Kázňový text: 1.Petra 5:6–7

Dnešná nedeľa má svoju kresťanskú obsahovú tému: Bremeno ustarostenosti. Mali by sme teda hovoriť o tom, čo nás trápi, zaťažuje, čo nás najviac teraz v tejto dobe zamestnáva. Pravda je taká, že každý z nás má iné problémy a iné veci ho trápia.

Jedni riešia problém s malým platom v zamestnaní, iní sa trápia s chorobou, iní zasa vôbec nemajú prácu, mladí majú už zasa svoje starosti v školách. Všetko sa to tak nejako krúti stále dookola. Niekedy si myslíme, že vyriešime už iba túto starosť, ktorú máme teraz a ktorá nás ťaží a potom už bude všetko tak ako má byť, krásny život bez starostí, ale jedno skončí a hneď prichádza druhé.

Stačí sa iba opýtať ľudí na ich starosti a oni sa začnú chytať za hlavu, koľko toho je. A ak by ste niekomu povedali, že starosti nemáte, tak by ste pre neho neboli normálnym človekom. Plnohodnotne žiť dnes znamená mať množstvo starostí. Starosťami sa dokonca chválime, keď vysvetľujeme, akí sme zaneprázdnení a aký plný život vedieme.

My farári to tiež robíme radi, pretože verejná mienka o našej práci je, že po nedeľných bohoslužbách máme zasa týždeň voľna. Takže aj ja rád poviem, koľko toho mám, čo ma čaká a ako nestíham, aby ste vedeli, že celý týždeň neleňoším.

Mať starosti je skoro moderné, aj keď všetci by sme chceli žiť bez nich. Pán Ježiš však vo svojej kázni na hore povedal: Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť alebo piť, ani o telo, čím sa budete odievať. Či život nie je viac ako pokrm a telo viac než odev?

Mať starosti a byť ustarostený sú dve odlišné veci. Bez starostí nikdy žiť nebudeme. Vždy nás budú trápiť a zaťažovať veci života, ako sú choroby, problémy v rodinách vo vzájomných vzťahoch, ale všetky tieto veci majú určitú hranicu. Nemali by nikdy prerásť do ustarostenosti, teda do situácie, keď človek už nedokáže reálne rozmýšľať a normálne žiť.

Pán Ježiš argumentuje, že o život človeka sa jednoznačne stará Boh a nie je v moci človeka rozhodovať o tom, že si ho predĺži. Preto vysvetľuje učeníkom: darmo sa v tejto veci trápite, je to úplne zbytočné. Zbytočne sa trápite o odev a pokrm. Inak, veľmi sa to hodí do dnešných dní, pretože toto mnohých zamestnáva.

• Čo si oblečiem, aby som vynikol, aby som bol zaujímavý a aby si ma druhí všimli?
• Čo budem jesť, pretože to či ono mi nechutí a hoci čo nezjem?
• Kde a ako budem bývať, pretože môj dom či byt musí byť vyzývavý a zároveň aj luxusný a hlavne niečo také, nemá mať hocikto?

To je o dnešnej konzumnej spoločnosti.

Ale celá táto téma ľudskej ustarostenosti má svoje postupné kroky. Slová na Neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo on sa stará o vás majú svoju spojitosť s predchádzajúcim veršom. Celá ustarostenosť a neustarostenosť sa začína slovami pokorte sa. Nie je to teda o tom, ja sa o nič nestarám, pretože všetko dorieši Pán Boh v ktorého verím. Nie! Najprv je krok pokory a až potom nasledujú slová o uvalení starostí.

Pokora a odovzdanie starostí a trápení, ktoré človek má, úzko súvisia. Nedá sa urobiť jedno bez druhého. Musíte vedieť kto ste vy a kto je Boh, prečo On jediný má právo a možnosť vás odbremeniť a trápiť sa na miesto vás. Môžete niektoré trápenia prehodiť na plecia iných ľudí, ale to ešte neznamená, že vás odbremenia, že to vaše trápenie bude ľahšie. Každý máme svojich krížov dosť a starosti iných už veľmi nosiť nechceme.

Aj vďaka televízii dnes vidíme veľa ľudskej biedy. Vidíme, kde všade treba pomáhať, ako by bolo potrebné pomôcť so starosťami iných, ale nemôžeme všade zasiahnuť.

Tu ľudia po povodniach, ktorí prišli o strechu nad hlavou, tu zase rodina bez peňazí, lebo ich niekto podviedol, tu postihnuté deti, tu zas vážne chorý človek….. Kde začať a čo vlastne môžem urobiť? Keby sme tak mohli zobrať na svoje plecia aspoň trošku z ich starostí! Veľa krát len sedím a bezmocne pozerám a potom to radšej prepnem, aby som to ani nevidel, pretože to veľmi ubíja ducha.

Na koho sa dá preniesť táto starosť? Niektoré veci by šli.

• Keď je niekto bez peňazí, raz za čas sa dá pozbierať a pomôcť.
• Keď niekto prišiel o dom pri povodniach v tej starosti môže pomôcť štát a nejakým vybavením aj ľudia.

Lenže sú trápenia, ktoré nezložíte z pliec tým, že ich poprehadzujete na plecia iných. Ostanú na tom vašom a čo s tým?

Apoštol Peter myslel v tom našom texte aj na takéto starosti. Ak sa človek pokorí pred Bohom, pod jeho mocnú ruku, môže potom v plnej dôvere prenechať i tie najťažšie starosti Pánu Bohu.

Napadla mi pritom taká paralela. Keď Slovensko vstupovalo do Európskej únie, museli sme splniť určité vstupné podmienky – kritéria, ktoré nám boli nariadené. V podstate sme sa museli pokoriť a počúvať niekoho iného s tvrdením, že v budúcnosti bude o nás postarané a aj niekto iný prevezme naše starosti na seba. A tak sa o nás dnes starajú politici v Bruseli a ďalší potom u nás na Slovensku. Z toho vypláva, že by sme už mali byť absolútne bez starostí. Lenže ako to vyzerá, ideme z jedného problému aj v Európskej únii do druhého.

Nie všetky starosti za nás vyrieši niekto iný a nie každý môže odbremeniť vaše plecia. Ale viem istotne jednu vec, že tie najväčšie a najťažšie starosti života či smrti, chorôb a všetkého čo sa týka budúcnosti, ktorú my ľudia nepoznáme, môžeme položiť na plecia Pána Boha. On jediný nás môže odbremeniť tak, aby nám z tej ustarostenosti doslova a do písmena nepreskočilo.

Viem, že aj veriaci ľudia sa trápia, ale uvedomte si, že je to nesmierna výhoda kľaknúť si na kolená a porozprávať to všetko Bohu. Aj s tým, že mu poviete: Pane Bože, tráp sa spolu so mnou nad tými mojimi problémami.

Viete, pri chorých ľuďoch sa trápime nad tým, či sa vyliečia, či im pomôže operácia, ale to je vec, ktorú naše staranie sa neovplyvní. My sa starajme o to aby sme boli pri nich, keď nás potrebujú, aby sme ich podporovali a pomáhali im. Starajme sa o to, čo môžeme urobiť a o to, kde môžeme pri svojich blízkych byť. Veľakrát míňame energiu na to, čo naše starosti nezmenia. Veď vo všetkých sú presné hranice o čo sa môžeme starať a do čoho môžeme zasiahnuť. Tak ako vo futbale je ihrisko pre hráčov presne ohraničené čiarami, kde sa môže hrať. Ak sa lopta dostane za čiaru je „out“, tam sa už nehrá. Tamtie kompetencie už patria Bohu. Toto by sme si mali uvedomiť.

Nezabudnite však na to, že odovzdať starosti a trápenia Bohu začínajú vždy hlbokou pokorou pred Ním.

AMEN