13. po Svätej Trojici 2019
Kázňový text: Jak 1, 5-8
Ak som začal pred dvoma týždňami rozprávanie o apoštolovi Jakubovi, ako o veľmi praktickom človeku, ktorý bez okolkov a všelijakej omáčky ide rovno na vec, tak po dnešných jeho slovách musím povedať, že je aj dosť razantný. V tých dnešných Jakubových slovách cítiť prísnosť a ráznosť, s ktorou rozoberá modlitby a prosby veriacich ľudí.
Myslím, že je dobré vysvetliť, prečo Jakub vo svojej epištole píše tak ako píše. Jakubova epištola prišla do cirkvi v čase, keď už kresťanské zbory fungovali niekoľko rokov. Datuje sa, že mohla vzniknúť po roku 60 nášho letopočtu. To sa už začínala striedať prvá generácia kresťanov po cirkevných zboroch. Od Ježišovho vzkriesenia ubehlo 30 rokov. Prvé nadšenie v cirkvi opadlo, ľudia zažívali i ťažké časy prenasledovania a vo svojej osobnej viere už upadali do určitého stereotypu.
Pozrite sa na nás a naše životy, bratia a sestry. Roky ste veriacimi ľuďmi, roky chodíte do zhromaždenia. V cirkvi sa každým rokom všetko opakuje. Prechádzame cirkevný rok, od Ježišovho narodenia po smrť a vzkriesenie, potom zoslanie Ducha Svätého, Svätá Trojica a ideme do potrojičných nedieľ. O chvíľu je tu znova advent a znova Vianoce. A tak to ide rok za rokom. Tých nových vecí v spoločenstve cirkvi tak veľa nie je. Nedejú sa tu žiadne veľkolepé objavy, neprichádzajú nejaké prevratné nové myšlienky. Keby sme nemali rozruch okolo slobodných zborov v cirkvi a všetkému tomu, čo sa v posledných rokoch udialo, aj pre nás by to bol určitý stereotyp. A pri stereotypoch potom dochádza k prirodzeným chybám. Človek prestáva byť pozorný, nekontroluje sa tak a dopúšťa sa niekedy ozaj osudných chýb so strašnými následkami.
Počúvame o leteckých nešťastiach, pretože piloti v tej svojej rutine na niečo zabudnú, či niečo dôležité prehliadnu. Počúvame o dopravných nehodách, pri ktorých šofér nedá prednosť, len preto, že to šoférovanie je rutinou a už je nepozorný a nevšímavý. Počúvame o tom, ako v nemocnici urobia lekári osudovú chybu pri operácii, lebo niekto pri tých stále opakujúcich sa postupoch nie je dostatočne pozorný a zabudne skontrolovať nejakú dôležitú vec.
Toto spôsobuje rutina a v nej objavujúca sa nepozornosť, ktorej sa všetci dopúšťame. Nedovolím si povedať, že mne sa to nestáva. Už sa mi párkrát stalo, že som prešiel pri šoférovaní z pruhu do pruhu a zabudol som sa pozrieť, či za mnou niekto nejde. Odbočil som a nevšimol som si, že som mal dať prednosť, len som bol rád, že práve vtedy odtiaľ nikto nešiel. Nestáva sa to iba iným, stáva sa to každému človeku.
A ja si uvedomujem, že toto isté sa deje aj v oblasti viery. Sme rokmi veriacimi ľuďmi a aj vo veciach viery prichádza rutina. Rutinne prichádzam do kostola, rutinne počúvam, rutinne sa modlím... Proste zo zvyku, tak nejako automaticky prechádzam niektorými oblasťami svojej viery. A myslím, že to je presne to, čo si všimol aj apoštol Jakub v prvej cirkvi. Po rokoch boli kresťania nepozorní, nevšímaví, takí rutinní aj vo svojej zbožnosti, a tak sa snažil veľmi rozhodne a rázne upozorniť na veci, na ktoré už kresťania rokmi zabudli. Píše: Ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosť, nech si ju prosí od Boha, ktorý prosto a ochotne dáva všetkým, a dostane sa mu jej.
Narážka na múdrosť v spoločenstve kresťanov je trochu zvláštna. Nevieme presne, čo tým Jakub myslel, ani to nijako viac nekonkretizoval. Mohla by to byť múdrosť k pochopeniu duchovných vecí, mohla by to byť múdrosť k spravovaniu cirkvi a spoločenstva. Nevieme presne.
Komu sa nedostáva múdrosť? Jakub hovorí: ...niekomu z vás... to ozaj môže byť hocikto zo spoločenstva cirkvi. Najjednoduchšie vysvetlenie je, že tu ide o múdrosť na pochopenie duchovných vecí, múdrosť rozumieť Božiemu slovu, porozumieť Božej vôli. To by bolo v poriadku, ale potom ide to rázne Jakubovo slovo: 6Ale nech prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania.
Toto je veľmi rázne a keď k tomu pridáte ešte to vysvetlenie: 7Lebo nech si taký človek nemyslí, že dostane niečo od Pána... Tak toto znie veľmi prísne.
Prísnosť sa v cirkvi dnes veľmi nenosí. V cirkvi musíme byť milí a tolerantní, v cirkvi nemôžeme byť príliš zákonnícki ani príliš razantní. Mnoho vecí v cirkvi prehliadame. Ten robí taký hriech, ten zas onaký. Nemôžeme byť prísni, lebo vyženieme ľudí z kostola. Ale apoštol Jakub vo svojich vyjadreniach prísny je.
Ak sa modlíš a neprosíš s vierou bez pochybovania, tak zabudni na to, že ti Pán Boh niečo dá. Ja som sa sám seba pýtal, ako sa ja vlastne modlím? Takto? Bez pochybovania? Keď niečo od Pána Boha chcem, je v tej mojej modlitbe skutočne 100% viera v to, že Boh to môže urobiť? Viem sa ja vôbec modliť, bez pochybovania?
Jakub píše ozaj provokačne: 7Lebo nech si taký človek nemyslí, že dostane niečo od Pána - 8muž (to) rozpoltený, vo všetkom počínaní nestály.
Neviem, či túto 100% vieru bez pochybovania máme vztiahnuť len na modlitby za múdrosť a pochopenie duchovných vecí? Alebo sa táto 100% viera vzťahuje na každú jednu modlitbu, ktorú pred Bohom vyslovujeme?
Mnohé Ježišove zázraky sa udiali práve kvôli tomu, že ľudia verili, že Ježiš ich môže uzdraviť a môže im pomôcť. Tá viera bez pochybností zohrala veľmi dôležitú úlohu. Máme prípady, keď sa Ježiš na túto vieru ľudí pýtal: Veríš, že to môžem urobiť? Máme prípady, keď Ježiš ocenil vieru ľudí, od ktorých ju ani nečakal. Raz to bol stotník, rímsky vojak, inokedy žena Kanaánka.
Jednoznačne z toho vyplýva, že 100% viera je veľmi dôležitá pri všetkých našich prosbách, ktoré k Bohu vysielame. Je taká viera za našimi modlitbami? Keď sa modlíte za ochranu pre svoje deti, keď sa modlíte za zdravie chorého človeka, keď sa modlíte za človeka, ktorého chcete, aby Boh zmenil, je tam aj tá 100% viera? Jakub sa k tejto téme ešte vrátil v 4. kapitole, kde píše:...prosíte, ale nedostávate, lebo zle prosíte... (J 4,3)
Ak máš pochybnosti o Ježišovej moci, ak máš pochybnosti o tom, že Boh môže robiť zázraky aj dnes a že nemá žiadne bariéry, ktoré by nedokázal prekonať, tak toto je hendikep tvojich a mojich modlitieb.
Asi by sme potrebovali nejaký „vierometer“. Vieme zmerať človeku teplotu, vieme zmerať krvný tlak a zisťovať tak, či je človek zdravý, alebo chorý. Vieme merať množstvo rôznych látok v krvi, podľa ktorých určujeme diagnózy. Možno by sme potrebovali niečo, čo by dokázalo zmerať veľkosť našej viery pri našich modlitbách. Na farskom úrade by sme vám zmerali veľkosť vašej viery a povedali by sme vám, či sa vám oplatí, alebo neoplatí modliť. Ale nič také vďakabohu nemáme.
Máme len rázne Jakubovo slovo pre kresťanov, ktorí upadli v cirkvi do určitého stereotypu a ktorí sa síce možno vytrvalo modlia, ale zabudli na to, že tam musí byť aj úprimná a oddaná viera v nekonečnú Božiu moc.
Veriaci človek predsa nemá byť rozpoltený a nestály. A keď sa vo svojich modlitbách obracia na Boha a prosí o jeho pomoc, nemal by mať v srdci pochybnosť o jeho sile a sláve....prosíte, ale nedostávate, lebo zle prosíte... Myslím, že toto platí často aj o našich modlitbách. Je v nich tá nestálosť a rozpoltenosť, ktorá Bohu prekáža. A keďže nemáme „vierometer“, musíme si pomôcť inak. Učeníci hovorili Ježišovi: Pane prispor nám viery! Toto by sme potrebovali aj my k našim modlitbám.
AMEN
Piesne: 351; 443; 452; 460; A 84; 656/4
Texty: Iz 56,1.6–8; R 11,1–2a. 29–32; Ž 67,2–8; Mt 15, (10–20) 21–28
