Veľkonočný pondelok 2023
Kázňový text: J 20,11-18
Chcel by som v dnešný deň hovoriť s vami o kolobehu viery. Nevedel som to inak nazvať, je to taký kolobeh pochybností, osobného poznania, presvedčenia, na základe ktorého sa zrodilo učenie, dogma cirkvi a toto učenie nás má znova priviesť cez pochybnosti k osobnému presvedčeniu a osobnej viere. Možno to znie príliš zložito, ale v podstate je to veľmi jednoduché.
Celý ten kolotoč začal v prvý deň po sobote, teda na tretí deň po Ježišovom ukrižovaní v roku 32. Toto je najpravdepodobnejší rok Ježišovej smrti. Možno vám znie čudne tak ako aj mne, že nepovedia rovno, že je to nedeľa ráno. Pravdepodobne to súviselo so židovským pomenovávaním. Sobotný deň bol u židov sviatočný deň a od neho sa to všetko odvíjalo a tým pádom aj počítalo. Nedeľa nebola podstatná, bola prvým dňom v týždni ako u nás pondelok, keď sa ide do práce. V rádiu veľmi často riešia, že je to najhorší deň v týždni, pretože do víkendu je najďalej. Sobota bola svätým Božím dňom, preto sa to všetko odvíjalo práve od tohto momentu.
Skoro ráno na úsvite sa vybrali ženy k Ježišovmu hrobu, v podstate už vyrovnané a zmierené s tým, čo sa v piatok stalo. Po troch dňoch už rozumiete, že človek ktorého ste milovali, je mŕtvy, nečakáte už nejakú prekvapivú novinu, ste vyrovnaní s realitou. To boli aj tie ženy. Neriešili nejaké Ježišove slová o vzkriesení, ktoré im počas života rozprával, boli zmierené s tým, čo sa v piatok stalo.
Dokonca ani jeden zo štyroch evanjelistov neuvádza, že by niekto z okruhu Ježišových známych na základe jeho slov uvažoval o nejakom zázraku na tretí deň. To bolo na tom všetkom najsmutnejšie. Tri roky vyučovania a počas toho niekoľko predpovedí, že zomrie a na tretí deň vstane z mŕtvych, ale v nedeľu ráno nemáte nikoho, kto by sa prišiel len pozrieť k hrobu, či by sa skutočne jeho predpovede nemohli naplniť. Nikto tam ráno neprišiel s tým, čo ak by sa ozaj naplnilo to, čo nám Ježiš rozprával?
Ani pri ženách tam takéto uvažovanie nebolo. Išli jednoznačne k mŕtvole, ak to takto surovo musím povedať. Mali masti na mŕtve telo, mali nejaké látky na obväzovanie mŕtveho a riešili cestou, kto by im odvalil kameň.
Keď prišli k hrobu a videli odvalený kameň a hrob prázdny, spôsobilo to síce šok, ale ešte stále si nepripustili, že by išlo o vzkriesenie. Surovo racionálne rozmýšľali o tom, že ho niekto ukradol. Následný chaos o tom, ktoré ženy boli pri hrobe a ktoré neboli, ktoré videli a nevideli anjela, či bežali hneď, alebo neskôr k učeníkom a či niečo povedali, alebo niektoré mlčali, je spôsobený šokom, ktorý tam zažili.
Nakoniec sa táto správa o prázdnom hrobe dostáva k učeníkom. Z jedenástich sa k hrobu rozbehli iba dvaja, to tiež svedčí o strachu a obavách a tak isto o absolútnej neschopnosti, že by sme im pripísali ukradnutie Ježišovho tela. V podstate to evanjelisti napísali na svoju vlastnú hanbu. Matúš, Ján a Peter, ktorý nadiktoval evanjelium podľa Marka, sa priznali, že vtedy vôbec nepripustili, že by Ježišove slová mohli byť pravdivé.
To bol prvý krok toho nášho kolobehu. Počuli, neverili, pochybovali, nedokázali si to vysvetliť a bolo to tak pri všetkých. Ešte aj dvaja Ježišovi nasledovníci, ktorí v nedeľu večer idú z Jeruzalema do Emauz riešia, že niečo počuli, ale nemajú v tom celkom jasno.
Ten druhý krok bolo osobné stretnutie so vzkrieseným Kristom. Prvá ho stretla Mária Magdaléna, ktorá si ho pomýlila so záhradníkom, potom sa ukázal učeníkom niekoľkokrát, potom sa s Ním stretli v Galilei a počas 40 dní ho videlo ešte ďalších cez 500 mužov.
Zo zázraku sa stalo pevné presvedčenie, osobná viera týchto ľudí bez akýchkoľvek pochybností. Niečo, čo bolo úplne pevné a jasné. Vtedy to nebolo nejaké učenie cirkvi, nejaká dogma, ktorá musí platiť, lebo to cirkev vyhlásila a každý človek tomu musí veriť, lebo ho inak z nášho spoločenstva vylúčime. Pozor, nepopleťte to. Nevysvetľujte si to zle. Keď učeník Tomáš neveril, že Ježiš žije, učeníci ho nevyhodili zo svojho spoločenstva, ani ho nevyhlásili za kacíra a ani mu neobmedzili nejaké informácie z ich vnútra.
Hovorili mu iba to, že oni Ho videli a že Ježiš sa s nimi osobne stretol. To isté vidíme aj pri Márii Magdaléne. Ona neprišla k učeníkom s hotovým učením, že Ježiš Kristus je Vzkriesený a že porazil smrť. Ona prišla k učeníkom so slovami: Videla som Pána! Toto nie je vierouka cirkvi, to nie je nejaké učenie, alebo dogma, to je osobné poznanie. Verím, lebo som videla Pána. Toto bol začiatok viery vo vzkriesenie.
Možno sú ľudia, ktorí si myslia, že viera vo vzkriesenie Krista prišla, pretože sa nejakí predstavitelia kresťanstva niekde na nejakom tajnom stretnutí dohodli, že cirkev bude učiť, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych. Alebo že nejaký biskup vyhlásil, že cirkev bude veriť vo vzkriesenie a vo večný život. Alebo ešte lepšie, že to urobil nejaký cirkevný koncil niekde okolo roku 300, či dokonca pápež vydal nejakú vieroučnú dogmu, že budeme veriť v Boha, ktorý vzkriesil k životu svojho syna.
To celé je úplne mylné pochopenie a poznanie. Na začiatku viery vo vzkriesenie nie je žiadne rozhodnutie koncilu, alebo nejakých predstavených cirkvi. Vtedy ešte žiadna cirkev nebola. Vzkriesenie Krista bolo osobným presvedčením ľudí, ktorí videli Ježiša Krista živého po jeho ukrižovaní a osobne sa s Ním stretli.
To je v tom kolobehu po všetkej tej nevere a pochybnostiach, po všetkých osobných stretnutiach, pevné presvedčenie a osobná viera vo vzkrieseného Krista. Až na základe týchto životných stretnutí sa z toho stala dogma cirkvi. Teda jasné a stopercentné učenie o tom, že Ježiš vstal z mŕtvych, porazil smrť a žije.
Všetky následné súvislosti sme pochopili zo slov prorokov, ale aj slov Pána Ježiša Krista. Tu sa jedná o to, čo táto smrť pre nás znamená, aké dôsledky má to, že Ježiš porazil smrť a čo z toho všetkého máme my. To je už následná vierouka cirkvi. Všetko sa však opiera o slová Pána Ježiša Krista.
Čo z toho vyplýva dnes pre nás? My dnes máme jasné učenie cirkvi, teda dogmu o tom, že Ježiš Kristus vstal v nedeľné ráno z mŕtvych. Túto základnú pravdu učia všetky kresťanské cirkvi. Ak dnes neveríš v Ježišovo vzkriesenie, nie si kresťanom a nepatríš medzi veriacich ľudí v Krista. Je to možno pre niekoho striktné, alebo príliš radikálne, ale je to najdôležitejšia časť kresťanského učenia. Znova vytiahnem známe slová apoštola Pavla: ...ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj vaša viera. (1K 15,14) Povedané možno zrozumiteľnejšie: Ak neveríš, že Kristus vstal z mŕtvych a žije, si beznádejné stratený vo svojich vlastných hriechoch a nikto ti z nich nemôže pomôcť.
Ja viem, že dnes ľudia neznášajú, ak im poviete, že je niečo učením cirkvi a že je to nespochybniteľná a nemenná pravda. Teda dogma. Dogma je v širšom zmysle nespochybniteľný autoritatívny názor, výpoveď, či zásada. V užšom zmysle je to záväzná, normatívna výpoveď v oblasti viery.
Už vidím, ako by sa nejaký neveriaci človek hneď opýtal: A ako si tým môžeš byť taký istý? A ešte keď sa to stalo pred toľkými a toľkými rokmi, to všetko mohlo byť úplne inak. To všetko môže byť nejaký komplot, premyslená lož, naplánovaný podvod.
Rozumiem tomu. Dnes je možné, že vám ľudia spochybnia holokaust a povedia vám, že žiadne koncentračné tábory nikdy neboli. Pri tom máme dnes autentické zábery z ich oslobodenia, máme nafilmovaných ľudí, ktorí prežili, máme zaznamenané ich svedectvá, máme odkryté hroby tých, ktorých nestihli spopolniť, máme kopy osobných vecí ako sú hodinky, topánky, oblečenie atď., atď. A aj tak sa nájdu ľudia, ktorí povedia, že to nie je pravda. Tak čo sa dá na to povedať?
Čudujete sa, že sú ľudia, ktorí dnes spochybňujú Ježišovo vzkriesenie? V škole vo Folkmári mi hovoria deti, že keby Pán Boh urobil dnes nejaký zázrak a celé by sa to natočilo, všetci ľudia by to mohli vidieť na vlastné očí cez rôzne média a sociálne siete, určite by uverili. Prečo to teda Pán Boh neurobí? Ja som si vtedy spomenul na rozhovor s jedným pánom pred pár mesiacmi, ktorý mi vysvetľoval, že na Ukrajine žiadna vojna nie je a že to, čo vidíme v správach je len podvrh. Vtedy som si povedal, že sa Pán Boh už dnes vôbec nemusí unúvať s nejakými zázrakmi, lebo to nemá zmysel. V dnešnej dobe určite nie.
To, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych, porazil smrť a žije, to stačí. Nepotrebujeme žiadne ďalšie zázraky a žiadne ďalšie divy. Pán Boh tento zázrak uznal za dostačujúci k tomu, aby sme mohli v Ježiša Krista veriť.
A to je koniec tohto kolobehu. Z učenia cirkvi, z dogmy o Ježišovom vzkriesení, ktorú nám dnes podáva Božie slovo, sa má zrodiť znova osobná viera. Tak osobná, ako bola viera Márie Magdalény, či ostatných učeníkov. V tebe aj vo mne, brat sestra, sa ma zrodiť osobná viera bez pochybností, bez váhania, ktorá verí, že Ježiš žije.
Samozrejme, že máme čas na pochybnosti, máme čas na otázky, máme čas na to, aby sme tieto veci nanovo skúmali. Môžeme váhať ako učeník Tomáš a spochybňovať tých, ktorí nám okolo nás o tom vydávajú svedectvo, ale raz musíme dôjsť na koniec toho kolobehu, kde na základe učenia cirkvi aj ja verím a som osobne presvedčený, že Ježiš Kristus vstal z mŕtvych a žije.
AMEN
Piesne: Kristus Pán vstal...; 132; 136; 126; 600; A 35; 656/16
Texty: Dan 12, 1c – 3; Ž 150, 1 – 6; 1K 5, 6 – 8; Luk 24, 13 – 49