8. po Svätej Trojici 2010
Kázňový text: Efezským 5,8
Chcel by som sa dnes vo svojom príhovore venovať téme dvoch tvárí človeka. Je to taký čudný pojem, pretože reálne to možné nie je, aby mal človek dve tváre. Máme len jedny oči, jeden nos, jedny ústa. Reálne teda nie je možné, aby mal človek dve tváre, ale napriek tomu sa toto slovné spojenie úplne bežne používa, a aj nám je veľmi dobre známe.
Keď si zapnete v televízii nejaké krimi noviny, tak tam sa to objavuje veľmi často. Po nejakom trestnom čine sa pýtajú susedov, alebo ľudí, ktorí tú rodinu, kde sa niečo vážne stalo, poznali, aká to je rodina. A veľakrát to končí konštatovaním:
….taká milá rodina,
….takí milí ľudia,
….také niečo by sme od nich nikdy nečakali,
….nerozumieme, ako sa také niečo mohlo stať
Toto sa v poslednom čase objavuje veľmi často. Na jednej strane niekto pôsobí veľmi milo, priateľsky a našim očiam sa môže zdať, že je všetko v najlepšom poriadku, ale potom príde nejaká nečakaná situácia a ten istý človek sa správa inak, ako sme ho poznali, robí pre nás nepochopiteľné veci a správa sa nanajvýš čudne. A to nemusia byť len prípady, ktoré končia v televíznych novinách, kde niekto niekoho zabil, či urobil niečo veľmi závažné.
Je to v poriadku, keď je raz niekto príjemný, milý, ohľaduplný, láskavý a potom si zrazu zmení tvár a je z neho násilný, vulgárny, či až brutálny človek, ktorý dokáže urobiť hrozné veci?
Alebo je to v poriadku, keď niekto pôsobí ako veriaci, zbožný a priateľský človek, ale potom, v určitom momente, akoby si vymenil tvár a je to človek plný nenávisti, zloby, hnevu a urážania sa?
Dve tváre, ktoré občas všetci striedame, aj bez toho, aby sme to vôbec sami pri sebe vnímali.
Presne na toto narážal apoštol Pavel v našom texte. Konkrétne na to upozorňoval kresťanov v Efeze, ale dnes si myslím, že sú venované nám. A neviem, či je tu z nás niekto, kto by sa mohol postaviť a povedať, že táto vec sa ho netýka a že s niečím takým problém nemá. Apoštol Pavel hovorí: Veď ste boli kedysi tmou…; to znamená, že ste boli všelijakí a všelijako ste sa správali, ale keď ste sa stali veriacimi ľuďmi, obrazne povedané, stali ste sa svetlom v Pánovi Ježišovi, tak už žite ako deti svetla, nemeňte tvár, nevracajte sa k tomu, čo bolo niekedy.
Svetlo a tma sú také typické biblické obrazy. V tme človeka nikto nevidí, a tak sa môže správať tak, ako sa mu zachce, bez toho, aby sa ovládal, alebo v sebe krotil svoje túžby a vášne. Ale ten, kto vyšiel na svetlo, ten je už stále pod dohľadom niekoho, toho už je stále vidno. Vyjdenie na svetlo súvisí s tým, že, ak sme uverili, tak vieme, že pred naším Bohom nič nedokážeme ukryť a že sme stále pod Božím zrakom, aj keď sme niekde doma, kde sú iba tí najbližší, alebo na dovolenke, kde nás nikto nepozná.
Dve tváre sú prejavom starého života. Apoštol Pavel pripomína veriacim ľuďom, že v kresťanskom živote nie je možné žiť dvojaký život. Preto tá Pavlova výzva: ….ako deti svetla žite! Keď ste sa už raz zmenili, tak sa nevracajte k tomu, čím ste boli a ako ste žili.
Mnohých z vás, bratia a sestry, poznám len zbežne. Poznám vás z kostola, keď sedíte v lavici a spievate, možno aj z pred kostola, kde si podáme ruky a pozdravíme sa, niektorých aj z osobnej návštevy a musím povedať, že všetko toto poznanie je poznanie v dobrom svetle. Takto poznáte aj vy mňa. To je tá oficiálna, kontrolovaná a strážená tvár.
- Otázka je, či ste, alebo ešte lepšie, či sme takýto vždy?
- Aj keď prídete domov z práce a pokoj v nej nemáte, aj keď ste podráždený, aj keď sa vám nedarí a nevychádzajú vám veci tak, ako by ste si to priali?
- Keď vás vytočia vlastné deti alebo si nerozumiete s manželkou?
- Nenaskakuje tam v tej chvíli nejaká iná tvár, nestávate sa inými ľuďmi?
Znova pripomínam to Pavlovo slovo, keď ste raz deti svetla, tak ako deti svetla žite.
Priznávam, že by ste asi boli trochu zarmútení, keby ste ma videli v situácii, keď ma naši chlapci vytočia. Stane sa mi, že ma to samého potom štve. A priznám sa, že som rád, že ma vtedy nikto z mojich cirkevníkov nevidí, lebo by ste ma potom ťažko počúvali.
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––
S tým súvisí aj jedna úsmevná príhoda:
Pred kostolom raz farár opravoval drevený plot. Dobrú chvíľu tam len tak postával aj malý chlapec a zamyslene ho pozoroval. Farárovi to nedalo, a tak sa pýta:
- „Chlapče, chceš sa so mnou porozprávať?“
- „Nie, ja tu len čakám.“
- „A na čo čakáš, dieťa moje?“
- „Som len zvedavý, čo hovoria farári, keď sa tresnú kladivom po prste.“
––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-
Dve tváre, tak nevinne to znie, ale tak veľa sa za tým v našich životoch skrýva. Myslím si, že aj my sami tie dve naše tváre striedame a ani si neuvedomujeme, ako ich dokážeme meniť.
- Na takýchto miestach sa vyjadrujeme slušne a pôsobíme dojmom veľmi vážených ľudí. Ale doma, pri každodennej práci si až tak na jazyk pozor nedávame.
- Tu sa dokážeme ovládať a kontrolovať, pretože sú tu cudzí ľudia, ale doma, kde niet nikoho, koho by som sa hanbil, to je celkom iné.
- I s manželom, či manželkou sa inak rozprávam a inak jednám, keď je tam niekto, pred kým sa hanbím, alebo pred kým niečo hrám a iné je to, keď chýbajú svedkovia.
Preto dnes znova pripomínam slová apoštola Pavla: …teraz ste svetlom v Pánovi! Ako deti svetla žite. Podotýkam Božiemu pohľadu sa nikto z nás nevyhne. To znamená, že nás vždy niekto vidí.
Skúsme sa, bratia a sestry, tomuto od dnešného dňa trochu povenovať. Je toto správanie tu v kostole tým prirodzeným a vaším? Ak áno, tak sa ho snažte čím menej doma vymieňať. Ak je toto tá vaša tvár, nedávajte ju dole, keď vás nevidia známi, či susedia. Veriaci človek nemá dve tváre. Tá, ktorú žije pred ľuďmi, by mala byť tá istá, ktorú žije aj doma a má to byť tá istá, ktorú vidí aj sám Boh.
Amen
Piesne: 205, 248, 217; 315; 223; A:49
Texty: Iz 2,1–5; R 8,12–17; Mt 7,15–23; Ž 48,2–3.9–15
