snaží ustrážiť Ježiša zapečateného a skrytého. A tak, ako vtedy ho skrývali tí, ktorí ho mali odkrývať, tak je tomu aj dnes.

Nepočuli ste? Tento svet vám ponúkne čokoľvek

• je predlžený víkend, mohla by byť ešte dobrá lyžovačka, treba len zobrať rodinu a deti a ísť
• treba si pozrieť dobrý program v televízii
• ísť na nejaký výlet – nedeľa je na to akoby stvorená
• užiť si nejakú zábavu
• ísť nakupovať do hypermarketu, veď nie je vhodnejší deň na nákupy ako nedeľa doobeda, alebo aj tieto veľkonočné sviatky

Niekedy sú to tí najbližší, ktorí sa snažia ustrážiť Ježiša v hrobe, skryť ho pred vlastnou rodinou. Dokázať, že je mŕtvy a že ho k životu vôbec nepotrebujú. Keď si zapnete televíziu, alebo rádio uvedomíte si, že urobia čokoľvek, len aby vás prilákali a zaujali.

Páči sa mi, ako to vtedy židia nazvali: …a bude posledný blud horší, ako prvý. Myslím si, že sme to v dnešnej dobe dotiahli práve tu. Posledný blud je horší, ako prvý.

Tento týždeň som sa dostal k štatistikám svetového lutheránskeho zväzu. Pre Európu tam nie je nič potešujúce. Počet kresťanov pomaly klesá, ale na Africkom a Ázijskom kontinente veriacich ľudí rapídne pribúda. Čo potvrdzuje iba to, že sa v Európe darí držať Krista v hrobe. Ak je Kristus mŕtvy, tak aj cirkev je mŕtva. Pod tlakom sveta a spoločnosti hovoríme aj my farári viac o morálke, o postojoch človeka o humánnom správaní, ale toto nie je základom pre cirkev. Máme kázať vzkrieseného Krista. Aj keď sa v dnešnej spoločnosti to môže zdať nevhodné a pre niekoho aj nepodstatné. Ozývajú sa hlasy aj o tom, že to nie je pre zvesť dôležité. Vzkriesenie nevieme potvrdiť faktami, tak to radšej nespomínajme.

Ale bez vzkrieseného Krista niet cirkvi. A kým celá cirkev nebude hovoriť o vzkriesenom Kristovi, tak budeme stále pomaly upadať. A keď hovorím o celej cirkvi, tak myslím na nás všetkých. Všetci o tom musíme hovoriť.

U židov počas slávnostnej večere paschálneho baránka bolo súčasťou poriadku večere, aby sa najmladší člen rodiny opýtal na vysvetlenie, prečo tú oslavu vlastne robia. No a najstarší člen pred všetkými mal vysvetliť dôvod, históriu, aj význam všetkých tých udalostí. Možno by nebolo zlé pred slávnostným obedom začať otázkou: O čom je vlastne veľká noc? Čo všetko si v tieto dni pripomíname? A niekto z rodiny by všetky tieto veci mal do detailov povysvetľovať. Aby sme sa o vzkriesení naučili rozprávať, aby sme to považovali za normálnu vec a nehanbili sa o tom hovoriť. A aj vyznávať svoju vieru vo vzkrieseného Krista.

Prestaňme sa za to hanbiť. Kiež nám v tom Pán Boh pomáha.

AMEN

Piesne: 150, 124 v.1, A 32, 130, 125, 602, A 34
Texty: Ž 118,14–24; Mk 16,1–8