Nedeľa po Deviatniku 2019

Kázňový text: 

Po prečítaní takejto pasáže z Božieho slova ma prepadne úžas a obdiv. Koľko toho apoštol Pavol musel v živote preskákať? Koľko komplikácii ho v živote postretlo? Akoby mu niekto vždy hádzal polená pod nohy.

Chápem, že nikto to nemá v živote na ružiach ustlané a každý jeden človek musí prekonávať rôzne prekážky a zápasiť, ale naše boje sú vo väčšine prípadov nutné. Môžete mať ťažkú prácu, ale potrebujete peniaze, tak pretrpíte a znesiete veľa. Môžete mať zdravotné ťažkosti, ale nemáte na výber, musíte bojovať a pokračovať ďalej. Väčšinou je to utrpenie pre nás nevyhnutné.

Ale uvedomte si, že pri apoštolovi Pavlovi sa bavíme o akejsi dobrovoľníckej činnosti. Byť apoštolom nebolo jeho zamestnanie. On predsa šil stany, mal svoju zárobkovú činnosť. A ani jedna z tých prekážok a utrpení, ktoré prežil sa netýkali jeho pracovnej náplne. Nikto ho za zle ušitý stan nezbičoval, ani nekameňoval a ani kvôli tomu netrpel hladom, a smädom. A nikdy mu kvôli tejto práci nešlo o život.

Niečo iné bolo problémom. Bolo to jeho životné poslanie a jeho životné rozhodnutie byť apoštolom Ježiša Krista. Až keď sa ním stal, začalo sa to v jeho živote komplikovať. A nebolo to raz, či dvakrát a neboli to drobnosti. Bičovanie, kameňovanie, hlad a smäd, zima, útoky iných ľudí a nie iba slovné, vyháňanie z miest, v ktorých pôsobil. V podstate to bol problém na problém.

Ľudia nemali pochopenie pre to, čo hovoril. Nenávideli ho pohania, lebo mali pocit, že im ničí ich náboženstvo, nemali ho radi Židia, lebo to nesedelo s ich učením. A dokonca v mnohých zboroch, v ktorých pôsobil, alebo ich dokonca založil, po jeho odchode spochybňovali jeho prácu a službu. Aj tu sa stal predmetom obviňovania a znevažovania.

Ak sa na Pavlov život pozriete z hľadiska osobných úspechov, tak jeho služba bola totálna katastrofa. Nič z toho, čo robil ako apoštol, mu neprinieslo slávu a úspech. Nezbohatol a nemal si za čo užívať život, veľa sa nacestoval, ale mnohé tie cesty boli na hrane života, viac sa to podobalo na útek ako na cesty zaujímavými krajinami. Nezískal si ani veľkú autoritu a vážnosť. V mnohých svojich listoch musel obhajovať svoje apoštolstvo, že mal právo prinášať Krista. Počas života nepožíval veľkú úctu a nebol vo svojej dobe ani nijako slávny. Len kvôli tomu, že zvestoval Krista, veľa trpel a bol prenasledovaný.

To je to, čo ma šokuje. Venovali by ste sa niečomu, čo by vám prinieslo toľko zla? Robili ste niečo ako nejakú dobrovoľnú činnosť, ak by vám to zasahovalo do života a nič by ste z toho nemali? Nemá to logiku, trpieť pre niečo, čo vám nič pozitívne do života neprinesie.

Predstavte si, že by ste sa popri práci rozhodli starať o nejakých bezdomovcov. Chceli by ste robiť niečo vysoko morálne a ušľachtilé. Vy im pomáhate a oni by vám nadávali, smiali sa vám. Potom by vás raz okradli, zosmiešňovali by vás, inokedy podviedli, potom by vás zbili, poškodili váš dom, i vaše auto, ublížili by členom vašej rodiny a tak by to pokračovalo stále dookola. Pýtam sa veľmi praktickú vec: Ako dlho by ste takúto svoju dobrovoľnú činnosť robili? V akom momente by ste povedali: Tak už dosť, ja predsa nie som hlupák ani blázon, ja sa predsa nedám zneužívať a toto robiť vôbec nemusím. To nie je moja povinnosť a keď o túto prácu nestojíte a neviete si ju vážiť, tak ja končím.

Prečo to, bratia a sestry, apoštol Pavol po prvom bičovaní nevzdal? Alebo prečo s tým neskončil po prvom úteku z mesta, keď ho chceli zabiť? Prečo si nepovedal, že môže si kľudne niekde v Judsku šiť stany a spokojne žiť a založiť si rodinu a mať ženu i deti a nie tu sa naťahovať s ľuďmi, ktorí o Kristovi počuť nechcú a vôbec o Neho nestoja? Veď si môžem svoje kresťanstvo a svoju vieru žiť spokojne vo svojom meste a vo svojom dome.

Ak v Pavlových rozhodnutiach a v konaní hľadáte logiku, tak ju určite nenájdete. Každý človek by po niekoľkých nezdaroch začal prehodnocovať svoje kroky a rozmýšľal by nad tým, či sa to oplatí a či to má zmysel pokračovať. Ale toto sa nedá hodnotiť podľa ľudskej logiky. Pavlovo apoštolstvo nebol nejaký koníček, či záľuba na voľný čas. Akési vypĺňanie voľnej chvíle. To bolo jeho životné presvedčenie, rozhodnutie, ktoré ho zmenilo na celý život.

Chcel by som, bratia a sestry, aby ste si uvedomili ten rozdiel. Viera v Krista je niečo, čo musí človeka pohltiť úplne celého, musí nim preniknúť a poznačiť ho. Viera v Krista sa neriadi ľudským rozumom. To sa nehodnotí zdarom, či nezdarom, úspechom, či neúspechom. To nie je o tom, že si postavíte za a proti a rozhodnete sa, či budete pokračovať, alebo to vzdáte. Viera nie je koníček na voľné chvíle. Je to rozhodná cesta za Kristom.

Toto som si uvedomil, keď som čítal ako Pavol vysvetľuje, čím všetkým musel počas života prejsť. A nevzdal to po mnohých komplikáciách, ktoré ho na misijných cestách sprevádzali. Nikdy neuvažoval nad tým, či má pokračovať, keď ho vyhnali z mesta a misia skončila niekde neúspechom. Prešiel do iného mesta a začínal odznova.

Dokonca nenájdete v Pavlových listoch ani výčitky na Pána Ježiša, prečo mu jeho prácu viac nepožehnáva a prečo musí toľko trpieť a znášať toľko prekážok. Pavol to vnímal ako prirodzený duchovný zápas a boj o ľudské duše, o spásu človeka. Dobre vedel, že takéto boje sa nevyhrávajú ľahko. Ale vedel, že nemôže prestať, nemôže skončiť, nemôže sa vzdať.

Pozrime sa teraz, bratia a sestry, na naše životy. Pozrime sa ako sa naše neúspechy vo viere odzrkadľujú na našom živote. Ako nás vie poznačiť každá nevypočutá modlitba, ako sa nás dotkne každý neúspech, ako naša viera slabne, lebo veci nejdú tak, ako by sme si priali. Ak to nejde hladko, tak čo od nás Pane Bože chceš? Pýtame sa: Prečo máme pokračovať? Aký to má zmysel?

Viera je pre nás ako koníček na voľné chvíle a keď cítime nejaký odpor, tak hneď prehodnocujeme, či v tom pokračovať. Každý jeden neúspech nám berie vietor z plachiet. Rozmýšľajte, bratia a sestry, nad tým, keby sa apoštol Pavol bol takto postavil k svojej službe, tak by bol skončil rovno na Cypre, to bola prvá zastávka na jeho prvej misijnej ceste. Ale on neskončil. Misia nie je o úspechu, či neúspechu človeka, jednotlivca, postaveného v službe. Ide tu o celok, o zasiatie Božieho slova, ktoré potom môže pomaličky rásť a pôsobiť medzi ľuďmi.

Možno sa nám zdá, že z osobného hľadiska bol Pavlov misionársky život jedna katastrofa, ale Pavlove misijné cesty naštartovali kresťanstvo po celom svete. Nakoniec sa to týka aj nás a Slovenska, pretože Pavlova misia v Tesalonikách spôsobila, že odtiaľ prišli na naše územie solúnski bratia Cyril a Metod.

Bol to neúspech? Na Božej vinici sa to ťažko zhodnocuje. Ale chcel som vám ukázať, že nám nemusí vyjsť všetko, čo si vysnívame v službe pre Krista. A keď zažijeme aj nezdar a príde aj nejaké utrpenie, to určite neznamená, že so všetkým treba skončiť a hodiť to za hlavu.

Zažívame to aj my v našom zbore. Venujeme sa deťom na detskej besiedke, na náboženstve, potom príde konfirmácia a mládež a potom zrazu vidíte, ako sa ten mladý človek stratí vo svete. Toľko práce a taký neúspech.

Alebo sa tešíme z nového človeka na bohoslužbách, ale všetko je to len krátko, lebo dlho nevydrží. Občas, keď si takéto prípady prechádzam, pýtam sa či to má vôbec zmysel? Načo sa snažiť, keď aj tak z toho nič nebude? Načo sa púšťať do nových vecí, keď z toho nie je požehnanie? Keď to Pane Bože nevychádza, tak načo to robiť?

To sú tie naše sklamania a viem, že to nezažívam len ja. Vy všetci, ktorí nejakým spôsobom pracujete na Božom kráľovstve to vidíte. Vy, ktorým záleží na cirkvi a zbore, to vidíte. Preto sú tie slová apoštola Pavla dôležité. My nemáme riešiť zdar, alebo nezdar, my nehodnotíme úspech, či neúspech. My si máme uvedomiť, že pracujeme na Božom kráľovstve, že je to správna vec, ku ktorej nás Pán Ježiš pozval a to je na tom to najpodstatnejšie. Nedajme sa odradiť komplikáciami a problémami. Budujme intenzívne Božie kráľovstvo.

AMEN

Piesne:  Najsvätejší...; 396; 466; 490; 566; A 89; 656/4

Texty:  Iz 55,8-11; 1K 10,20-25; J 7,40-52; Ž 119,89-96