5. pôstna nedeľa 2019
Kázňový text: Ez 37, 1-14
Ak sú v Božom slove nejaké čudné texty a zvláštne pasáže, tak proroctvo proroka Ezechiela o suchých kostiach patrí určite medzi nich. Už vôbec tá myšlienka debatovať o kostiach človeka sa zdá byť veľmi divná a vykresľovať situáciu Izraelského národa ako pole kostí je až zvrátená.
Ale občas mám pocit, že čím expresívnejšie prirovnanie tým skôr sa my ľudia dokážeme prebudiť z letargie a začneme byť pozorní. Keď sa ľudia v Izraelskom národe nevedeli vzchopiť a nič ich nezaujímalo, doslova prežívali depresiu v Babylonskom zajatí, musel ich z toho Pán Boh nejakým spôsobom prebrať a keď Ezechiel napísal tento Boží odkaz, myslím, že mnohí spozorneli.
Čo znamenajú suché kosti? Suché kosti sú znakom smrti, dávnej smrti. Tam sa nedá hovoriť o nejakom nedávnom živote. Suchá kosť je dôkazom, že to telo už dávno zastihla smrť. Je to nezvratný proces, pretože pri mŕtvom tele sa môžeme baviť ešte o oživení, o záhadnom prebratí, o nejakej zle stanovenej diagnóze, alebo zle určenej smrti, po ktorej by ten človek mohol ožiť. Ale pri suchých kostiach už nemôže byť reč o živote.
Keď prídem k rodičom do Bačkovíka, tak na dvore sem tam nájdem nejakú väčšiu bravčovú kosť len tak voľne pohodenú. Náš pes ju obhrýzal, ale nedokázal ju už zjesť a tak mu slúži ako hračka na prevláčanie. Tak si predstavujem suchú kosť. Ale Ezechiel videl jedno celé údolie suchých kostí, ktorých bolo mnoho. Vieme, že boli ľudské. Akoby ostali po nejakej vojne, koža a svalstvo na nich sa časom rozpadli, možno ich ohrýzla aj nejaká divá zver a kdekade roznosila.
Tie telá vo videní nikto nepochoval, neprejavil im úctu, len ich nechal na mieste napospas prírode a poveternostným podmienkam. Akoby zomreli naraz všetci. Nikto z ich blízkych neprežil, aby im prejavil aspoň úctu v tom, že by tie telá uložil niekde do hrobu. Židia niečo také vnímali ako zneváženie. A v našich dnešných podmienkach by sme to tiež vnímali ako hanobenie ľudských tiel a ľudských pozostatkov. Myslím, že na to existuje paragraf.
Samo o sebe je to čudná predstava. Takže, keď to Ezechiel napísal Židom v babylonskom zajatí, určite všetci zbystrili pozornosť. Čo to znamená? Čo je to za divný obraz?
Ezechielovo vysvetlenie bolo pre židovský národ kruté: Boh vám odkazuje, že to údolie mŕtvych kostí ste vy. Je to celý dom Izraela. Takto vyzeráte v Božích očiach. Vy sa vidíte inak. Máte o sebe možno dobrú mienku, ale reálne ste ako jedno údolie mŕtvych ľudských kostí.
Nechcem sa dnes viac venovať histórii židovského národa počas Babylonského zajatia. Chcem to slovo proroka vložiť do dnešnej doby, do našich čias.
Jeden obraz, ktorý opisuje dve situácie človeka. Jedna situácia je náš duchovný stav, alebo ak chcete stav cirkvi, nášho spoločenstva, nášho zboru. A tá druhá situácia je náš telesný stav na konci nášho života.
Videnie o suchých kostiach nebolo len kritickým pohľadom na stav Židov, keď žili v Babylone. Bolo to zároveň videnie, ktoré ich malo motivovať k zmene, malo ich naštartovať, aby so sebou niečo urobili, aby sa prebudili a boli aktívni. Aby mali nádej.
To je tá najhoršia vec, keď človek stratí nádej. Keď nevidíte nejakú jasnú budúcnosť. S tým myslím máme problém v evanjelickej cirkvi. Štatistické čísla sa každým rokom znižujú a nevyzerá to nádejne. Skôr všetci čakajú, že ten upadajúci trend bude pokračovať. Môžeme sa vyhovárať na demografickú krivku, ale vôbec nám to nepomôže, lebo cirkev nemôže rásť len z novonarodených detí.
Keby ste sa tak prešli po zboroch povedzme na Gemeri, v Novohrade, alebo na Rimave, určite by ste chytili depresiu. Po 10-15 ľudí v kostole, poväčšine starších a situácia sa nijako nezlepšuje. Zažívame to aj my v našom zbore na biblických hodinách, či večierňach, stále len tí istí. Alebo aj teraz na večeroch ProChrist. Nedokážeme presvedčiť žiadneho nového človeka, aby prišiel čo i len sa pozrieť na hotový program. Do toho sa ešte zamotajú ľudia, ktorí túto maličkú cirkev chcú rozbiť a rozvadiť, lebo bolo urazené ich ego. To je obraz suchých kostí, v ktorých chýba život a ktoré nemajú možnosť sa prebrať k životu. Myslím, že o našej cirkvi by sa dalo hovoriť podstatne viac.
Môžete si to rozmeniť na drobné a hovoriť o suchých kostiach, ktoré máme vo vlastných rodinách. Darmo hovorím, zbytočne volám, nechcú ma počúvať, urobia si podľa seba. Nedokážeme ovplyvniť ani tých svojich najbližších.
Keď si človek toto pri sebe uvedomí, tak je to veľmi depresívne a smutné. To konštatovanie židovského národa je výstižné: Suché sú naše kosti a zhynula naša nádej; sme stratení.
Ale podobne by sme toto proroctvo mohli vnímať aj pri pohľade na koniec ľudského života. Keď sa občas vyberiete na cintorín a prejdete pomedzi hroby, je tá situácia na tom mieste iná? Je to miesto plné ľudských pozostatkov. V niektorých hroboch by ste našli ešte kosti, ale v mnohých už nezostalo nič, z ľudského tela ostal len prach, na ktorý sa naše tela zmenili. Na niektorých ľudí cintoríny pôsobia veľmi depresívne. Nie je aj tam tá situácia podobne beznádejná? Na koľkých ľudí sa už úplne zabudlo, nikto si už nespomenie na ich život, na to, čo dokázali, na ich obetavosť a lásku, jednoducho sú zabudnutí. Niekedy rozmýšľam o tom, že sa to časom stane aj nám.
A teraz si vybavte otázku, ktorú pri tom beznádejnom a smutnom pohľade dostal od Hospodina prorok Ezechiel: Človeče, môžu tieto kosti ožiť? Reálne odpoviem: Čudnejšiu otázku som ešte nepočul. Ako môže suchá kosť ožiť? To z tej kosti, čo sa s ňou náš pes pohráva na dvore môže byť ešte živé prasa? To je absurdná otázka. Ale Ezechiel odpovedal taktne, nevysmial sa Bohu do tváre: povedal mu: Hospodine Pane, Ty to vieš.
Urobil veľmi múdro. Žiadny rozumný človek, ktorý sa reálne pozerá na tieto veci nemôže odpovedať áno. Ani čo sa týka našej cirkvi, ani čo sa týka smrti a vzkriesenia. Ale tu sa rozprávame s Bohom. Všemohúcim Bohom. On nemá obmedzenia, on je Pánom života a smrti. Je Pánom aj duchovného vzkriesenia, teda prebudeniavo viere. A ak Boh bude chcieť, tak môžu ožiť suché kosti, môže sa prebudiť stagnujúca a vymierajúca cirkev a môžu byť vzkriesení ľudia, ktorých telá sa časom premenili na prach.
Ale uvedomte si, že to nedokážeme zmeniť my ľudia? Možno sa môže niekomu zdať, že oživiť cirkev by sme mohli dokázať nejakými evanjelizačnými projektmi, alebo väčším evanjelizačným úsilím. Ale podľa tohto textu je to tak nereálne ako je pre nás nereálne vrátiť život suchým kostiam. Oživovanie je vecou Boha, my ľudia sme na to krátki. Aj keď aj my na tom máme určitý podiel. Pán Boh hovorí Ezechielovi: Prorokuj o týchto kostiach a povedz im: Suché kosti, čujte slovo Hospodinovo!
Toto je jedná vec, ktorú očakáva Pán Boh od človeka. Hovor Božie slovo, neprestávaj. Hovor ho tým suchým kostiam vo svojej rodine, hovor to ľuďom, ktorí stratili niekoho blízkeho, hovor ho tomuto suchému a bezbožnému svetu. To je to jediné čo od nás Boh očakáva. Neprestávaj hovoriť ľuďom moje slovo.
Možno sa ti zdá, že nepočúvajú, že oň nemajú záujem, že sa z neho smejú, že sa ich nedotýka, alebo že ním doslova pohŕdajú. Niekedy mám aj ja pocit, že nemá zmysel nič hovoriť, lebo nie je záujem.
Ale potom som si predstavil, čo chcel od Ezechiela Hospodin. Postav sa v tom údolí a prorokuj týmto suchým kostiam: Takto vraví Hospodin, Pán, týmto kostiam: Ajhľa, ja vovediem do vás ducha a ožijete, položím na vás šľachy a obložím vás mäsom, natiahnem na vás kožu a dám do vás ducha; ožijete a poznáte, že ja som Hospodin.
Aký zmysel malo hovoriť Božie slovo kostiam? Kostiam, ktoré boli suché? Ezechiel nešpekuluje, ale na Boží príkaz prorokuje ako mu povedal Boh. Až potom sa začali diať čudné veci, ako sa tie kosti začali približovať k sebe a začali obrastať mäsom a narástla na nich koža. Tie slová Ezechiela boli dôležité, aj keď nakoniec musel Pán Boh dať svojho Ducha, aby ten zástup ľudí ožil, ale zvestovať im slovo Hospodinovo bolo ozaj podstatné.
Toto je naša úloha v tomto svete. Hovoriť Božie slovo suchým kostiam a čakať, kedy ich Pán Boh oživí a vdýchne do nich život.
Platí to o duchovnom živote, o prebudení sa a znovuzrodení človeka, ale platí to aj o vzkriesení k večnému životu.
Dôverujte tomuto Božiemu zasľúbeniu.
AMEN
Piesne: pašie
