Nedeľa po Novom roku 2010

Dnes, milí bratia a sestry, urobíme malú zmenu. Väčšinou sa kázeň začne biblickým textom, ktorý sa postupne vykladá, aby sme ho lepšie pochopili, ale slovo, ktoré je dnes kázňovým textom, je tak jasné, že v podstate žiadny výklad nepotrebuje. Je napísané jednoducho a zrozumiteľne a práve pre svoju jednoduchosť vyznieva až neuveriteľne. A preto si ho dnes prečítame úplne na záver.

Určite ste pred sviatkami viacerí zazreli reklamu na nákup cez Quatro. Je to nákup na splátky. Kúpite si nejakú vec, ale splácať ju začnete až po pol roku, čo vyznieva veľmi zaujímavo. Môžete si dovoliť kúpiť čokoľvek, aj keď si to v podstate dovoliť nemôžete, lebo na to nemáte peniaze. Veď do pol roka nezaplatíte ani korunu. Aj keď si myslím, že to musia mať dostatočne dobre ošetrené.

Ale fakt je ten, že zrazu môžete vlastniť a používať niečo, na čo nemáte financie, a nemôžete si to hneď v obchode zaplatiť a zobrať domov. Vraj splácať je jednoduchšie ako šetriť. V tom asi majú pravdu. No mne sa zapáčil ešte ďalší produkt. Sú obchody, ktoré vám ponúknu svoj tovar na splátky, a keď by ste časom stratili zamestnanie a nemohli splácať ďalej, bude to robiť obchod za vás. To mi v ušiach znelo ešte lepšie a ešte lákavejšie.

Viete prečo? Lebo o niečom podobnom hovorí biblický text z 1. listu Jánovho. Píše sa tam o tom, že si môžeme zobrať niečo, na čo nemáme a čo si nemôžeme dovoliť. Horšie na tom je to, že to skutočne ani nedokážeme splácať a predsa nám to niekto ponúka. Je to veľmi čudné.

Ako by dnes dopadla firma, ktorá by svoje výrobky predávala na splátky ľuďom, ktorí by tieto výrobky nedokázali splácať? To by bol určite rýchly koniec a nemalo by to žiadnu logiku.

Ale apoštol Ján nehovoril iba o nejakých obyčajných produktoch. Reč v našom texte je o večnom živote.

Poviete si:… večný život je predsa niečo, čo nám Boh zasľúbil, že možno za nejakých podmienok by sme ho mohli získať, ale teraz máme predsa každý svoj pozemský život a nie nejakú večnosť. Skutočne Božie slovo viac hovorí o zasľúbení večného života a my to ďalej podávame ako to, že máme nádej, že veríme, že ho raz dosiahneme, ale o nejakých stopercentných istotách tam hovoriť predsa nemôžeme? Každý človek sa raz postaví pred súdnu stolicu Božiu a Boh rozhodne o jeho večnosti.

Mám teda, alebo nemám večný život? Ako to vlastne je?

Tým, že sa dosť dobre poznáme, poznáme svoje hriechy, zlyhania, nedostatky, ktoré sa Bohu protivia, a to nám berie nejakú absolútnu istotu. Na jednej strane je to dobré, lebo sme pokornejší a uvedomujeme si, že mnohokrát si ani Božiu milosť, ani odpustenie nezaslúžime. Ale Božie slovo hovorí, že večný život už máme. Doslovný citát: …Boh nám dal večný život a ten život je v Jeho Synovi.

Slovo „dal“ znamená, že ho máme, nie? Nie je tam, možno nám ho dal, alebo dá nám ho po smrti, ale dal, a to znamená, že je tu, že už je v našich rukách. Preto som na začiatku spomínal, že si nejaké veci môžeme dovoliť na splátky. Ale pravda je aj to, že za večnosť my neplatíme nič, Boh nám ju dal. Nemôžem však povedať, že nič nestojí. To by som klamal.

Večný život je veľmi drahá záležitosť, drahšia ako vyviesť sa lietadlom do vesmíru v nejakom komerčnom lete. Stojí to vraj 3 milióny českých korún, bolo to nedávno v médiách. Záujem je obrovský. Prihlásený je už aj minimálne jeden Slovák. (5 minút beztiažový stav)

Večný život by sme si nemohli dovoliť ani na splátky. Božie slovo hovorí, že sme boli veľmi draho kúpení. Ale predsa to funguje tak zvláštne. Máme niečo, čo sme si nemohli dovoliť. Dostali sme niečo, čo za nás draho zaplatil niekto iný.

Ako rozhodne a odvážne môžeme hovoriť o večnom živote? Je to téma, ktorej sa venujeme väčšinou na pohreboch. Ale musím sa priznať, že aj tu som vo vyjadreniach veľmi opatrný. Môžem o nejakom inom človeku povedať, že bude spasený, že bude mať večný život?

Stalo sa mi to ešte na Gemeri. V jednej dedine, mimo svojho zboru, som pochovával človeka, ktorého som nepoznal. Zastupoval som kolegu. A tak, keď prišla rodina kvôli pohrebu, pýtal som sa ich, aký ten zosnulý bol, čo robil, ako žil, ako ho poznali ľudia v dedine. Najbližší mi porozprávali samé pozitívne a dobré veci, že bol láskavý, že s každým dobre vychádzal, že v rodine žili vo vzájomnom porozumení a láske. Tak som niektoré z týchto veci vo svojom príhovore na pohrebe spomenul. Ale cestou z cintorína mi kurátor z tej dediny hovorí: Brat farár, ale vy ste dakoho druhého pochovávali. Ako to druhého? Veď on sa upil k smrti a u nich na dvore bol pre alkohol stále krik a vreskot.

Poučil som sa. A odvtedy o zosnulom na pohreboch hovorím iba vtedy, keď ho viac poznám a z viacerých zdrojov mi ľudia povedia, aký ten človek bol. Aj keď viem, že na pohreboch by pozostalá rodina rada počula vyzdvihovanie a chválenie, ale pravda je taká, že farár nie je hodnotiaca komisia života človeka. Môžem povedať: veríme, že bude spasený, že si ho Boh prijme do večnosti, máme nádej na nové stretnutie v nebesiach, ale vždy je tam otázka: Je to skutočne tak?

Je veľmi ťažké povedať za niekoho druhého, že bude mať večný život. Možno tí najbližší, ktorí s niekým žijú dennodenne a roky, podľa skutkov a ovocia toho života by mohli povedať, áno, ten človek má večný život. Ale inak na to právo nemáme, to patrí Bohu.

Čo však zo slovom, ktoré hovorí, že Boh nám večný život vo svojom Synovi dal? Apoštol Ján bol človekom, ktorý mal svoju jednu zvláštnosť. Viete akú? Bol najmilším učeníkom Pána Ježiša. A k Ježišovi mal vždy veľmi blízko, miloval ho a vážil si ho z celého srdca. Ján bol človekom, ktorý pochopil, že bez Ježiša Krista by nepoznal Boha. Že Ježiš je tým jediným, kto ho priviedol k Bohu a večnému životu. Preto vo svojom liste napísal: Toto som napísal veriacim v Syna Božieho, aby ste vedeli, že máte večný život.

Ján si bol istý, že podľa vzťahu k Pánovi Ježišovi Kristovi sa dá presne určiť, kto už tu počas života má prichystanú večnosť v nebesiach. Vedel, že my ľudia nemáme nikoho iného, kto by tak poznal Boha Otca. Veď bez Ježiša Krista by sme o Nebeskom Otcovi vedeli len veľmi málo.

Viera v Boha sa podľa apoštola Jána dá posúdiť iba podľa vzťahu k osobe Ježiša Krista, Božieho Syna. Kto má Syna, má život, kto nemá Syna Božieho, nemá života.

Pýtam sa teda, aký máte vzťah k Ježišovi Kristovi? Je veľa ľudí, ktorí veria v Boha, ale nechcú žiť tak, ako hovorí Ježiš Kristus, nechcú počúvať to, čo hovorí Ježiš Kristus, nechcú brať vážne to, čo nám Ježiš Kristus dal.

Máte Syna Božieho?
Čo tým Ján myslel? Mať ho v srdci, mať ho v myšlienkach, počúvať jeho slovo, žiť podľa neho. Apoštol Ján takým človekom bol a Biblia hovorí, že ho aj sám Ježiš miloval. Veď mu pred smrťou zveril aj svoju matku Máriu, aby sa o ňu staral.

Len teraz nedávno sme sa s deťmi učili jednu modlitbu pred jedlom. Chcem vám ju povedať, pretože tak jednoducho ľudsky hovorí o tom, čo to znamená mať Syna Božieho. Je to časť nejakej piesne:
Otče náš, Nebeský Pane,
otvor nám svoje štedré dlane.
Zveme ťa k našemu stolu,
Prisadni, budeme jesť spolu.

Zaujalo ma to jednoduché, prisadni, budeme jesť spolu. Buď v našom dome, buď medzi nami.

A teraz už ten jasný biblický text: 1J 5,11–13

AMEN

Piesne: 72; 76; 36; 62; A:23
Texty: 1M 11,1–9; 1Pt 4,12–19; Mt 2,13–23; Ž 52,3–11