9. po Svätej Trojici 2023

Kázňový text: Mk 10, 13–16

Tento incident, ak to môžem takto nazvať, zaznamenali dvaja evanjelisti a to Matúš a Marek. Všetci túto udalosť dobre poznáme už od detstva, pretože patrí k tým základným témam, ktoré sa na besiedkach vyučujú. Hovorí o deťoch, o tom, že sú dôležité a že ich za dôležité považoval aj Pán Ježiš.

Keď som na začiatku povedal, že to bol incident, tak to bola ozaj jedna nepríjemná vec, ktorú zažili učeníci s Pánom Ježišom. Ani jedno z evanjelií nevysvetľuje, prečo to celé začalo. Čítame len, že z ničoho nič začali prinášať k Ježišovi deti, aby sa ich Ježiš dotkol a Matúš ešte spomína, že chceli aby sa za tie deti Ježiš modlil. Nie je tu napísané, kto tie deti k Ježišovi prinášal, ale môžeme predpokladať, že to boli rodičia. A dôležité je aj to, že tie deti prinášali, teda nechodili samé. Takto to zaznamenáva aj Matúš aj Marek.

Otázka však znie prečo? Čo čakali títo rodičia, že sa stane, keď sa ich Ježiš dotkne? Takúto vieru mala žena, ktorá bola chorá na krvotok. Ona si sama pre seba povedala, že ak sa čo i len dotkne Ježišovho rúcha, tak bude vyliečená a skutočne sa to aj tak stalo. Ale či toto bola tá motivácia rodičov, to nevieme. Možno to bola len obyčajná túžba že by ten Boží muž, ktorý prináša pokoj a vyžaruje z neho láska a dobrota, mohol dať niečo dobré aj môjmu dieťaťu. Možno si tí rodičia mysleli, že ak na ne Ježiš položí ruku a požehná ich, alebo keď povie modlitbu za ich dieťa, bude mať lepšiu budúcnosť a bude pod Božou ochranou pred chorobou, pred utrpením, pred smrťou.

V podstate tí rodičia robili presne to, čo robíme my dnes. Ak vieme, že je niečo pre naše deti dobré, tak sa tam snažíme tie deti dostať. Chcete pre dieťa dobrú školu, chcete, aby chodilo na taký a taký krúžok, chcete, aby chodilo do hudobnej školy, tak robíte všetko preto, aby sa tam vaše dieťa dostalo, lebo toto je pre moje dieťa dobré.

Ale mohla za tým byť aj motivácia požehnania a ochrany pred chorobami a všelijakým iným nešťastím. Deti v tej dobe čelili mnohým chorobám, na ktoré ešte neboli lieky, lekári nemali dostatočné poznanie a tak bola aj veľká úmrtnosť detí. Ak vnímali Ježiša ako veľkého proroka poslaného od Boha, tak jeho dotyk, jeho modlitba, či požehnanie od neho mohlo byť zárukou priamej Božej ochrany. Židia dobre poznali príbehy proroka Eliáša, či Elizea, ktorí dokázali vzkriesiť dieťa a prebrať ho k životu.

Toľko k tej rodičovskej motivácii. A teraz trochu pohľad učeníkov.

Keď bol okolo Ježiša veľký zástup ľudí, učeníci sa snažili vystupovať ako ochranka. Toto boli prvé základy SBS-ky. Aby sa teda ľudia na Ježiša netlačili, aby mal okolo seba priestor, aby ho tí chorí neprevalcovali, tak to všetko bola ich práca. Keď Ježiš nasýtil 5000-ový zástup ľudí, učeníkov poveril, aby porozdeľovali a pousádzali zástup do skupiniek po 50. Toto bola ich práca a tú sa snažili robiť poctivo. Až tak, že keď Ježiš učil a rozprával, tak mali pocit, že deti, ktorých rodičia prinášajú k Ježišovi, vlastne vyrušujú. A oni zvážili, že je to nevhodné a že tam tie deti nemajú čo robiť, keď sa teraz Ježiš venuje oveľa dôležitejším veciam, ako nejakému hraniu sa s malými deťmi.

Ani toto nám nie je cudzie. Keď riešime doma niečo vážne, väčšinou pošleme deti hrať sa, pretože vyrušujú a to vadí pri dôležitých veciach. Počas korony, keď ste niektorí pracovali z domu, tak ste to často robili. Teraz na teba nemám čas, choď sa hrať, nevyrušuj, potom si nájdem čas, teraz som v práci...

Keď sa riešia dôležité veci, nechceme byť vyrušovaní deťmi, potrebujeme sa sústrediť a potrebujeme kľud. Presne takto to mnohí vnímajú aj v kostole. Riešime tú dôležité veci spasenia, života a smrti, potrebujeme sa sústrediť na každé slovo a tak niekomu rozprávanie detí prekáža, vyrušuje ich. Potom sú z toho nervózni a prestanú počúvať. Takže učeníci ako verná ochranka svojho Majstra usúdili, že ak rodičia nosia deti k Ježišovi, tak len vyrušujú ostatných poslucháčov, ktorí nemôžu dávať pozor a rázne to obmedzili. A vtedy z toho vznikol incident. Zvada, napätie a dusná atmosféra.

Potom sa do toho zamiešal Ježiš a postavil sa na stranu rodičov a malých detí. Takže učeníci boli zahriaknutí a zahanbení. Mysleli si, že robia dobrú vec, keď sa snažia, aby ich Majster mal pokoj a neotravovali ho malé deti, ale ono to nebolo celkom tak.

Otázkou je, čo z toho tie deti mali, keď ich zobral na ruky Pán Ježiš, alebo keď sa ich dotkol, prípadne sa za ne modlil? Ako veľmi to bolo pre tie deti dôležité? Čo im to mohlo dať? To, že na ne Ježiš položil ruky a povedal nejaké požehnanie, malo až taký veľký význam pre ich budúcnosť?

Pán Ježiš povedal, že to je dôležité a že je to dobré keď to svojim deťom rodičia umožnia. Pravdepodobne išlo o malé deti, ktoré nemohli rozumieť tomu, čo Ježiš rozprával. Veľakrát nerozumeli ani dospelí a v tých obrazoch a podobenstvách sa mnohí stratili. Pán Ježiš teda tvrdí, že aj keď dieťa nerozumie tomu, čo sa vyučuje, má byť v Jeho blízkosti.

Pre rodičov teda platí: dovoľ dieťaťu dostať sa do Božej blízkosti a nebráň mu v tom. Myslím, že môžeme kľudne použiť slovo umožnite to svojim deťom. To, že malé dieťa ešte mnohému nerozumie, to ešte neznamená, že to nemá svoju moc. Ak sa jednalo o nemluvňatá, teda deti ktoré ešte nevedeli chodiť ani rozprávať, mohlo sa zdať, že to, čo pri nich robí Ježiš, je zbytočné. Lenže človek nemusí rozumieť všetkému. Skladaním rúk sa udeľovalo požehnanie a s ním išla ruka v ruke Božia vyvolenosť a ochrana. Židia to poznali veľmi dobre. Veď v dobe patriarchov sa práve tá vyvolenosť odovzdávala požehnaním. Abrahám odovzdal požehnanie svojmu synovi Izákovi, Izák potom skladal ruky na Jákoba, Jákob potom požehnával všetkých svojich 12 synov a každý dostal osobitné požehnanie. Takže je pochopiteľné, že ak Ježiša rodičia pokladali za Božieho muža, že chceli, aby položil ruky a požehnal ich dieťa.

My často ten text vykladáme, že Pán Ježiš vtedy vyzdvihol jednoduchú a úprimnú vieru detí, ktorá by mala byť príkladom aj pre nás. Ale všimli ste si že, tie deti rodičia neposielali za Ježišom, ale že ich prinášali k Ježišovi? To znamená, že boli ešte maličké, možno že ani nevedeli samé chodiť. A pri takýchto deťoch ešte ťažko môžeme hovoriť o viere. Čo potom znamenajú Ježišove slová: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň.

Ak to nie je o naivnej detinskej viere, tak o čom to je? Čítal som vyjadrenie jednej uznávanej newyorskej gynekologičky Laury Riley, ktorá napísala: Bábätko okamžite hneď po pôrode, keď ešte príliš dobre nevidí, v okamihu, keď na neho jeho matka začne hovoriť, otočí k nej hlavičku alebo otvorí oči. Jej hlas pozná dôverne ešte z doby, kedy rástlo v jej maternici. V prípade, keď dieťa vezme do náručia lekár, či sestra, správa sa inak, ako keď ho k sebe privinie jeho mama - s istotou rozpozná jej vôňu a hlas.“

Čo ak Pán Ježiš narážal práve na schopnosť človeka rozpoznať Boha a Boží hlas? Tak ako malé dieťa pozná svoju mamu od narodenia a vie, ku komu patrí. Čo ak súčasťou nášho života je naučiť sa rozpoznávať Boha a Boží hlas v živote a vedieť ku komu patríme a komu náležíme? Pri nemluvňatách nemôžme hovoriť o viere, ale môžeme hovoriť o poznaní, ktoré to dieťa má. Ako dobre poznáte, bratia a sestry, Boha a Boží hlas? Viete komu patríte? Vnímate svoju závislosť na svojom Stvoriteľovi? Čo keď práve na toto nás chcel Ježiš upozorniť?

Maličké dieťa nevie, kto je mama, nerozumie, čo sa s ním deje, keď sa narodí, ale vie ku komu patrí, vie kde sa má cítiť v bezpečí, vie v ktorom náručí sa môže uvoľniť, lebo tam mu nič nehrozí.

Možno nebudeme rozumieť všetkému okolo nás, nepochopíme všetko, čo sa s nami deje, možno budú pre nás Božie cesty skutočne nevyspytateľné, ale najdôležitejšie je, aby sme vždy vedeli v koho náručí sa môžeme cítiť v bezpečí a ku komu patríme. Pán Ježiš povedal, že takýto ľudia sú súčasťou Božieho kráľovstva, že doň patria...

Viem, že je to veľmi milý text a tie slová vnímame ako milé, ale Pán Ježiš v nich nakoniec povedal aj veľkú vyhrážku pre nás dospelých. Veru vám hovorím: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň. Tie Ježišove slová sú veľmi vážne. Ak pre teba Pán Boh nebude všetkým, tak nepatríš do kráľovstva Božieho a nikdy doň nevojdeš. Ak nebudeš poznať Boha, ak nebudeš cítiť jeho vôňu, ak nerozpoznáš jeho hlas, tak kráľovstvo Božie je pre teba zatvorené a to je desivé.

Skúste si v mysli vybaviť ten obraz matky a maličkého dieťaťa, ktoré vie, kto je jeho mama, ktoré pozná jej vôňu a rozpozná jej hlas, lebo vie, že tam sa bude cítiť v bezpečí. Toto je obraz veriaceho človeka a Boha.

AMEN

Piesne: Najsvätejší...; 214; 286; 203; 355; A 57; 656/11

Texty: Jer 23,1 – 6; Ef 2, 11 – 22; Ž 23; Mk 6, 30 – 34.53 – 56