4. adventná 2006
Kázňový text: Židom 10:5–10
S deťmi na náboženstve preberáme príbehy prvých kapitol Biblie. Schválne, akými príbehmi začína Biblia? (Stvorenie, Prvý hriech, Kain a Ábel, Babylonská veža, Potopa…)
Od prvého ľudského hriechu, hneď ako Adam s Evou neposlúchli ten – až jeden Boží príkaz, sa stretávame s obetovaním za hriechy. Deťom je veľmi ľúto, keď vidia oltár s ovečkou, či barančekom pripraveným na obetovanie. Je to naozaj smutné. Ale ukazuje to na jednu veľmi dôležitú vec: hriech prináša a pôsobí smrť. Hriech má hrozné následky. Prináša utrpenie, bolesť, rozbité vzťahy, nenávisť a v konečnom dôsledku smrť.
Často sa ľudia pýtajú, že ak naozaj existuje Boh, ako sa môže na toto všetko, čo sa na svete deje pozerať. Skutočnosť, že sa na svete deje toľko zla, že je toľko bolesti a utrpenia a že napriek tomu Boh nezasiahne, títo ľudia považujú za dôkaz toho, že Boh neexistuje.
Osobne mám na vec taký názor, že na svete je málo utrpenia. Pri našom sebectve, pri všetkom tom, čo sa na svete deje, ako žijeme, ako sa správame, pri tom všetkom zle je na svete ešte málo utrpenia. Nie je zvláštne to, že toľkí ľudia trpia. Zvláštne je to, že tak veľa ľudí si žije relatívne v pohode. Zvláštne je to, že netrpíme všetci do jedného. Vidím v tom Božiu milosť, odpustenie, Božie vedenie. Vidím v tom pôsobenie kresťanskej Cirkvi – Kristovho tela. Vidím v tom výsledok nezištnej obetavej práce misionárov, diakonov, kresťanov, ktorí sa nezištne obetujú pre dobro iných. Obetujú sa preto, aby zmiernili bolesť tohto sveta. Pretože hriech má hrozné následky.
Obete zvierat však nemohli v plnej miere očistiť škvrnu ľudského hriechu. Počuli sme, že Boh v nich nemal záľubu. Ony boli len predobrazom toho, čo urobil Kristus – keď ako svätý Boh Syn obetoval samého seba za naše hriechy. Jedine „krv Ježiša [Božieho] Syna, očisťuje nás od každého hriechu“. Kristova dokonalá obeť spôsobila, že my dnes už viac neobetujeme zvieratá, ani nemáme žiadne iné „náhradné“ riešenia. Kristova obeť je dokonalá a stačí na odpustenie hriechov pre všetkých, ktorí sa v úprimnom pokání s dôverou na Neho / ku Nemu obrátia. Kristus raz navždy obetoval svoje telo (v. 10)
Židia obetovali, lebo to tak bolo prikázané v zákone. Myslím, že na tom nebolo nič zlé. Veď sa len snažili naplniť literu zákona. Problém je v tom, že ak má človek niečo prikázané, a on to aj urobí, ešte to neznamená, že je s tým vnútorne stotožnený.
Náš text hovorí o tom, že Kristus zrušil, či skôr 100% naplnil požiadavky príkazov zákona. A dáva ľudskému životu nový obsah. Teraz, už človek nemusí obetovať zo strachu pred trestom za svoje hriechy, teraz, keď nám je odpustené, keď Kristus urobil všetko pre našu večnú záchranu, teraz môžeme s vďačnosťou žiť pre Boha. Ajhľa, idem, aby som plnil, Bože, Tvoju vôľu, hovorí náš text. Takto žil Kristus. Hovorí, že Jeho rodinou – bratmi a sestrami a matkou sú tí, ktorí plnia Božiu vôľu (Mt 12:50). Hovorí: Mojím pokrmom je činiť vôľu Toho, ktorý ma poslal a dokonať Jeho dielo (Jn 4:34). Ale najmä, keď v Getsemanskej záhrade hovorí: Otče, ak chceš, odvráť odo mňa tento kalich; avšak nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja (Lk 22:42). A tu v Obišovciach máme práve tento obraz vždy pred očami.
My teda nemusíme žiť pre Boha a poslúchať Ho zo strachu. My to robíme z vďačnosti. Pretože vieme, že Boh urobil všetko, úplne všetko pre našu večnú spásu. Žijeme pre Boha a poslúchame Ho preto, lebo to tak robil náš brat – Pán Ježiš Kristus, ktorý nám dal príklad.
Je dobré, ak aj v tejto chvíli prichádzame ku Svätej večeri s ľútosťou svojich hriechov. No zároveň Večera Pánova je radostnou udalosťou, kedy nemusíme pred Pána Boha prichádzať so strachom pred trestom za naše hriechy, ale s dôverou, že Ježiš Kristus raz navždy obetoval svoje telo za každý jeden hriech každého jedného z nás. A my môžeme s radosťou a vďakou žiť na česť a chválu tohto dobrého, milostivého, milujúceho a hlavne obetavého Boha. Amen.
Texty: Lukáš 1:26–38
Piesne: 12; 14; 21; A: 8
