Nedeľa po Deviatniku 2008
Kázňový text: Luk:8, 22–25
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Bojíte sa búrky? Myslím, že keď vidíme, na oblohe mračná, ktoré signalizujú prichádzajúcu búrku a sú doprevádzané svetelnými bleskami a duniacimi hromami, vtedy mnohí z nás radšej utekáme do svojich príbytkov, zatvárame okná a v duchu sa modlíme, aby nič hrozného sa nám nestalo. Vypíname mobilné telefóny, ktoré sú zdrojom energie a podľa výskumov priťahujú blesky. Zo svojich zásuviek vyberáme počítače, televízory a iné elektrické zariadenia, ktoré by mohla prichádzajúca búrka nebodaj zničiť. To sú naše opatrenia, ktoré robíme v čase búrky.
Ale čo spraviť ak nás takáto smršť pristihne niekde mimo domu? Vyhľadávame akýkoľvek úkryt, pred dažďom a neovládateľnými bleskami, ktoré nevieme, kedy a kde zasiahnu. A práve v takejto situácii boli aj Pánovi učeníci. Oni sa však nemali kde skryť. Plavili sa po jazere a z ničoho nič ich zastihla povíchrica. Okrem dažďa, ktorý bol určite dosť nepríjemný sa ich loďka kolísala z boka na bok pri nárazoch prudkého vetra. Samotné písmo to vystihuje úplne presne: „takže ich zalievalo a boli v nebezpečenstve.“ Učeníci sa báli. Veď prežívali hraničnú situáciu svojho života. Určite im hlavou prebehli myšlienky, že sa z toho živí už nedostanú. Možno v prvých chvíľach sa usilovali o udržanie lode na hladine a šťastné doplávanie k brehu ale ich snahy a pokusy boli márne. Tak ako ľudia na Titanicu z prvoti verili, že je to len malé škrabnutie a všetko sa v pokoji vyrieši, ich obrovský lodný kolos skončil na dne Atlantického oceána.
„Majstre, Majstre hynieme“ Slová, možno už vzlyky ľudí očakávajúcich blízky koniec. Pán však nenaplnil ich tragické predstavy…. Všetko sa od základov mení. Ježiš pohrozil vetru a vlnám. Nastáva utíšenie. Aké museli byť reakcie učeníkov? Ešte pár sekund dozadu videli pred očami vlastnú smrť a zrazu pokoj a bázeň naplnili ich srdcia. Určite museli byť šokovaní z Kristovho činu. Áno bratia a sestry Kristus robí v našich životoch šokujúce zmeny. Jeho mocou je starý človek úplne potopený vo vlnách hriechu a rodí sa nový človek naplnený bázňou a pokojom. Áno aj náš život je ako plavba loďou. Pri narodení nastupujeme na loďku nášho života a plavíme sa s ňou až k cieľu – našej telesnej smrti.
Počas našej plavby životom zažívame rôzne životné situácie. Aj tie pokojné ale aj tie kedy strácame rovnováhu. Radostné chvíle, ktoré sú pre naše vnímanie mnohokrát len akýmisi okamihmi, striedajú prudké búrky a krupobitia v podobe straty našich blízkych, straty zamestnania, zdravotných problémov, problémov v škole, necitlivosti a nepochopenia vonkajšieho sveta. Každý jeden z nás by vedel povedať vlastné svedectvo o svojich životných búrkach a krízach, v ktorých sa zmieta alebo zmietal. Ale na jedno nesmieme zabudnúť. Učeníci hoci urputne bojovali s búrkou a víchricou, ktorá zasiahla ich loď, neboli na nej sami. Hoci cítili príchod smrti, predsa neboli stratení. Na ich palube bol samotný Boh. Boh v podobe Ježiša Krista bol v ich blízkosti. Oni neboli opustení. Neboli stratení. Tak ako človek, ktorého plavba životom je spečatená so živým Kristom v podobe Krstu Svätého nie je na svojich cestách sám. Mnohokrát sa cítime, my, ktorí sme pokrstení v Pána Ježiša Krista podobne ako Jeho učeníci. Opustení a sami. Povedané spolu so žalmistom, ktorý úpenlivo vyznáva: „Ó Hospodine, prečo stojíš zďaleka, skrývaš sa vo chvíľach súženia?“ (žalm 10,1) Máme pocit, že naša plavba sa pomaly ale iste blíži ku koncu, alebo sa sami seba pýtame, či má vôbec ešte nejaký zmysel. „Majstre, Majstre, hynieme. Voláme aj my, keď si nevieme dať rady. A čakáme okamžitý zásah zhora. Pýtame sa a nedostávame odpovede.
Nedávno bol už druhý rok čo sme si pripomenuli tragickú haváriu lietadla A 24, ktoré sa vracalo späť do vlasti spolu s našimi vojakmi. 42 mŕtvych. Hrozná bilancia. Či každodenné správy o dopravných nehodách na našich cestách. Smútok, neistota a strach sú hlavnými spúšťačmi nášho volania k Bohu. „Majstre, Majstre, hynieme“
Bratia a sestry život s Kristom neznamená prechádzku ružovou záhradou. Pán Ježiš v Biblii nikde nezasľúbil, že všetci, ktorí sa dajú pokrstiť v Jeho meno budú mať bezstarostný život. Ani život Jeho učeníkov či život apoštola Pavla nebol jednoduchý. Kristus sám na adresu svojich učeníkov vyznáva: „A všetci vás budú nenávidieť pre moje meno, ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Mk 13, 13)
Aj Martin Luther zažil vo svojom živote poriadnu búrku. Prežil ju dvakrát. Jednu doslovnú, ktorá zmenila jeho svetský život a druhú duchovnú, ktorá položila základy reformáčného učenia. V roku 1502 keď sa Luther vracal z jednej zo svojich ciest zažil ozajstné stretnutie so smrťou. Vtedy bol ešte len študentom práva. Blesk, ktorý udrel neďaleko Luthera spôsobil v tomto mladom človeku životný obrat o 180 stupňov. Svätá Anna, stanem sa mníchom. To bolo vyznanie, ktoré zmenilo jeho celý život. Verím, že Boh si ho prostredníctvom možno aj takejto búrky použil pre svoj účel. Druhou, ale oveľa dôležitejšou búrkou bola búrka, ktorá nebola len akýmsi okamihom, ale dlhotrvajúcim duchovným bojom. Po nej objavil krásu evanjelia. Respektíve v nej objavil to krásne: „byť ospravedlnený milosťou skrze vieru“.
Aj my zažívame búrky. Nielen tie vonku ale najmä tie v našom vnútri. Pokušenia rôzneho druhu napádajú našu myseľ a chcú nás totálne pohltiť. Sú ako revúci lev, čakajúc a číhajúc nato, aby nás zožral. A práve tu sú nám príkladom Pánovi učeníci. V čase svojej najväčšej krízy, v čase svojej životnej búrky sa obracajú k Pánovi. Aj my máme túto možnosť drahí bratia a sestry. A to nielen v hodinách, kedy prežívame hraničné situácie svojho života.
Modlitba, Božie slovo, sú najdokonalejšími Božími nástrojmi, s ktorými náš Pán udržiava s nami kontakt. On nespí. On počuje každé naše volanie. Pravdivé sú slová žalmistu, ktorý vyznáva: „K Hospodinovi som volal vo svojom súžení a On ma vyslyšal.“. (Žalm 120) Kristus na základe prosieb svojich učeníkov koná. On pohrozil vetru i vlnám a nastalo utíšenie. Tam bratia a sestry kde je Boh nastáva radosť a istota. Tam, kde je Boh tíchnu všetky búrky i všetky vlny. Tam hriech stráca svoju moc. Tak ako Kristus pohrozil vetru a vlnám, tak premohol hriech, zničil smrť na Golgote.
Aj dnes sa už len s Pavlom môžeme víťazne spýtať? „Kde je ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó osteň tvoj? Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo v našom Pánu Ježiši Kristu“. Tam, kde je Boh nastáva utíšenie. Prečo naše manželstvá, naše vzťahy v rodinách, v susedstvách, v štáte nefungujú? Akosi nechceme pustiť Boha do nášho stredu. Všetko chceme riešiť sami. Chceme vykormidlovať loď bez Božej pomoci. A buď sa nám to nepodarí, alebo aj keď áno, nabudúce vojdeme ešte do horších problémov. Pán Boh chce riešiť a utišovať naše problémy. Verím, že ak ho vpustíme na palubu nášho života, tak nastane zmena.
Aj my, bratia a sestry, ako tento obišovský cirkevný zbor sa plavíme v spoločnej loďke. Tá loď sa volá cirkev. Má svoj vytýčený cieľ. Ním je večný život. Cesta k nemu však nie je taká jednoduchá ako sme si to my predstavovali. Aj v cirkvi prichádzajú rôzne búrky, rôzne vetry, ktoré chcú našu loď posunúť iným smerom. Je len na nás ako sa zachováme. Či budeme hľadať cestu pokoja a zmierlivosti, alebo sa vydáme svojou vlastnou cestou. Aj tento rok sme postavení pred mnohé nové úlohy. Aj ako cirkevný zbor. Prídu nové otázky, nové problémy, nové búrky…. Budú si vyžadovať okamžité riešenie. Nebudeme sa môcť skryť pred nimi tak ako sa nemohli skryť učeníci pred búrkou. Hľadajme cestu u Pána. Hľadajme odpovede na naše otázky u Neho. Prosme ho o múdrosť. Aby sme neboli ako učeníci, ktorých sa Pán na konci vekov bude musieť spýtať. A kde je Vaša viera?
Amen.
Pane Ježiši Kriste chceme Ti ďakovať za zvesť Tvojho svätého slova. Ďakujeme Ti, že Ty konáš hoci my máme pocit, že si príliš ďaleko. Keď k Tebe voláme a Ty neodpovedáš. A predsa si tu…. Stojíš pri nás a nenecháš nás spadnúť. Sme vďační, že nám posielaš do cesty životné búrky, ktoré posilňujú náš vzťah k Tebe. Upevňuj v nás a buduj skrze svojho Ducha vieru, o ktorej budeš môcť na konci vekov vyznať. Nikde v Izraeli som takú vieru nevidel. Pane v tejto chvíli sa modlíme za ľudí, ktorí prechádzajú rôznymi búrkami a nepokojmi vo svojom živote. Či sú to bolestné spomienky na odchody našich blížnych, či ťažké boje v chorobe, či problémy v práci, či závislosti akéhokoľvek druhu. Daj nám Pane poznať, že si s nami. Vypočúvaj naše modlitby a odpúšťaj nám naše nedostatky. Tak často sa nechávame zmiesť týmto svetom. A jeho pokušeniami. Vypočuj nás keď k tebe ako tvoje deti voláme: „Otče náš…..
Piesne:381, 521, 199, 638, A89
