2. po Veľkej noci 2007
Kázňový text: Ján 21:15–19
My luteráni sme hrdí na to, že naša cirkev je známa ako cirkev Slova – Božieho slova. Evanjelici sú z histórie známi ako vzdelaní a rozvážni ľudia, ako ľudia, ktorí hýbali často pohnutými dejinami našej krajiny. Som presvedčený, že nemalú zásluhu na tom má práve skutočnosť, že sme cirkvou Slova. Ľudia Písmo čítali, poznali a uvažovali – rozmýšľali nad ním.
Uvažovali, čo Boh hovorí im. Rozmýšľanie nad Svätým Písmom viedlo našich predkov k tomu, že ich život sa nezameriaval len na prítomnosť, nešlo im len o to, aby si každý deň naplnili bruchá. Uvažovali o vyšších veciach, hodnotách a princípoch. Božie slovo v nich pôsobilo a vedeli sa obetovať pre vyššie ciele. Len preto aj my máme v tomto obišovskom chráme tieto pamätné tabule s menami ľudí, ktorí mali jasný názor a boli ochotní niečo urobiť, niečo obetovať. Dnes sa mi skôr zdá, že pri konštatovaní, že sme cirkvou Slova, by bolo správnejšie použiť minulý čas – boli sme cirkvou Slova.
Alebo možno sme cirkvou slova (s malým „s“) – narečníme toho neúrekom, zasadáme, hlasujeme, uznášame sa, produkujeme zápisnice – no keď treba niečo urobiť, priložiť v cirkvi ruku k dielu, často niet ľudí.
Málokto dokáže zdvihnúť oči a pozrieť sa ďalej, za okraj svojho taniera. Málokto sa dokáže starať o niečo iné, než len o to, aby ten jeho tanier bol plný. Cirkev je v kríze, lebo my, jednotliví členovia cirkvi sme v duchovnej kríze. Hoci prichádzame do chrámov, Písmo takmer nepoznáme. A žeby sme si počas dňa našli chvíľočku na to, aby sme nad tým, čo povedal Svätý Boh aj trochu pouvažovali? Veď dnes je tak veľa problémov a starostí. Ale ak sa nám aj nechce zaoberať našimi problémami, tak sú tu predsa tele-novely, počítače, krčma.
Nechcem, aby to vyznelo ako neprimeraná kritika zo strany mňa, ako farára, ktorý karhá svoje ovečky. Práve naopak. Ja som jedným z vás. V poslednom čase si akosi viac uvedomujem, že riešim organizáciu, studne, opravu – písal som nejaké žiadosti a granty, a neštudujem, neprijímam, nerastiem.
Biblia hovorí, že na poslednom súde budeme hodnotení podľa našich skutkov. No skutky sú niečím motivované, vyvolané. A tu si môžeme všimnúť otázku Pána Ježiša adresovanú Petrovi: Miluješ ma? Nepýta sa: Chápeš ma? Uznávaš ma? Poslúchaš ma? Kristus sa pýta: Miluješ ma? My môžeme milovať, lebo Boh najprv miloval nás. Práve preto my sme schopný milovať, odpovedať na tú Božiu lásku. Preto môžeme Bohu veriť a táto viera má byť činná skrze lásku. Teda: VIERA – LÁSKA – ČIN. Ak niečo z tejto trojky chýba, je to zlé. Naša cirkev, naše zbory, my sami sme v kríze, lebo sme nečinní. A nečinní sme preto, lebo, ak by sme mali byť úprimní – zdá sa – na Kristovu otázku: Miluješ ma?, by sme museli odpovedať: Nie!, alebo možno: Áno, ale ešte radšej mám toto, či tamto.
Peter 3× zaprel Pána Ježiša. Pán Ježiš to neprehliada. Netvári sa, že sa nič nestalo. Nemávne nad tým rukou. Naopak. Už aj tým, že Petra nazýva „starým“ menom: Šimon, syn Jonášov…, Kristus hovorí, že Peter to zbabral, že je starým, hriešnym človekom, že nie je hodný svojho nového mena.
Božie slovo však má pre nás význam len vtedy, ak si uvedomíme, že nejde len o pradávne udalosti, ale že Boh hovorí dnes ku nám. Nám kladie otázky, nás sa pýta. A my si môžeme spomenúť a uvedomiť vlastné správanie, možno konkrétne situácie a môže nám prísť na um otázka, či sme my hodní menovať sa kresťanmi – Božími deťmi? Odpovedať si musí, samozrejme, každý sám. A svoju odpoveď by sme mali podložiť konkrétnymi dôvodmi, prečo sme tak odpovedali.
No vidíme, že Pán Ježiš je naozaj veľkodušným, milostivým a odpúšťajúcim Bohom. Kristu sa teraz nespoľahlivého a hriešneho Šimona, syna Jonášovho 3× pýta: Miluješ ma?
Táto otázka je veľmi zaujímavá a slovenčina tu trochu zlyháva. V slovenčine máme pre lásku len jedno slovo. Gréčtina má však pre lásku 3 pojmy. <u>Eros</u> – je žiadostivá láska. Je to láska, ktorá žiada, ktorá chce. Touto láskou miluje napr. mačka myš. Touto láskou ja milujem dobrý steak s dobrým pivom: len si na to spomeniem, a už mi slinky tečú. To je eros – žiadostivá láska. Potom je to <u>filos</u> – priateľská, partnerská láska. Touto láskou sa majú radi priatelia – aj rovnakého pohlavia, bez akejkoľvek sexuálnej konotácie. To je filos. No a potom je to <u>agapé</u>, obetavá láska, Božia láska. Preto Božia, lebo Boh Otec obetoval kvôli mne, tebe, svojho Syna. Touto láskou milujú rodičia svoje deti – obetujeme sa a často svoje konanie zdôvodňujeme tým, že čo robíme, robíme pre svoje deti. To je agapé.
A teraz späť ku Pánovi Ježišovi a Petrovi. Pán Ježiš sa Petra 2× pýta, či ho miluje láskou agapé. Akoby sa ho pýtal: Si ochotný kvôli mne niečo obetovať? Si ochotný niečo podstúpiť, niečoho sa vzdať, zniesť nejaké prekážky, ťažkosti a problémy? Si ochotný kvôli mne niečo pretrpieť? Akoby už v samotnej otázke naznačoval, ako Peter zomrie, že vlastne bude obetovaný pre vieru.
Tretíkrát Kristus používa slovo fileó. Akoby sa pýtal: Šimon, syn Jonášov, považuješ ma za svojho priateľa? Sme ešte vôbec kamarátmi? Každé priateľstvo má totiž svoje pravidlá. Jedno z nich je, že zrada do priateľstva nepatrí a ty, Šimon, si zradil. Priatelia na seba nekašlú – a ty, Šimon, si sa na mňa vykašľal, keď si zaprel, že ma poznáš. Ukázal si tým, že ti na našom priateľstve nezáleží.
A opäť, ak má mať toto chrámové stretnutie zmysel, musíme si uvedomiť, že dnes sa Kristus pýta mňa, aj teba, brat, sestra: Milujem Krista? Som ochotný kvôli Nemu niečo podstúpiť, niečoho sa vzdať, niečo znášať, možno niečo pretrpieť? A vôbec, považujem Ho za svojho priateľa? Záleží mi na priateľstve s Kristom? Trávim s Ním čas? Venujem sa Mu? Zaujímam sa o Neho?
Šimon, syn Jonášov na všetky tri otázky odpovedá kladne. Dokonca je smutný, že Kristus mu tú istú otázku kladie trikrát. A Pán Ježiš mu trikrát dáva jedno a tú istú úlohu: Pas moje ovečky, pas mojich baránkov. Inými slovami – zverujem ti mojich ľudí. Tí ľudia patria Kristovi a Peter sa má o nich starať. Má ich povzbudzovať vo viere, kŕmiť ich Božím slovom, modliť sa za nich, duchovne ich viesť. Peter to robil. Robil to preto, lebo túto úlohu mu dal Kristus, ktorého Peter miloval. Práve táto láska Petra viedla, motivovala, posilňovala.
My môžeme Boha milovať, lebo On miluje nás a On nám dáva do srdca lásku. No táto láska vzniká a rastie úmerne tomu, ako Boha poznáme. Naši predkovia preto tak veľa dosiahli, lebo čítali Písmo a z neho poznávali Svätého Boha. A čím viac, čím bližšie Ho poznávali, tým viac Ho milovali. A táto láska ich viedla ku službe Bohu. Takto to funguje od pradávna. Ani dnes to nebude inak fungovať. Kristus sa dnes pýta mňa, aj teba: Miluješ ma? Ako odpovieme? Amen.
Ku kázni si môžete stiahnuť PowerPointovú prezentáciu vo formáte .pdf:
Texty: Skutky 9:1–6; Zjavenie 5:11–14; Ján 21:1–14
Piesne: 370; 130; 125; 461; A:33
