6. po Sv. Trojici 2020

Kázňový text: Kaz 2,18-26

Dnes sa spolu, bratia a sestry, pozrieme na ďalšiu, v poradí už tretiu vec, v ktorej Kazateľ hľadal naplnenie života. Ak ste sa v tých prvých dvoch nenašli a mali ste pocit, že vám je to vzdialené, možno vám dnešná téma bude bližšia.

Hovorili sme už o múdrosti, ktorá kráľa Šalamúna sklamala, pretože mu nepriniesla uspokojenie a hovorili sme už o bohatstve, teda o niečom materiálnom, čo síce poteší človeka, ale tiež nie je naplnením života. Pri múdrosti ste si asi povedali, že až taký génius nie som a nezakladám si na tom, čo viem a pri bohatstve ste si asi povedali, že bohatí tiež natoľko nie som, aby som v tom hľadal zmysel života. No dnes chcem s vami hovoriť o niečom, čo je nám a našej mentalite bližšie a tým je naša práca.

Viem, že je to zaujímavá myšlienka, zamerať sa v živote na svoju prácu, žiť pre ňu, venovať jej všetok svoj čas a podriadiť jej celý svoj život. Niekomu sa to môže zdať bláznivé, ale je to úplne reálna hrozba a reálny problém mnohých ľudí v dnešnej dobe. Existuje na to moderné slovo „workoholizmus“. Workoholik je človek, ktorý je chorobne závislý na práci. Venuje jej svoj čas, všetko voľno minie na prácu, ktorú robí. Postupne zanedbáva ostatné veci a ľudí okolo seba a nakoniec jej obetuje všetko.

Boli časy, keď sa takýto prístup hodnotil v zamestnaní veľmi vysoko. Dokonca sa takýto ľudia hľadali. Ľudia, ktorí sú ochotní kvôli firme obetovať všetko, ktorí sú lojálni, ktorí obetujú aj svoj voľný čas, aj čas pre rodinu a venujú ho jedine svojej práci a svojej firme. Boli časy, keď takýchto zamestnancov si šéfovia priali. Ale dnes sa už oveľa viac dokazuje, že to nie je ten najlepší prístup a nie je to ani trvalo udržateľné. Ak si však myslíte, že také niečo sa môže stať len nejakým podnikateľom, alebo len nejakým finančníkom, tak to ste, bratia a sestry, na veľkom omyle.

Toto je veľmi vhodná téma pre starších ľudí žijúcich na dedine, ktorí boli od malička naučení vždy niečo robiť. A v tej svojej práci nevedia prestať. A nevšimli si, že už majú svoj vek a že je čas spomaliť a viac oddychovať. Niekedy je človek tak zaujatý tým, čo robí, že si neuvedomí, že je to už nad jeho sily, že je treba spomaliť, ubrať, zobrať si toho na hlavu menej a zmieriť sa s tým, že už nemá 40, alebo 50, keď všetko išlo podstatne rýchlejšie a jednoduchšie.

Práca je dôležitá vec v živote človeka. Dáva nám motiváciu žiť, robí nám náš život sčasti zmysluplným, pestrým a prináša nám do života radosť. Keď niečo urobíme, keď sa nám niečo podarí, keď niečo vypestujeme v záhrade, prináša nám to radosť do života. Vidíme ovocie svojej námahy a to nám doslova ochucuje život.

Presne tak je to aj v našom zamestnaní, keď sa nám niečo vydarí a náš nadriadený si to všimne a pochváli nás, zrazu máme pocit dôležitosti až nenahraditeľnosti a to nás motivuje, aby sme robili ešte intenzívnejšie a ešte obetavejšie, až sa zrazu nevieme zastaviť. Pripadáme si dôležitý, jedinečný a tak nás práca dokáže celých pohltiť.

Stáva sa to podnikateľom, ktorí pracujú sami pre seba, pre svoju firmu, každý úspech ich ženie viac dopredu, každý neúspech ich provokuje k tomu, aby do toho dali ešte viac a potom príde ten pocit nenahraditeľnosti, jedinečnosti a dôležitosti. Ale stačí málo a všetka tá námaha, všetky tie obete sú zrazu preč.

Šalamúna trápilo práve toto. Svoju prácu nazval lopotou, čiže ťažkou drinou, ktorú potom odovzdáva človeku, ktorý príde po ňom a ktorý sa vôbec nenamáhal. Nebude si to vedieť vážiť, nepozná cenu driny, ktorá za tým dielom je. Šalamún takto rozmýšľal o svojom povolaní. Bol kráľom nad Izraelom a nevedel, kto zdedí plody jeho práce. Nemal istotu, že to bude jeho syn, preto sa mu to zdalo celé márne. Pravda je taká, že vtedy netušil, ako to dopadne a dopadlo to presne tak ako to pomenoval: Aj to je márnosť a veľké zlo.

Môžeme k tomu priložiť aj kus histórie. Po Šalamúnovej smrti nastúpil na trón jeho syn Rechabeám. Prevzal rozbehnuté kráľovstvo, pri ktorom sa ozaj ako kráľovský syn veľmi nenamáhal, a zlým rozhodnutím o väčšinu kráľovstva prišiel. Myslím, že nie je to nič nereálne. Celá tá história sa veľakrát opakuje aj v dnešnej dobe. Otec podnikateľ, ktorý vybudoval prosperujúcu firmu ju odovzdáva svojmu rozmaznanému a nevychovanému synáčikovi, ktorý ju dokáže veľmi rýchlo doviesť do krachu a všetko zruinovať. Nie je to fantázia, ale skúsenosť života.

To riziko tu stále je a nemusíme sa baviť len o nejakej firme. Rodičia sa namáhajú, postavia svojmu dieťaťu dom, zabezpečia ho, aby mal všetko, čo k životu potrebuje. Oni zostarnú, pomaly sa míňajú a na staré kolená vidia, ako všetko v tej domácnosti ide dole vodou a všetko chátra a rúca sa. Sú to ťažké veci života a zažívajú ich mnohí ľudia. Je to presne ten istý pocit, ktorý sa snažil opísať kráľ Šalamún. Sklamanie s tých, ktorí prichádzajú po nás. A nemusí to byť len zlou výchovou. Človek je slobodný tvor a v dospelosti sa rozhoduje tak, ako sa mu zachce.

Z tohto pohľadu je ťažká drina pre ďalšie pokolenie nezmyselná. Šalamún to opísal slovami: Preto som dospel k zúfalstvu nad všetkou lopotou, ktorú som s námahou konal pod slnkom. ²¹Lebo tu je človek, ktorý sa namáhal s múdrosťou, poznaním a zručnosťou, ale musí to odovzdať človeku, ktorý na to nevydal námahu.

Tento týždeň som bol u rodičov a naši práve vyťahovali cesnak a mama sa veľmi tešila: Pozri, aký je krásny, aký som toho roku vypestovala! Ja som si v duchu hovoril, veď cesnak ako cesnak, čo treba okolo toho robiť takú vedu. Ale potom som si uvedomil, že toto ju poháňa okopávať, sadiť, plieť a robiť to stále dookola. Ten výsledok práce, to ovocie námahy, to nás napĺňa spokojnosťou a šťastím. Ak niečo vytvoríme, vybudujeme, dopestujeme a potom zbierame ovocie svojej práce, robí nás to potrebnými a užitočnými.

Myslím, že to všetci poznáme vo väčšom, či v menšom. Ten pocit úspechu a šťastia z ovocia našej práce je ako droga, po ktorej človek zatúži a chce ju zažívať stále viac a viac. A vždy sa mu to zdá málo a chce dookola zažívať takýto pocit. Až sa mu stane to, že sa prestáva kontrolovať a neuvedomí si, že s tým preháňa.

Taký človek už nevie oddychovať, má vždy pocit, že by ten čas mohol využiť nejako inak a užitočnejšie, púšťa sa stále do ďalších a ďalších vecí, až sa doslova zacyklí a uháňa sa v jednom kole. Nevie prestať, nevie si uvedomiť, že to už preháňa, že je treba spomaliť.

Našli ste sa v niečom z toho, o čom som dnes hovoril, bratia a sestry? Musím povedať, že človek nemá byť lenivý. To je druhý extrém, o ktorom hovorí Božie slovo. Ale zamerať sa na prácu a sústrediť sa v živote iba na ňu je omylom.

Počul som už ľudí povedať: Žijem len pre svoju prácu. Je to strašný omyl. Práca nám pomáha tu na zemi žiť. Prináša nám určité naplnenie života, ale uvedomte si, že raz príde moment, keď nás v našej práci niekto nahradí a my pochopíme, že nie sme nenahraditeľní.

Človek má pracovať usilovne a poctivo, ale má si nájsť čas aj na oddych. Šalamún hovorí: Nič nie je lepšie pre človeka ako jesť a piť a dožičiť si dobré veci pri svojej lopote. Aj to som zbadal, že to pochádza z Božej ruky.

Viete si ustrážiť tú mieru práce a oddychu, bratia a sestry? Zdá sa to byť veľmi jednoduché a predsa to mnoho ľudí nevie. Niekedy nepomôžu ani hrozby lekára, ktorý upozorňuje na to, že už niektoré roboty robiť nemáte. A predsa ich urobíme, lebo sme tvrdohlaví.

Šalamún sa snažil vysvetliť, že nájsť v práci zmysel života a naplnenie života je nezmysel. Všetka tá lopota tu ostáva, my ju zanecháme a nevieme, čo sa s ňou bude ďalej diať. Nevieme, či ten, čo príde po nás, bude sa o to starať múdro a bude to rozumne spravovať, alebo príde niekto, kto to všetko zmení svojím prístupom na popol.

A keďže aj dnes končíme evanjeliom, tak mám pre vás všetkých, ktorí usilovne pracujete jedno pozvanie Pána Ježiša: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie! ²⁹ Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete si odpočinutie duše; ³⁰ lebo moje jarmo je lahodné a moje bremeno ľahké! (Mt 11,28-30)

Nájdite si vždy čas aj na oddych, bratia a sestry. Nájdite si čas na komôrku, kde si môžete otvoriť Božie slovo, niečo prečítať, pomodliť sa, porozmýšľať. Nájdite si priestor na odpočinutie v Kristovi.

Veľmi sa čudujem niektorým ľuďom, ktorí sa dokážu obliecť do montérok sedem dni v týždni. Nemajú sviatok, nemajú čas si oddýchnuť, pretože vždy majú kopu roboty. A čím viac robia, tým tej roboty viac pribúda a nemá to koniec, až ich prekvapí zrazu smrť a v tých pár okamžikoch zažijú to strašné sklamanie: Načo som to všetko vlastne robil? Aký to celé malo zmysel?

Dúfam, že niečo také nechcete, bratia a sestry, zažiť. Taký pocit, že ste sa uháňali za niečím, čo vám prinieslo nakoniec len sklamanie.

Naplnenie života musí byť v niečom oveľa hodnotnejšom.

AMEN

Piesne: Najsvätejší....; 270; 575; 351; 638; A 55; 656/4

Texty: Žal 3,22–33; 2K 8,7–15; Ž 30, 2 – 13; Mk 5, 21 – 43