1. slávnosť vianočná 2009

Kázňový text: Luk 2,15–20

Milí bratia a sestry, dnešný svoj príhovor by som rád začal jedným príbehom.

Do jednej dediny v lete pred žatvou prišiel potulný cirkus. Urobil niekoľko predstavení, ktoré sa ľuďom páčili, ale v jeden predvečer vypukol v cirkuse požiar. Oheň nevedeli dostať pod kontrolu, a tak riaditeľ poslal do dediny jedného človeka, aby volal ľudí na pomoc. Zhodou okolností to bol klaun.

A keďže to bolo predvečer, každý už bol pred začiatkom predstavenia vo svojom kostýme. Keď celý udychčaný dobehol do dediny, začal volať ľudí na pomoc. Ale každý mal pocit, že je to iba trik, ako prilákať divákov na ďalšie predstavenie. Ten muž sa snažil, prosil, presviedčal, lenže nikto jeho dramatickému prejavu akosi neveril. Všetci sa na ňom smiali a zabávali ako na dobre vymyslenej reklame.

Za ten čas sa požiar tak rozmohol, že zhorelo celé šapitó, chytili sa okolité lány a požiar dorazil do dediny. Na hasenie bolo vtedy však už neskoro. Za niekoľko hodín vyhorela celá dedina.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––
Teraz si asi v duchu poviete, že je to nevhodný príbeh na 1. slávnosť vianočnú, ale musím povedať, že veľmi úzko súvisí s tým, o čom chcem dnes hovoriť.

Istý John Nestroy raz povedal: Príliš veľa dôvery je často hlúposťou, ale príliš veľa nedôvery je vždy nešťastím. To vianočné posolstvo: …narodil sa vám dnes v meste Dávidovom spasiteľ, ktorý je Kristus Pán, to je zvesť, ktorej by sme dnes mali veriť. Prijať ju vo svojej plnej dôvere. Nie tak, ako dedinčania zvesť o požiari. Veď uveriť, by pre nich znamenalo zachrániť si dedinu, obilie, domy, polia a živobytie, ale ich nedôvera im priniesla mnoho nešťastia.

O tomto sú úplne celé Vianoce. Uveriť vianočnej zvesti, že to malé dieťa je mojím Spasiteľom a prišlo na svet, aby ma vyslobodilo z mojich hriechov. Je to tá najúžasnejšia zvesť pre človeka.

Ale, keď na strane druhej to vyznieva až tak neuveriteľne. Historická udalosť spred skoro 2000 rokov má taký veľký vplyv na záchranu ľudstva a mňa? Dnes s tým máme problém. Je to ozaj dosť neuveriteľné, ale zapamätajte si: Príliš veľa dôvery je často hlúposťou, ale príliš veľa nedôvery je vždy nešťastím.

Ľudí v dedine od pomoci odradila ani nie tak správa, ako to podanie a človek, ktorý tú správu priniesol. Jeho oblečenie a to, čo symbolizovalo. Klaun z neďalekého cirkusu, komicky vyobliekaný, dobrý herec, dobré herecké podanie – no povedzte, kto by tomu veril. Problém bol, že ľudia nevedeli rozoznať, že to nie je hrané, ale, že to, čo hovorí, je pravda.

Mám pocit, že dnešného človeka od viery vo vianočnú zvesť odrádza tiež podanie. Nehovoria ho klauni, ale farári. Nie sme oblečení v červenom, ale v čiernom. A všetci o Vianociach vieme už od detstva. Možno práve to rozprávkové podanie o jasličkách, malom dieťatku, o anjeloch, ktorí ohlasujú zvesť, práve toto mnohým pripadá ako všeobecne známa rozprávka, ktorú pozná každé dieťa i každý dospelý.

Lenže, bratia a sestry, to nie je žiadna vymyslená rozprávka, žiadna romantika na pobavenie ako Tri oriešky pre Popolušku. Je to realita, skutočnosť, ktorá sa stala v konkrétnej krajine, konkrétnom meste, v konkrétnom čase a konkrétnym ľuďom.

Myslite na to aj teraz, keď si vypočujete zvesť Biblie ako ju znamenal Evanjelista Lukáš v 2. kapitole vo veršoch 15–20.

Čítanie textu: Luk 2,15–20

Pastieri boli prví cudzí ľudia, ktorí si vypočuli správu o narodení Krista. Nevieme, prečo si ich Boh vybral. Z celého Betlehema to boli jednoduchí a nevzdelaní ľudia, ktorí v noci strážili svoje stáda. Neboli to kňazi, ani farizeji. Pravdepodobne ani nevedeli čítať a písať. Možno boli vhodnejší pre svoju jednoduchosť a priamosť. Neuvažovali nad tým, či to bol sen, alebo nejaká fantázia, nešli ani kontrolovať, či to sedí s učením Mojžišovho zákona. Boli priami a neboli leniví, ale vstali a išli sa presvedčiť.

Dobre, jedna vec je viera, ale druhá vec je presvedčiť sa potvrdiť si to, čo sme počuli.

Predstavte si, bratia a sestry, seba na ich mieste. Mali výhodu, mohli si to overiť. Ale zvesť anjelov bola o Spasiteľovi sveta, a keď prišli na to miesto, uvideli len dvoch chudobných ľudí, ako sú oni sami s malým dieťaťom.

Podľa mňa bolo ťažké uveriť tomu, čo potom na vlastné oči videli. Najprv žiara a anjeli a potom chudobné dieťa chudobných rodičov.

• Ktorý človek dnes by v takej situácii veril?
• Kto by túto vec bral vážne?

Slová o kráľovi, o Mesiášovi a ono je to obyčajné bezmocné malé dieťa. Keď vidíme dnes malé dieťa pýtame sa: Čo z neho vyrastie? Aké bude o 15, či 20 rokov? To nikto vopred nevie? Kľudne mohli takto rozmýšľať aj títo ľudia. Nevedeli nič o kríži, nevedeli nič o smrti a o troch dňoch v hrobe, dokonca nevedeli ani o vzkriesení. A to, že si potvrdili slová anjelov o malom dieťati, im veľa dôkazov na vieru neprinieslo. Ale Božie slovo predsa hovorí, že uverili.

Čím sa tí jednoduchí pastieri tak veľmi líšia od nás? Hlavne tým, že uverili tomu, čo im bolo zvestované. Raz som sa na náboženstve pýtal starších detí, čo sa im na vianočnej zvesti o narodení Ježiša Krista veľmi nepozdáva, čo sa im zdá nereálne a nepravdivé. Odpovede boli rôzne:

• Mária, ktorá videla anjela
• Mária, ktorá počala z Ducha Svätého
• Anjeli, ktorí oznamovali, čo sa udialo
• Maštaľka a jasličky, to všetko boli veci, ktoré pre nich vyznievali ako rozprávka.

Ale pastieri napriek tomu všetkému verili, čo im bolo zvestované.
Ak chcete vypočítať, koľkokrát ste zvesť o narodení Ježiša Krista v živote počuli, je na to veľmi jednoduchá matematika. Toľkokrát, koľko máte rokov a tých prvých 5 si odrátajte, to sme boli ešte príliš malí.

Mne sa teda tlačí na pery otázka, či tomu, čo vám toľkokrát bolo zvestované, či tomu skutočne veríte a či to nie je pre vás len vymyslený vianočný príbeh? Ak odpoviete veríme, tak veríte, že existujú Boží anjeli, veríte v počatie skrze Ducha Svätého a mnoho iných vecí, ktoré odporujú ľudskému logickému mysleniu. Uvedomujete si to?

Tá druhá vec, ktorá nasleduje potom, čo človek uverí, je, že sa pôjde presvedčiť o tom, čo počul. Malé dieťa už však neuvidíme, tak ako to bolo pri pastieroch pred 2000 rokmi. Ale sú iné miesta a iné spôsoby, kde toto potvrdenie môžete nájsť. Je to spoločenstvo veriacich ľudí, je to Božie slovo, ktoré si môžete prečítať, sú to tiché chvíle na kolenách pred Pánom Bohom. Ďalej sú to sviatosti, ako Krst svätý a Večera Pánova. Všetko to však záleží na ochote človeka potvrdiť svoju vieru, overiť ju. Treba vstať a ísť.

Ja toto dnešnému človeku vyčítam. Nevstane, nejde hľadať, nechce sa presvedčiť. Je jednoducho lenivý a príliš pohodlný. Dokonca sa nevieme donútiť ani rozmýšľať nad svojím vlastným životom a skúmať rozličné zásahy a okolnosti toho, čo sme prežili.

Máme však určitú výhodu pred pastiermi. Máme väčšie poznanie o Kristu. Vieme nielen o Jeho narodení, ale poznáme aj okolnosti Jeho života a smrti na dreve kríža za nás. V tom je to pre nás jednoduchšie.

Vianoce sú zvesťou nie iba o Ježišovi a Jeho narodení, ale aj o ľuďoch, ktorých sa táto zvesť dotkla a zmenila im život.

To je to, po čom aj dnes ľudia túžia. Chceme zmenu, túžime potom, aby sa ľudia okolo nás zmenili k lepšiemu, a naše okolie zase túži, aby sme sa aj my zmenili a napravili. Vianočné sviatky nám toto ponúkajú. Zmena v živote človeka nepríde iba tak. Vždy je potrebná nejaká príčina, musí byť na to nejaký dôvod. A dnešný deň tento dôvod ponúka každému jednému z nás. Narodil sa Spasiteľ sveta, Kristus Pán, pre teba a pre tvoje spasenie. Tešte sa tomu.

Amen

Piesne: 47; 34; A: 14; 53; 35; 41; A:13
Texty: Ž 96,1–3.10–13; L 2,15–20