Veľkonočná nedeľa 2020
Kázňový text: Sk 10, 34-42
Už je to niekoľko týždňov, v ktorých, vďaka koronavírusu, máme obmedzený pohyb a sme väčšinou doma. Keď to začalo, hovoril som si: Čo keď to bude až do Veľkej noci? Ako budem mať v pôste Večeru Pánovu a spoveď? Ako budeme mať bohoslužby a pôstne večierne? A dnes je Veľkonočná nedeľa a ja rozprávam tento príhovor pred prázdnym kostolom. A musím povedať, že je to veľmi čudné. Na Veľkú noc sú tieto lavice plné, sme tu usmiati, natešení, sviatočne naladení, pretože sme prišli na Veľkú noc do zhromaždenia. Prišli sme si pripomenúť najpodstatnejšiu vec kresťanstva. Ježiš Kristus porazil smrť!
Namiesto toho je tu pár členov mojej rodiny a množstvo prázdnych lavíc. Pripadá mi to, akoby koronavírus porazil Veľkú noc. Akoby vyhral, pretože veriacim ľuďom nedovolil zísť sa v spoločenstve v tak dôležitý deň.
Ale dosť bolo pesimizmu a smútku. Áno, koronavírus porazil „naše spoločenstvo“, to si musíme priznať, ale žiadnemu veriacemu človeku nemôže zobrať vieru vo vzkriesenie a vo večný život. To je niečo, čo si nosíme v srdciach i v mysli a na čom stojí naša nádej. A aj keď sme na Veľkú noc len doma a čítame si kázeň, či pozeráme bohoslužby cez internet, stále je pravdou, že Kristus vstal z mŕtvych.
Povedal som si, že je to taká generálka našej viery vo vzkriesenie, pretože, keď človek na konci života odchádza z tohto sveta, je tiež sám. Áno, môže byť pri ňom jeho rodina, ale oni tu na tomto svete ostávajú a on ide tou cestou smrti úplne sám. Teda, ak je veriaci, tak nie sám, ide vo viere so svojím Kristom. Takže dnes neslávime Kristovo vzkriesenie spoločne v zhromaždení, ale každý sám doma, prípadne so svojou rodinou. Vo svojom vnútri sa musíte popasovať so svojimi pochybnosťami, so svojou neistotou a nedôverou, aby ste po tom vnútornom zápase mohli aj dnes povedať: verím, že Ježiš Kristus premohol smrť a zvíťazil nad ňou. A verím, že raz porazí aj tú moju.
Ak vo svojom vnútri prežívate takú melanchóliu a smútok, chcem vás dnes povzbudiť Božím slovom zo Skutkov apoštolských. Je to vlastne Petrova reč v dome Kornélia, rímskeho stotníka, ktorý si Petra pozval do svojho domu.
Text: Sk 10, 34-42
V celej tej situácii bolo niekoľko zlomových momentov. Tým prvým bola veľká túžba veliteľa takzvaného italského prápora, ktorý sa dlhý čas modlil, aby mu niekto prišiel rozprávať o Bohu. Až trochu zázračným spôsobom sa raz v noci zobudil na to, že má poslať vojakov do blízkeho mesta Joppa a odtiaľ priviesť do svojho domu muža menom Peter. Kornélius to aj tak urobil. Na základe svojho videnia poslal dvoch mužov do domu garbiara Šimona hľadať nejakého Petra.
No, a druhým zlomovým bodom bolo videnie, ktoré zažil učeník Peter, keď vyšiel pred obedom na strechu domu, aby sa pomodlil. V tom videní videl velikánske prestieradlo zviazané na štyroch rohoch a v ňom všelijaké zvieratá, čisté i nečisté. A do toho počul Ježišov príkaz: Peter, bi a jedz! Ale Peter ešte aj v sne bol ortodoxný a tvrdý Žid, a tak Ježišovi odporoval, že nikdy nič nečisté nezjedol a neurobí to ani teraz. Tak sa mu to videnie zopakovalo trikrát.
Po týchto dvoch veľkých zlomových momentoch Peter nabral odvahu a asi prvýkrát v živote vošiel do pohanského domu, bolo to v Cezarei, a začal rozprávať. A to je náš dnešný biblický text. Ten príhovor nebol dlhý. No stojí za to si všimnúť, čo sám Peter, učeník Pána Ježiša Krista, pokladal za najdôležitejšie povedať, keď dostal možnosť hovoriť o Bohu.
Veľakrát som už nad tým rozmýšľal, čo povedať, keď človek dostane príležitosť, aby hovoril o Bohu a o svojej viere? Všetci to, bratia a sestry, poznáte, pustíte sa s niekým do rozhovoru a situácia sa vyvinie tak, že máte príležitosť niečo povedať a vydať svedectvo o Ježišovi Kristovi. Ale čím začať? Čo nevynechať, čo je to najdôležitejšie, čo má odznieť, aby ste nerozprávali nejaké omáčky, či nepodstatné fakty, ale ozaj to dôležité, čo má viesť k viere?
Práve preto je tento biblický text taký dôležitý. Všimli ste si, že Peter nezačal svoje rozprávanie stvorením sveta, teda niekde úplne od začiatku? A neboli to ani žiadne starozmluvné príbehy patriarchov, či prorokov, alebo kráľov. Dokonca ani nezačal tým, že v Nazarete žila dievčina Mária, ktorej sa zjavil anjel Gabriel a zvestoval jej, že sa jej narodí syn, ktorému dá meno Ježiš.
Peter mal vo svoj reči jediný cieľ, bol jasný a k nemu hneď od začiatku smeroval svoje rozprávanie. Rozprával o Ježišovi, o tom, že chodil po celom Judsku a Galilei, pomáhal ľuďom, uzdravoval a činil mnoho dobrého, ale potom ho v Jeruzaleme povesili na drevo, teda ukrižovali. Tu nasleduje ten najdôležitejší moment, alebo, ak chcete, vrchol Petrovej reči: Toho Boh vzkriesil v tretí deň a dal Mu zjavovať sa nie všetkému ľudu, ale svedkom, Bohom vopred vyvoleným...
Možno si niekto povie: Veď o čom inom mal rozprávať? Toto je základ kresťanskej zvesti. Áno, je to tak. Toto my, kresťania, hovoríme skoro dvetisíc rokov od tejto udalosti. Hovoríme o tom, ako o udalosti, ktorá sa stala a nad ktorou akoby sme nikdy nepochybovali. Ale pravda je taká, že po tých rokoch aj pochybujeme.
Bolo to ozaj tak? Nevymysleli si to po Ježišovej smrti jeho učeníci, aby boli stredobodom pozornosti? Je to až príliš zázračné, aby sa to stalo tak, ako to opisuje Biblia. Nám dnes, príliš racionálnym ľuďom, chýbajú fakty, chceli by sme nejaké zjavné dôkazy.
Ale ja vidím dôkazy v tom, o čom Peter hovoril v dome Kornéliovom. Celá tá udalosť sa odohrala iba niekoľko rokov po Ježišovom ukrižovaní a vzkriesení. A Cezarea, v ktorej žil Kornélius, nebola až tak vzdialená od Jeruzalema. Ak by mal Peter vo veci vzkriesenia pochybnosti, začal by rozprávať práve o tom? Nehovoril by radšej o iných veciach, ktoré sa dali dokázať, alebo overiť? Nemohol radšej hovoriť o tom, ako Ježiš vzkriesil Lazara? Lazar vtedy pravdepodobne ešte žil, alebo ešte žili ľudia, ktorí toho boli svedkami. Alebo mohol hovoriť o nasýtení 5000-ového zástupu, ako o zázraku, ktorí mnohých ohúril a väčšina z tých ľudí ešte žila.
Nie, Peter vybral tú najdôležitejšiu vec, ktorá je základom našej viery a začal rozprávať o Ježišovom vzkriesení. A rozprával o tom ako o úplne samozrejmej veci, ktorá sa odohrala a tiež mala mnoho svedkov, ktorí vtedy ešte žili.
Pre nás je vzkriesenie z mŕtvych neskutočným zázrakom, pretože my dennodenne zažívame opak. Vidíme moc smrti, ktorá je konečná. Aj táto pandémia k tomu ešte pridáva. V správach každý večer oznamujú celosvetové štatistiky a v nich je aj počet mŕtvych. Je koniec, čo sa s tým dá ešte robiť? Ak nám zomrie niekto blízky, prežívame znova to isté. Musíme sa vyrovnať s koncom, ktorý nastal, a nevidíme, že by sa s tým dalo niečo robiť.
Ale Peter mal tú milosť, že na vlastné oči videl, ako Ježiš porazil smrť. Samozrejme, že potom zažíval znova a znova to, čo zažívame aj my. Videl zomierať ľudí, videl, ako sa smrť človeka nedala zvrátiť. Ale nemohol zabudnúť na to, čo zažil pri Kristovi. To sa nedá len tak vyhodiť z hlavy, keď vidíte niekoho mŕtveho a potom o pár dní stojí pred vami živý, rozprávate sa s Ním, alebo jete s Ním jedlo za jedným stolom.
Myslíte si, že sa Peter pozeral na smrť tak, ako sa pozeráme my? Tak, ako sa pozerám ja? Na to, čo zažil so vzkrieseným Kristom sa nedalo len tak zabudnúť. Myslím si, že keď sa Peter znova dostal do kontaktu so smrťou, musel myslieť na to, že Ježiš tú smrť dokázal premôcť, že to nie je koniec života, že sa toho nemusí báť, lebo jeho Majster a Pán si s tým poradil.
Predstavte si, že vás čaká operácia, ale lekári vám povedia, že sa ešte nikdy pri žiadnom pacientovi nepodarila a vy ste iba ďalší pokus. Čo by ste od toho čakali? Ako by ste to celé vnímali? Takéto je vnímanie smrti niektorých ľudí.
Ale zoberte si takého učeníka Petra. On vedel, že smrť sa dá poraziť, on to na vlastné oči videl. On sa na to nepozeral ako na operáciu, ktorá sa ešte na nikom nepodarila. Pre neho bolo vzkriesenie Krista faktom, ktorého bol svedkom, a preto o tom s takou samozrejmosťou a suverenitou rozprával.
My dnes pri týchto veciach riešime, že z vedeckého pohľadu to predsa nie je možné. Smrť sa zvrátiť nedá. Naše ľudské poznanie niečo také nepozná. Ale veda toho ešte nepozná mnoho. Veda zatiaľ nepozná ani vakcínu na koronavírus. My však máme jasné svedectvá ľudí, ktorí videli na vlastné oči, že Ježiš Kristus porazil smrť. A na tomto fakte stojí naša viera.
Toto víťazstvo si dnes, bratia a sestry, pripomíname a robíme to preto, aby sme sa dokázali pozerať na smrť inak a aj inak sa dokázali pozerať na život.
AMEN.
Piesne: 130; sl. sláva – mládež; 132; 125; 150; A 33; Bože teba chválim - kánon
Texty: Iz 25,6–9; Ž 118,1–2.14–24; 1K 15,1–11; J 20,1–18
