2. po Veľkej noci 2020
Kázňový text: 2M 20,13
Po úcte k rodičom nasleduje prikázanie: Nezabiješ! V podstate aj toto prikázanie hovorí o úcte, priamo o úcte k životu. Musím povedať, že z pohľadu človeka je toto najvážnejšie prikázanie, v zmysle zabiť niekoho, zobrať človeku život. Ak to ľudsky porovnáte s ostatnými prikázaniami, tak toto je ozaj najvážnejšie. Veď, keď niečo ukradnem, čo je to v porovnaní s tým, že niekto zabil? Alebo, ak sa dopustím cudzoložstva, čo je to v porovnaní s vraždou? A niekto by povedal, ako môžete porovnávať vraždu s braním Božieho mena nadarmo, či svätením sviatočného dňa, veď sú to váhovo, aj čo sa týka dôsledkov, neporovnateľné veci? Kdekto robí v nedeľu a kdekto Pána Boha spomína, ako sa mu zachce, ale vražda je predsa niečo iné, nie? A čo ešte také krivé svedectvo, alebo nejaká malá krádež, veď to sa s vraždou ani nedá porovnať?
Pravda je, že to takto vidíme my, ľudia. Ale v Božom slove takéto triedenie v súvise s prikázaniami nenájdete. Božie slovo nikde nehovorí o tom, že sú prikázania dôležité a sú prikázania nedôležité. Ani neexistuje nejaký poradovník desiatich Božích prikázaní od najzávažnejšieho po najmenej podstatné. My ľudia by sme to radi urobili a v podstate podvedome to aj robíme.
Občas počúvam, ako sa ľudia vykrášľujú: Ja nie som zlý človek, ja som nikoho nezabil, ja nekradnem a som poctivý a čestný a vediem usporiadaný rodinný život. Tá veta hovorí o tom, že najpodstatnejšie prikázania takýto človek predsa zachováva. A to je: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Toto z niekoho robí dobrého človeka. Lenže Pán Boh nepovedal tri prikázania, alebo dve, alebo dokonca len jedno. Pán Boh ich povedal desať. A darmo sa niekto obhajuje, že dodržiava automaticky niektoré prikázania vo vzťahu k ľuďom, keď porušuje tie najdôležitejšie vo vzťahu k Bohu. Takže je veľmi ťažké hrať sa na dobrého človeka pred Bohom.
Aby ste ma, bratia a sestry, rozumeli dobre. Nechcem zľahčiť prikázanie Nezabiješ! na úroveň, ako vnímame prikázanie o krivom svedectve. Nie! Chcem všetky prikázania postaviť na úroveň, na ktorej stojí v našom vnímaní prikázanie Nezabiješ! Chcem, aby ste si uvedomili, že nesvätiť sviatočný deň je tak vážna vec, akoby ste zabili. Že brať Božie meno nadarmo je tak vážne porušenie pravidiel ako vražda, a že vydať o niekom krivé svedectvo je tak závažné, ako by si toho človeka zabil. Prikázanie Nezabiješ! nie je z tých 10-ich najdôležitejšie. Všetky sú rovnako dôležité a porušenie hociktorého z nich je rovnako závažné. To „nikoho som nezabil“ z nás neurobí dobrého človeka.
Keď som na začiatku povedal, že toto prikázanie hovorí o úcte k životu, tak takto toto slovo vnímam. My nie sme tí, ktorí dávajú život. Občas rodičom hovorím, že sme spolutvorcami života, ale my nevieme dať človeku život. Presviedčajú sa o tom v mnohých manželstvách, že dať život novému človeku nie je len v našich rukách. Myslím si, že to prikázanie hovorí predovšetkým to, že my sme život nikomu nedali, a tak ho nemáme právo ani zobrať. V jednej našej piesni spievame: Život je Boží dar, daný nám do vena... Čiže to prikázanie jednoznačne hovorí: cti si život, váž si život každého človeka. To, čo si nedal, nemáš právo ani zobrať.
Náš súčasný právny systém prikázanie „Nezabiješ“ roztriedil na množstvo rôznych kategórií. Máme dnes úmyselnú vraždu, neúmyselné zabitie, zabitie z nedbanlivosti, či zabitie pre ochranu iných ľudských životov, ako je to vo vojne, či pri rôznych teroristických útokoch, keď sú policajti nútení strieľať a zobrať človeku život. Tých prípadov a okolností život priniesol veľmi veľa. Niekedy to zabitie za zvláštnych okolností považujeme za správnu vec, ak ide o nejakého teroristu, ktorý strieľa do ľudí.
Bez ohľadu na okolnosti, je zabitie človeka vždy hriechom, pretože berieš inému človeku právo na život, šancu na nejakú zmenu a nápravu života a pri zabití je to vždy konečné riešenie, ktoré sa nedá zvrátiť späť, ani zmeniť. My, ľudia, to nedokážeme. Takže aj zabíjanie vo vojne, keď bránite svoju vlasť, svoju rodinu, alebo len ste povinný plniť rozkazy, je tiež porušením tohto prikázania. Určite sa na tieto veci aj Pán Boh pozerá inak. On vie posúdiť všetky okolnosti a zobrať do úvahy všetky pohnútky nášho srdca, takže aj v týchto veciach bude vedieť zaujať ten najlepší postoj.
Nech už ide o akékoľvek zabitie, je to hriech, ktorý odpúšťa Pán Boh. My odpúšťame veľmi ťažko a sme vo svojich súdoch v takýchto prípadoch veľmi prísni. Ale akonáhle ide o nás, chceme pochopenie a prihliadnutie na všetky poľahčujúce okolnosti. Ale to sme my, ľudia.
Pán Boh sa na tieto veci pozerá oveľa osobnejšie a maximálne do hĺbky. A tak máme v Božom slove aj ľudí, ktorí zabili, a Pán Boh im ten hriech odpustil a počítal s nimi ďalej. Zoberte si takého Mojžiša. Biblia opisuje, že sa poobzeral dookola a keď si uvedomil, že ho nikto nevidí, zabil Egypťana. Ťažko to zaradíme do neúmyselného zabitia. A čo tak kráľ Dávid? Ako vojak v boji, keď ochraňoval svoj národ a krajinu, zabíjal veľa, dokonca mu Pán Boh povedal, že má ruky od krvi. Ale zabitie Uriáša bolo úplne z iného súdka. To je prípad, ktorý riešime na Slovensku. Máme už rozsudky niektorých, ktorí vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice vykonali, ale podstatnejší je ten, kto si ju objednal. Nevieme, ako vtedy potrestal Pán Boh tých, ktorí Dávidov skutok vykonali, ale objednávateľovi sa to neprepieklo. A v Novej zmluve to bol napríklad lotor na kríži, či apoštol Pavol. Aj ich ruky boli od krvi a našli milosť v Božích očiach. Chcem týmito príkladmi poukázať na to, že aj tento hriech rieši predovšetkým Pán Boh.
Nezabiješ, nie je len prikázaním o tom, čo nemáš robiť, je to predovšetkým prikázanie o tom, čo robiť máš. Váž si ľudský život, pomáhaj, zachraňuj ho a, ak je treba, obetuj sa, aby si pomohol iným. Myslím, že presne toto dnes vidíme pri našich lekároch a zdravotníkoch, pri všetkých tých, ktorí ohrozujú svoj vlastný život a vydávajú ho do rizika, aby pomohli iným a zachránili životy druhých. Len si to porovnajte so správami, ktoré sa šírili v Španielsku, keď z domova dôchodcov ušiel personál a prestal sa starať o starých a chorých ľudí. Aj tu platí to prikázanie: Nezabiješ! Vďaka teda za tých, ktorí ochraňujú život aj s tým vedomím, že riskujú svoj vlastný. Je to príklad Kristovej obete.
Prikázanie „Nezabiješ“ sa však vzťahuje aj na nás samých. Nezabiješ, teda nevezmeš život ani sebe. Nedal si si ho a tak ho nemáš ani právo vziať. Myslím, že toto všetci vieme, ale nedá mi neurobiť pri tom jednu odbočku. Neviem, či to prišlo tým, že dnes majú ľudia viac možností, alebo viac peňazí a bežná zábava ich začína nudiť, ale v dnešnej dobe sa veľmi rozmáhajú rôzne adrenalínové zábavky a športy. Ľudia túžia po sláve a obdive, chcú, aby sa o nich hovorilo, aby sa mali čím pochváliť a tak sa snažia robiť bláznivé veci. Veľakrát to súvisí s rizikom a ohrozením aj vlastného života.
Adrenalínové športy, prekonávanie väčších rýchlostí, lyžovanie a zjazdy v zakázaných zónach... Stále si chce niekto niečo dokazovať, stále sa niekto v niečom chce predviesť a veľakrát to končí smrťou. Je to už hazard s ľudským životom. Je to v poriadku? Takto ľahkovážne sa máme stavať k tomu, čo sme od Boha dostali?
Ale tu sa otvárajú dvere pre ďalšie argumenty. A čo tak ničenie si vlastného zdravia a života? Alkohol, fajčenie, drogy, nezriadený život? Ale aj veci, ktoré sú nám oveľa bližšie, ako nedoliečená choroba, s antibiotikami do práce, zlý spôsob stravovania, jednoducho nezodpovedné sa správanie k vlastnému telu. A čo tak rýchla jazda autom a predvádzanie sa, alebo zlé obliekanie sa. To v našej rodine riešime často. Vonku je 10 stupňov a náš syn už ide s krátkym rukávom. „Mama vieš, ako je horúco?“ Alebo ženy, kvôli móde a kráse veľakrát riskujú zdravotné problémy. To všetko a mnoho ďalších takýchto vecí sa nás oveľa viac dotýka.
No, a úplne nakoniec sa musíme na to prikázanie pozrieť z výkladu Pána Ježiša: 21Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ; kto by však zabil, prepadne súdu 22Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! - prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! - prepadne ohnivému peklu. (Mt 5,21-22)
Ak ste si doteraz mysleli, že ste dobrý človek, lebo ste nikoho nezabili, tak po tomto Ježišovom vysvetlení sa kľudne môžeme všetci preradiť do kolónky „vrah/vrahyňa“. A všetky ilúzie o sebe môžete dať automaticky bokom. Slovo „brat“ v tomto texte je všeobecným slovom a týka sa každého jedného človeka. Takže, ak si už niekoho nenávidel a hneval sa na niekoho vo svojom srdci a ešte si mu k tomu poriadne vynadal, tak prepadneš ohnivému súdu. To je koniec, to je ten najvyšší trest, aký môže človek dostať. A to ani nehovorím o nadávkach, ktorých sme v hneve schopní.
Takže prikázanie „Nezabiješ!“ sa netýka len niektorých ľudí, to prikázanie sa týka každého veriaceho človeka a je to problém, s ktorým musíme zápasiť skoro každý jeden deň života. To prikázanie nie je na naše vykrášľovanie, ono je na to, aby sme z hriechov voči tomuto slovu robili pokánie.
AMEN
Piesne: Kristus Pán vstal...; 138; 601; 134; 602; A 37; 656/5
Texty: Sk 3,12–19; Ž 4,2–9; 1J 3,1–7; Luk 24,36b–48
