1. po Veľkej noci 2020

Kázňový text: 2M 20,12

Sme v prvom týždni po Veľkej noci a nezabúdame na Kristovo vzkriesenie. Je to udalosť, ktorá bola základom vzniku Kristovej cirkvi. Ale dovoľte mi dnes znova sa vrátiť k téme prikázaní, ktorú sme otvorili pred Veľkou nocou. Prešli sme si tie najdôležitejšie prikázania, ktoré upravujú náš vzťah k Bohu. Ostali nám prikázania, ktoré upravujú vzťahy medzi nami ľuďmi. A tu by som rád teraz, v nedeliach po veľkej noci, pokračoval.

Po prikázaní o svätení sviatočného dňa nasleduje prvé prikázanie od Boha, ktoré hovorí, ako sa máme správať k najbližším ľuďom, ktorých tu na zemi od začiatku svojho života máme. Samozrejme, že ten vzťah, keď človek dospeje a založí si vlastnú rodinu sa trochu zmení. Narážam teraz na slová o tom, že muž opustí otca a matku a priľne k svojej žene, ale slová 4. prikázania ostávajú aj po tomto kroku v platnosti.

Myslím, že umiestnenie tohto prikázania má svoj dôvod. Je to prvé prikázanie, ktoré hovorí o vzťahu k ľuďom, a rodičia sú vlastne prvé osoby, s ktorými si dieťa po narodení vytvára vzťah. Na ňom sa najviac naučí a ten vzťah ho aj najviac v živote ovplyvňuje.

To prikázanie je naformulované veľmi jednoducho. Hovorí, že si máme ctiť rodičov a nič viac. Nijako detailne tento vzťah neupravuje. Možno ako rodič by som si prial, aby tam bolo: Poslúchaj svojich rodičov! Alebo rob to, čo ti prikážu!

Nie! Je tam len: cti si ich. Niekomu sa to môže zdať málo. Ale niekto v tých slovách môže vidieť veľmi veľa. Napríklad: Prejavuj im úctu a rešpekt, správaj sa k nim milo, poslúž im, pomáhaj, keď to potrebujú, postaraj sa o nich, atď, atď... Myslím si, že je dobré, že nám Pán Boh nepovedal: Poslúchaj otca a matku! Pretože toto by malo platiť dovtedy, kým sme deťmi, potom, keď je už človek dospelý, má zodpovednosť za svoj život a nie je riešenie stále poslúchať, čo povie mama, alebo otec. Ale úcta tam má byť stále.

Pri výklade tohto prikázania musíme rozmýšľať v dvoch dimenziách. Čo prikázanie rieši a čo prikázanie nerieši.

To prvé je, aký máme mať my vzťah k svojim rodičom, čo je pomenované úplne jasne a myslím, že aj dosť zrozumiteľne. V tom druhom je, čo prikázanie nerieši, čo v tom slove vôbec rozobraté nie je. Prikázanie nerieši, aký má byť rodič. Som si istý, že Pán Boh vedel, že rodičia nie sú dokonalí. Ani nemôžu byť dokonalí. A počas putovania púšťou pri tých tisíckach rodičov sa určite našli všelijakí, aj takí, ktorí sa na výchovu svojich detí vykašľali, zanedbali, alebo ju absolútne nezvládli. Možno ju dokonca pokazili a urobili všetko úplne zle alebo opačne, ako bolo treba.

Je len logické, že deti takýchto rodičov mali presne také isté otázky, ako mnohé deti dnešných rodičov: Platí pre mňa 4. Božie prikázanie, keď môj otec bol ku mne taký a taký? Platí pre mňa 4. prikázanie, keď moja mama sa ku mne zachovala tak, či onak?

Bojím sa toho, že dnes, keď je tak ohromná kríza rodiny a už máme väčšinu detí, ktoré vyrastajú mimo klasickej rodiny a manželstva, že takýchto otázok bude ešte viac. A keď si niekedy vypočujete, ako nejaký otec svoje dieťa týral, alebo chodil každý deň domov opitý a svoje deti namiesto výchovy, starostlivosti a lásky bil a ubližoval im, tak, ako od takéhoto dieťaťa môžete žiadať, aby si svojho otca ctilo? A aký postoj k svojim rodičom majú zaujať deti z detských domovov, ktorí svojich rodičov napríklad majú, ale oni sa ich zriekli alebo ich odmietli? Čo v takom prípade so 4. prikázaním?

Opýtam sa teraz dosť čudnú otázku. Ktoré prikázanie zo všetkých desiatich nemusí človek zachovávať? Existujú nejaké výnimky v prikázaniach, v zmysle, že sa na niektorých ľudí nevzťahujú? Napríklad: Nezabiješ! je prikázanie, ktoré platí v mieri, ale vo vojne sa zabíjať môže? Alebo brať Božie meno nadarmo môžu stolári a tesári, pretože oni sa častejšie vo svojom povolaní udrú kladivom po prste? Alebo svätiť sviatočný deň nemusia hyperaktívny ľudia, pretože oni stále potrebujú niečo robiť?

Asi tušíte, kam smerujem. Existovali, existujú a budú existovať zlí rodičia. Ani my, ktorí sa považujeme za nejaký šedý priemer, nie sme dobrí. Sme hriešni a zlyhávajúci rodičia. Pán Boh však nepovedal, že si človek má ctiť dokonalého otca a dokonalú mamu. Povedal len jednoducho, čo sa odo mňa ako dieťaťa čaká.

Počul som svedectvá veriacich ľudí, ktorí v detstve zažili od otca peklo. Dospeli, odišli z domu, založili si vlastné rodiny, ale pre svoj vnútorný pokoj a zmierenie si potrebovali urovnať vzťah s otcom. Potrebovali mu odpustiť a dať ten vzťah aspoň v rámci možností do normálneho stavu. To neznamená, že zrazu to bol ideálny vzťah a každý deň potom boli spolu, alebo to dieťa už svojho otca obskakovalo až do smrti. To nie. Ale aspoň si slušne vyjasnili veci a povedali to, čo nebolo povedané.

Veď aj Pán Ježiš povedal, že máme milovať aj nepriateľov. Takže sa musíme naučiť mať vzťah aj k zlým rodičom. Teda, prejav mu úctu, nech už bol akýkoľvek. Určite sú prípady, kde to chce svoj čas a odpustenie nepríde zo dňa na deň, ale to prikázanie hovorí, že sa máš ako dieťa o to snažiť.

Neviem, či tomu rozumiem dobre, ale úctu si naši rodičia zaslúžia hlavne kvôli tomu, že sme vďaka nim prišli na tento svet.

A teraz už to, čo v tom prikázaní je. Za tým slovom „cti si“ je určite poslušnosť v detstve. Rodičia za nás nesú zodpovednosť, preto je správne, že vyžadujú poslušnosť.

Najbežnejšie sa úcta, či neúcta prejaví v komunikácii. Ako sa rozprávaš s otcom a mamou? Dnes je bežné počuť z úst malých detí: Mama, ty si hlúpa! Počul som to už veľakrát na vlastné uši od detí, ktoré už vedeli, čo rozprávajú. A ešte viac ma zarazilo, že po takejto vete neprišlo vôbec nič. A niečo určite prísť malo!

Nie je to ani tak dávno, keď som musel na našu dcéru vyskočiť s tým: Júlia, uvedomuješ si, s kým sa rozprávaš? Niečo sa jej nepáčilo z toho, čo sme jej hovorili, a ona začala zvyšovať hlas. Takže nasledovalo menšie kázanie na tému, kto si, že si so mnou, alebo s mamou dovoľuješ takto rozprávať. Si dieťa a nemôžeš si dovoliť niektoré veci. Môžeš sa uraziť, môžeš sa rozplakať, môžeš ísť do svojej izby a môžeš trucovať. Aj deti majú mnoho možností, ako vyjadriť nesúhlas s tým, čo povedia rodičia, ale úcta k rodičom má aj pri tom všetkom jednoznačne ostať.

A to isté platí aj v tínedžerskom veku. Som tvoj otec, som tvoja mama, tak so mnou komunikuj slušne.

Ale samozrejme, že to nie je len o slušnom rozprávaní. Je to ako z tej rozprávky o troch grošoch, Jeden vraciam otcovi, jeden požičiavam synovi a z jedného žijem. Je úplne normálne, že máme zodpovednosť za svojich rodičov, že sme tu na to, aby sme im pomohli, veď sa o nás starali a vychovávali nás, tak im niečo máme aj vrátiť. Nemá to byť nejaký obchodný vzťah. Takto to pochopili niektorí sadukaji, ktorým Ježiš vyčítal, že ich dar, takzvaný „kodrant“, je totálne bezcharakterný spôsob vyrovnania sa s rodičmi. Oni si zákon o starostlivosti o rodičov vysvetlili tak, že určili určitú sumu, ktorú majú vrátiť rodičom za svoju výchovu. Tú potom venovali ako milodar do chrámu, a tým mali starostlivosť o rodičov vybavenú. Pán Ježiš im vysvetľoval, že to tak jednoduché nie je.

Ak je to čo len trochu možné, je povinnosťou detí pred Bohom postarať sa o svojich rodičov na staré kolená. A tu myslím nielen finančnú starostlivosť, ale aj starostlivosť v prejavoch našej lásky. Toto nás učí Božie slovo. Naša moderná spoločnosť nás vedie k iným spôsobom. Máš prácu, nemôžeš z nej odísť, tak nájdi pre rodičov pekný domov dôchodcov. Musím však povedať, že ak je to ozaj aspoň trochu možné, toto nie je Biblický postup.

Cti si otca i matku... je tvoja povinnosť, ktorú Pán Boh očakáva. Je to aj s tou podmienkou ...aby si dlho žil na zemi, ale tej sa dnes nebudeme venovať. Treba na to pravidelne myslieť a treba sa na to sústrediť aj pri výchove našich detí.

Si rodič? Tak vychovávaj svoje dieťa tak, aby si ťa to dieťa ctilo, aby si ťa vážilo. Nemusí ťa vo všetkom počúvnuť, nemusí urobiť vždy to, čo chceš. Veď ty predsa nevychovávaš sluhu, ani psa, ktorý ťa má počúvať na slovo. Vychovávaš svoje dieťa, ktoré chceš, aby bolo samostatné, aby sa vedelo múdro rozhodovať, aby vedelo prebrať zodpovednosť za svoj život, aby si vedelo založiť rodinu, aby vedelo potom ďalej vychovávať svoje vlastné deti.

Ako rodičia predsa chceme, aby naše deti boli zodpovednými mužmi a ženami, ale popritom všetkom, aby otec a mama pre nich vždy boli ľuďmi, ktorých si ctia a vážia, aj keď majú svoje chyby a nie sú dokonalí.

Najlepšie sa tie veci učia na príklade. Kto je pre teba tvoj otec a tvoja mama, to budeš pre svoje deti raz ty. Ak je tvoj otec len dedo, čo nič nevie, ničomu nerozumie, do ničoho sa nevyzná a škoda sa s ním o niečom baviť, tak presne toto budeš ty pre svoje deti, keď sa dostaneš do jeho veku. Ak svojich rodičov pred deťmi zhadzuješ, ponižuješ, znevažuješ, tak takto sa správať naučíš aj svoje deti. Tak jednoducho to v tomto svete funguje. Ale, ak si svojich rodičov vážiš a ctíš si ich, tak si príkladom aj pre svoje deti.

Toto prikázanie je veľmi dôležité pre fungovanie rodiny. A ak dnes vnímame, že rodiny nám upadajú, tak je to aj kvôli tomu, že si deti nevedia ctiť svojich rodičov. A to potom prechádza ako príklad na ďalšiu a ďalšiu generáciu.

AMEN

Piesne: Kristus Pán vstal...; 128; 135; 126; 600; A ; 656/5

Texty: Sk 4,32–35; Ž 133,1–3; 1J 1–2,2; J 20,19–21