11. po Svätej Trojici 2019

Kázňový text: Jak 1,2-4

Chcel by som Vás, bratia a sestry, pozvať na niekoľko nedieľ k rozmýšľaniu nad listom apoštola Jakuba. Budeme prechádzať, niektorými zaujímavými veršami piatich kapitol tohto biblického listu a budeme uvažovať nad tým, čo nám toto slovo môže povedať do našej situácie a do nášho života viery.

A keďže dnes začíname aj nový školský rok a končia sa prázdniny, tak hovoriť o skúškach a vytrvalosti je nanajvýš aktuálne. Toto sa týka samozrejme všetkých školákov a študentov.

Apoštol Jakub bol veľmi praktický človek. Jeho list nemá žiadny dlhý úvod. Dokázal sa predstaviť v jednom verši ako služobník Boha a Pána Ježiša a pozdravil dvanásť zborov, alebo kmeňov v diaspore. A potom po trojriadkovom úvode ide rovno k dôležitým témam, ktoré chce sprostredkovať veriacim ľuďom. Na jednej strane vytrvalosť v skúškach na druhej strane vytrvalosť vo viere.

Ak sa pozorne začítate do prvých veršov po krátkom úvode, bude sa vám zdať, že to píše buď naivný, alebo veľmi fanatický človek. Začína slovami: Bratia moji, pokladajte si za najvyššiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania... Myslím, že človek, ktorý prechádza ťažkými životnými skúškami, by predsa niečo také nikdy nemohol napísať. Pokúšanie a skúška nejdú dokopy so slovami „najvyššia radosť“. To je predsa nereálne. Buď je Jakub človek, ktorý nevie o čom píše, alebo je taký náboženský fanatik, že trpieť a byť pokúšaný je pre neho niečo ušľachtilé a povzbudzujúce.

Jakub bol s najväčšou pravdepodobnosťou predstaveným Jeruzalemského kresťanského cirkevného zboru. A kresťania v Jeruzaleme v začiatkoch cirkvi prechádzali veľmi ťažkým obdobím. Zažili veľké prenasledovania zo strany Židov hneď na začiatku po vzniku cirkvi. Mnoho z nich vtedy ušlo do Samárie a okolitých miest a dedín, aby si zachránili aspoň holé životy. Potom vieme o zbierke, ktorú robili po iných zboroch pre veľký hlad a biedu, ktorá bola v Jeruzaleme. Kresťania museli ujsť pred Židovskou vojnou v roku 70. Chcem tým len povedať, že nemôžeme o Jakubovi hovoriť ako o človeku, ktorému je pokúšanie a utrpenie vzdialené. Nebol to žiadny naivný človek, ani teoretik.

Na druhej strane, ak si predstavím dnes pokušenia ako ťažkú chorobu, s ktorou niektorí ľudia dnes bojujú, ktorá ich ubíja, berie im chuť do života, ktorá ich po nociach trýzni a nedovolí im spať pre rôzne bolesti. Do toho prichádzajú ešte všelijaké možné obavy a pochybnosti, nikdy by som nezačal pri takom človeku vetou: ...pokladajte to za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania... V mnohých tých prípadov ľudí, ktorí mi prídu na um, by sa mi to zdalo doslova nevhodné sa takto vyjadriť.

Priznám sa, že som nedošiel ešte do štádia, v ktorom by som vnímal utrpenie, rôzne skúšky a pokúšania ako niečo, čo je pre veriaceho človeka cťou, alebo až radosťou.

Traduje sa, že keď v Ríme počas krutého prenasledovania kresťanov chceli ukrižovať apoštola Petra, ten vraj povedal, že zomrieť na kríži takou smrťou ako jeho Pán, je pre neho veľká česť a tak sa dal ukrižovať dole hlavou. V dejinách boli aj ďalší ľudia, ktorí vnímali utrpenie, prenasledovanie a mnohokrát aj násilnú smrť pre svoju vieru, ako veľkú výzvu života, v ktorej musia za každú cenu obstáť. Postavili sa k týmto veciam ako k životnému zápasu, kde sa ma ukázať sila ich viery a presvedčenia.

Dodnes vyzdvihujeme ľudí, ktorý trpeli pre pravdu Božiu, ktorí trpeli počas prenasledovania rôznymi režimami. Bolo to ubíjajúce, keď ste vedeli, že ste neurobili nič zlé a predsa vás zavreli do väzenia a mučili a krivdili vám, alebo dokonca vám zobrali život. Možno sa niektorým dostalo zadosťučinenia, ale niektorí zomreli a zabudlo sa na nich.

Možno ešte v takom prenasledovaní pre vieru, človek vidí nejaký vyšší cieľ, nejaké vyššie dobro a zdá sa to také ušľachtilé a hodné nasledovania, ale v rôznych životných skúškach, ako sú choroby, utrpenia kvôli rodine, blízkym tam to už až tak zjavné nie je.

V rôznych životných skúškach to nie je utrpenie pre vieru, je to skôr len skúška našej viery. A tam sa ťažko hľadá nejaký vyšší cieľ, nejaké vyššie dobro. Je to len kríž, ktorí na nás nejakým spôsobom dopadol a my ani nevieme prečo. Prichádzajú tak rôzne rakoviny, problémy so srdcom, trápenia kvôli rodinným problémom, to všetko by sme mohli nazvať „rozličné pokušenia“ podľa slova apoštola Jakuba. Ako toto chápať ako radosť? Jakub vysvetľuje: ...skúšky vašej viery pôsobia vytrvalosť...

To ťažké v nás spôsobuje zmenu. Bez toho by sme sa nemenili, nerástli, nedospievali by sme. Ostali by sme stáť na jednom mieste. Bez testovania a skúšania nie je možné pohnúť sa vpred.

Skúste si predstaviť školu, v ktorej by sa neskúšalo. Deti by si to predstaviť vedeli, ale skúste si to predstaviť vy rodičia. Škola, v ktorej by sa riadne vyučovalo, ale nikdy by učiteľ nepreveroval, či žiaci učivo ovládajú a či mu rozumejú. Nikdy by sa neskúšalo, nikdy by sa nepísali písomky, nikdy by sa netestovalo, akú časť učiva viete, čo všetko ste pochopili, či nepochopili, nikdy by sa nekontrolovali domáce úlohy. Len by sa vyučovalo a chodilo do školy. Bolo by to možné? Ja sa pýtam, kto by sa v takej škole učil? Deti na základnej škole ešte nie sú také uvedomelé, aby vedeli, že sa učia pre seba, lebo to raz budú v živote potrebovať.

Ale my o živote človeka rozmýšľame presne tak ako naše deti. Chceli by sme život bez skúšok, bez bolesti, bez trápení, bez chorôb, bez smrti. Ale ja sa pýtam, čo by sme sa naučili? Čo by sme získali? V čom by nás ten život tu na zemi obohatil a ako by nás zmenil? Ako by sa bez toho usporiadali naše životné hodnoty? Ako by sme došli k tomu, že potrebujeme hľadať a spoznávať Boha, ktorý nám dal život?

Skúšky, pokúšania, testovania nás posúvajú vpred. A teraz nemyslím na školu, kde sú tieto prostriedky typické, ale myslím na život a jeho skúšanie. Ale toto je len teória, ktorá vysvetľuje, aké to je. Presne tak ako slová apoštola Jakuba: Bratia moji, pokladajte si za najvyššiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania...

A teraz ako to je v praxi, v realite života? Do nášho života vstúpi nejaká vážna choroba a my ju nedokážeme vnímať ako niečo, čo nás posúva vpred, ale ako niečo, čo nás obťažuje, trýzni, ubíja, ako niečo, čo nám ničí život. Viem, že je v takýchto momentoch života ťažké nájsť vyšší cieľ, alebo vyšší zmysel takýchto životných skúšok.

Viem ako to teoreticky myslel apoštol Jakub. Bože, vnímam túto chorobu ako skúšku života, v ktorej mám obstáť. Viem, že ma to nemá zlomiť, pretože ty sa pozeráš a sleduješ, čo s tým urobím, ako si s tým poradím, ako v nej obstojím. Či ma to premôže a zlomí, alebo s tým budem bojovať a nevzdávať sa, aj keď padnem na mysli a budem mať aj zlé myšlienky, znova sa vzmôžem a budem sa snažiť trpezlivo niesť ten životný kríž, lebo ty sa na mňa pozeráš a sleduješ ako to zvládam.

Pán Boh je ako ten učiteľ, ktorý nás postaví pred životnú písomku a sleduje ako si počíname. Nejde mu o to, aby nám naparil päťku a škodoradostne sa mohol pousmiať. Dobrému učiteľovi ide o to, aby sa žiak to učivo naučil. Takže po zbabranej písomke to ešte raz všetko povysvetľuje a podobnú písomku nám dá znova, aby sme si tie známky mohli opraviť.

V tých ťažkých momentoch života by sme mali myslieť na Pána Boha. Všetky tie životné skúšky nie sú nezmyselným utrpením. Sú to momenty, ktoré nás menia, ktoré nás čistia, ktoré menia naše hodnoty, ktoré nás cibria.

Poznáte človeka, ktorý prešiel nejakou ťažkou chorobou, alebo prechádza ňou práve teraz a je arogantný a pyšný?

Poznáte rodinu, ktorá sa stará napríklad o svoje postihnuté dieťa, že by tí ľudia boli namyslení, povýšeneckí, z iných sa posmievali, či iných znevažovali? To sú veľmi ťažké školy života. Ale vždy to tých ľudí zmení a ovplyvní. Sú prípady, keď takýto ľudia skončia mrzutí, zatrpknutí a nahnevaní na celý svet, ale sú prípady, keď sú z nich veľmi citliví, láskaví, obetaví a empatickí ľudia, ktorí svojou skúsenosťou pomáhajú iným.

Skúste sa na svoje životné utrpenia pozrieť takto. Vnímať ten Boží pohľad, ktorý sleduje, ako sa s tým popasujem, ako v tých skúškach zápasím vo svojej viere, ako bojujem so svojimi depresiami, bolesťami, so svojim strachom z toho, ako to celé skončí. Viem, že Pána Boha teší, keď tie veci zvládneme, keď urobíme správne rozhodnutia, keď sa niečo nové naučíme a posunie nás to bližšie k nemu.

Predstavte si takého učeníka Petra. Mohli by ste povedať, že nemalo zmysel pre jeho duchovný život a vieru to, čo sa stalo na dvore veľkňaza, keď Ježiša zaprel? Aj keď nezvládol túto skúšku, aj tak pre neho malo zmysel. Poučil sa z toho a posunulo ho to vpred.

Takže aj naše zlyhania majú zmysel, ak si ich uvedomíme a poučíme sa z nich. Pán Boh je prajný učiteľ k svojim žiakom. Netešia ho prehry, ale poteší sa, keď jeho dieťa sa naučí niečo dobré a posunie sa vo viere v neho pred. Toto je podstata Božej školy, ktorú nazývame pozemský život.

Nech sa nám v tom darí a nech vieme vnímať aj skúšky života ako niečo pozitívne a dobré.

AMEN

Piesne:  207; 231; 236; 360; A 86; 656/4

Texty:  Iz 55,1–4; R 9,1–5; Ž 145,8–9.14–21; Mt 14,13–21