14. po Svätej Trojici 2019

Kázňový text: Jak 1, 18b-27

Chcel by som, aby ste aj dnes mali na mysli, že Jakub písal tento list kresťanom do ich úplne konkrétnej životnej situácie. Mal pred sebou kresťanské cirkevné zbory, videl ako sa rokmi vyvíjali, ako postupovali, ako sa rozrastali, ale aj to, ako v určitých momentoch stagnovali. Jakubova epištola je listom pre kresťanov, ktorí už dlhší čas žijú v spoločenstve. A keďže bol predstaveným v cirkevnom zbore v Jeruzaleme, tak poznal tieto problémy osobne vo svojom spoločenstve a vedel aj to, že v iných kresťanských zboroch je to po rokoch veľmi podobné.

To čo sa Jakubovi často vyčíta je, že dáva vo svojom liste príliš veľký dôraz na skutky. Ale uvedomte si, že kresťanom, ktorí žijú v cirkevnom zbore 20-tych alebo 30-tych rokov predsa nemusí vysvetľovať základné myšlienky evanjelia. Veď predsa ľudia, ktorí tak dlho žijú v cirkvi vedia o Kristovej obeti, vedia o Božej milosti a o spasení. Jakub vnímal, že v tomto problém v cirkvi nebude. Identifikoval ho niekde inde.

Je to tak isto, ako keď sa vyberiete k lekárovi, popíšete mu svoje problémy a ťažkosti a on sa snaží na základe týchto informácii určiť diagnózu a potom zvoliť správny postup liečby.

Keď si teda prečítate Jakubove slová z nášho dnešného textu, môžete použiť opačný postup a na základe liečby, ktorú navrhol, môžete popísať problém veriacich ľudí v tej dobe.

Jakub navrhuje, aby v cirkvi boli ľudia pomalí, keď treba hovoriť, a rýchli, keď treba počúvať. To znamená, že sa vtedy hovorilo veľmi veľa, mnohí vystupovali v spoločenstve a napomínali, čo vyvolávalo mnoho konfliktov a hnevu. To následne spôsobovalo roztržky a nepochopenia. Preto tá rada, buďte rýchli, keď treba počúvať, a pomalí, keď máte hovoriť. A pozor na hnev a nevraživosť, v spoločenstve kresťanov niečo také nemá miesto.

Ale v Jakubovej epištole sa častejšie objavuje liečenie iného problému vtedajšej cirkvi. Nebolo už jasne viditeľné ovocie kresťanskej viery. Na tento problém sa Jakub pozeral z mnohých strán a stále mu to bilo do očí. Nebolo viditeľné žiadne ovocie kresťanov, ktorí prichádzali do spoločenstva, a tak sa vytrácal vplyv na okolitý svet.

Načo je veriaci človek, keď nie je viditeľný vo svete? Len aby sa ukázal v spoločenstve, zaspieval, pomodlil, popočúval a potom išiel domov bez akejkoľvek zmeny a bez akéhokoľvek vplyvu na svoje okolie? Akoby sa z kresťanského spoločenstva vytratilo nejaké napredovanie. Zastavil sa duchovný rast, nebol viditeľný žiadny progres. Akoby to došlo do určitého štádia a tam sa to celé zastavilo.

To je ten obraz muža, ktorého Jakub spomína, ktorý si pozeral svoju tvár v zrkadle, ale hneď ako sa otočil, zabudol, ako vyzeral a čo videl.

Ja teraz na chvíľu odbočím od Jakubovho listu a prejdem k nám a nášmu zboru, nášmu spoločenstvu. Keby ste sa pozreli na nás tu v kostole a mali by ste pomenovať niekoľko problémov, ktoré nás trápia, čo by ste pomenovali ako prvé? Čo vám chýba tu medzi nami, čo nie je medzi nami vidno?

Nechcem hovoriť za vás, ale ak by mi dal niekto za úlohu popísať problémy našich cirkevných zborov, tak by som určite musel spomenúť stagnáciu. Na jednej strane sa Božie slovo neprestajne káže, sviatosti sa prisluhujú, funguje vyučovanie od náboženstiev, cez konfirmáciu, pracuje sa s mladými ľuďmi, venuje sa rodinám, máme biblické hodiny, večierne, rôzne skupiny spevákov, žien, mužov, ale otázkou je, či to prináša nejakú zmenu? Vidíme vplyv týchto stretnutí, vidno ako kresťanstvo ovplyvňuje svoje okolie, ako sa rozrastá, alebo ako meníme rozmýšľanie ľudí tohto sveta? Nie! To je na tom najsmutnejšie. Nielenže vo veľmi malej miere ovplyvňujeme svet okolo nás, ale ani na nás samých nie je badateľná nejaká zmena.

Veľa počúvame, veľa sa modlíme, veľa sa venujeme Božiemu slovu, ale nič výrazné a badateľné sa nedeje ani v našom živote. Myslím, že toto videl aj apoštol Jakub vo svojej dobe. Cirkevné zbory sa naštartovali, viera začala rásť, došla do nejakého štádia a odtiaľ sa už ďalej nedokázala pohnúť. Aj v Jakubovej dobe už boli zbory, ktoré zanikli, rozpadli sa, alebo nevydržali tlak okolia, prípadne nevydržali prenasledovanie.

Vidíte prejavy choroby, snažíte sa pomenovať veci, vysvetliť príčiny, určujete diagnózu a snažíte sa navrhnúť nejakú liečbu. A presne o to sa pokúšal vo svojom liste aj apoštol Jakub. Navrhuje: ...s tichosťou prijímajte vštepované slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše... Ale nielen počúvajte a nedoháňajte a nekritizujte, ale po vypočutí aplikujte aj vo svojom živote. To slovo musí byť na vás viditeľné.

Jakub nepotreboval vysvetľovať, že sme spasení z milosti, to adresáti jeho listu ovládali veľmi dobre. Oni potrebovali počuť, že to slovo musí mať na ich životy vplyv. Že musí byť badateľný ich progres, napredovanie.

Ten obraz muža, ktorý v našom texte použil ako príklad ma zahanbil. Ja keď si otvorím Božie slovo a začnem čítať, vidím presne, čo robím zle v živote, vidím chyby, ktorých sa dopúšťam, vidím všetky svoje zlyhania. To Božie slovo je dokonalé zrkadlo, ktoré bez okolkov vie povedať o človeku pravdu. Ale potom tu Bibliu zavriem a akoby som zabudol na to, čo som v tom obraze na sebe videl.

Keď ráno vstanem, prídem do kúpeľne a idem sa umyť. Som si istý, že aj vy máte v kúpeľni zrkadlo. Najskôr je presne nad umývadlom. Každé ráno vstávam s tým, že mám vyležané vlasy na hlave a aj keď nesympatizujem so skinhedmi, tak každé ráno mám ich účes. Namočím ruky a potom aj vlasy, aby sa vrátili na také miesta, kde ich chcem mať. Myslím, že väčšina z nás, ktorí máte krátke vlasy, viete, o čom hovorím.

Jakub píše, že kresťania sa podobajú mužovi, ktorý príde ráno do kúpeľne, vidí svoj hrozný účes, zlepené oči, ale neurobí nič, otočí sa odíde, oblečie sa, naraňajkuje a poberie sa do práce. A ešte k tomu zabudne, čo v tom zrkadle ráno videl. Takže, keď sa ľudia na neho na ulici pozerajú divne, on sa tvári, že netuší prečo.

Tak presne toto sme my. Sedíme v kostole, vidíme svoje nedokonalosti, svoje chyby, alebo ak chcete svoje hriechy, ale už s nimi nerobíme nič. Niečo sme zmenili, niečo sme v minulosti vylepšili, ale teraz sme došli do štádia, keď už všetko ostáva také, ako bolo pred tým. Darmo nám to biblické zrkadlo ukazuje veci, ktoré treba zmeniť. Už na sebe nepracujeme. Zastali sme. A to nehovorím len o vás, to hovorím aj o sebe. Ohromné percento ľudí sa na Slovensku hlási ku kresťanstvu, ale tú vieru nie je nikde vidno.

Apoštol Jakub pripomína: Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba. Myslím, že presne vystihol problém svojej doby a ono veľmi sedí aj na tu našu.

• Čo ste za posledný mesiac zmenili vo svojom živote na základe Božieho slova, ktoré ste počuli?
• Alebo čo ste zmenili za posledný rok?

Ťažko sa hľadajú odpovede na takéto otázky. Možno si v duchu položíte iné. Čo tomu farárovi stále chýba? Čo nestačí, že som tu v kostole každú nedeľu? Sedím tu a počúvam, modlím sa a stále je to málo?

Ja využijem ten obraz a poviem, načo by si sa ráno pozeral do zrkadla, keby si sa nechcel učesať a upraviť? A keď si dnes tu a vidíš ten svoje duchovný obraz a vidíš tú svoju tvár zamazanú hriechmi a účes pokrivený zlým životom, tak prečo neprídeš domov a s tým niečo neurobíš?

Riešením by bolo vyhodiť zrkadlo z kúpeľne. Ráno vstanete a nebudete vidieť ani svoj nepodarený účes, ani zaspatú tvár. Čiže, ak nevidíte problém, môžete ísť rovno do práce. Ale toto asi nikto z nás neurobí.

Sú ľudia, ktorí sa pre taký čin rozhodli. Nebudem chodiť do kostola, nebude mi nikto nič vyčítať, je to moja vec ako si žijem.

Ale vy ste, bratia a sestry, tu a spolu so mnou sa pozeráte do zrkadla Božieho slova a nedeľu čo nedeľu tam vidíte svoju tvár, tak ako ja vidím svoju. Tak ju umyme a upravme sa. A ak to bude treba, tak budúcu nedeľu to môžeme urobiť znova, alebo to urobte aj skôr, keď si doma otvoríte Bibliu a ona vám poukáže na váš hriech. A ak bude treba, tak to robte každý jeden deň, tak ako to robíme so svojim vonkajškom. Len sa nevyberme na ulicu a medzi ľudí s tou špinavou a hriechom zamazanou tvárou.

AMEN

Piesne:  354; 453; 454; 466; A 56; 656/4

Texty:  Iz 51,1–6; R 12,1–8; Ž 138,1–8; Mt 16,13–20