2. slávnosť veľkonočná 2021

Kázňový text: J 11,20-26

Udalosti, ktoré súviseli so vzkriesením Lazara zvykneme čítať v pôstnom období. Je to preto, lebo po vzkriesení Lazara sa Židovská vrchnosť jednoznačne zhodla na tom, že Ježiša Krista sa musia zbaviť. Možno v tom období vznikla aj myšlienka urobiť to počas sviatkov Židovskej Veľkej noci, teda paschy, keď sa budú všetci na ne chystať a riešiť iné veci. Tieto myšlienky však dnes necháme bokom, pretože dnes je sviatok, ktorý zdôrazňuje, že Pán Ježiš Kristus premohol smrť a žije. To je najdôležitejšia zvesť kresťanských cirkví. A aj keď to už nie je pre kresťanov senzácia, predsa je to dôležitý fakt, ktorému potrebujeme veriť a o ktorý sa potrebujeme v živote opierať.

Dôvod, prečo som na dnes vybral tento text, je iný. Chcem na ňom ukázať ľudskú beznádej pri smrti a ako sa táto beznádej zmení, keď spoznáte a uveríte, že Ježiš má moc nad smrťou človeka.

Evanjelista Ján zaznamenal, ako v jednej rodine v Betánii, kde Pán Ježiš často chodil, zasiahla svojou mocou choroba. Možno to nebola typická židovská rodina, pretože pri Lazarovi sa nespomína jeho manželka, ani deti, takže bol pravdepodobne slobodný mládenec alebo vdovec bez detí. Ako jeho príbuzné sa vždy spomínajú jeho dve sestry, Mária a Marta, ale aj pri nich Biblia nespomína rodiny. Mária mala za sebou pravdepodobne problematickú minulosť a o Marte vieme, že to bola veľmi zodpovedná žena, ktorá nepozerala na seba, ale snažila sa udržať rodinu pokope. Bola veľmi starostlivá a pohostinná. Lazar, ako muž, v tej rodine zabezpečoval financie. No, a vieme ešte to, že do tejto domácnosti Pán Ježiš často chodieval.

Ale situácia sa z normálneho fungovania rodiny v jeden moment zvrtla. Lazar vážne ochorel a to začalo túto rodinu ohrozovať. Nič nezvyčajné ani na dnešnú dobu. Do koľkých našich rodín dokáže zasiahnuť choroba a zmeniť jej normálne fungovanie? Zrazu riešime lekárov, vyšetrenia, hľadáme šikovných odborníkov, nemocnicu a popritom všetkom prichádzajú obavy a strach. Nervozita, nepokoj, stres, obavy z toho, ako sa to vyvinie. Otázky, či to ten náš milovaný zvládne, či sa to dá liečiť, či pomôže operácia. Ale, kým je čo i len maličká nádej, dúfame, veríme, čakáme, že sa to vyrieši a obráti na dobré. Poznáte to, bratia a sestry, všetci do jedného to poznáme.

Tak nejako sa to vyvíjalo aj v Betánii. Určite riešili lekárov, nejaké domáce spôsoby liečby, aj alternatívnu medicínu. Tou alternatívou bol Pán Ježiš, ich priateľ, veď on uzdravoval chorých, takže veľmi rýchlo po nastúpení choroby posielajú sestry odkaz: Lazar, tvoj priateľ, je chorý... Ale choroba udrela veľmi rýchlo a zákerne a Ježiš nestihol prísť. Neboli mobily, ani internet, takže nebolo už ani možné zmeniť ten odkaz: z “Lazar je vážne chorý“ na “Lazar zomrel, príď na pohreb.“

Všimnite si, čo to urobilo s tou rodinou. Z neistoty, či Lazar prežije, sa stala neistota, ako budeme teraz bez neho žiť. Pochybnosti vystriedalo kruté poznanie, že prišla smrť, čo je pre človeka nezvratné. Pri chorobe môžete uvažovať o nejakej náhlej zmene, ale pri smrti už nemôžeme očakávať nejakú zmenu, už nie je nádej.

Myslím, že aj pri nás je to rovnaké. Vieru v uzdravenie našich blízkych dokážeme živiť do posledných okamihov, ale keď príde smrť, zrazu sa to všetko láme a nastupuje smútok, plač, bolesť, beznádej. Vyplačeme sa na pohrebe, niektorí radšej v súkromí, kde ich nikto nevidí, a niektorí ten smútok prežívajú celé roky. To vyrovnanie a zmierenie sa občas prichádza veľmi pomaly.

Keď sa Pán Ježiš objavil v Betánii, bol Lazar mŕtvy už štyri dni. Nestihol pohreb, ale ani štyri dni po smrti v tejto rodine neutíchol plač. Ešte stále tam bolo mnoho ľudí, ktorí prišli potešiť Máriu a Martu. Lenže všetko to ľudské potešenie ostávalo v rovine zmierenia sa so smrťou. Ako inak dokážeme potešiť človeka? Môžeme iba viesť k zmiereniu sa s tým, čo sa stalo.

Pán Ježiš však priniesol do tejto rodiny iné potešenie. Bez okolkov povie pri stretnutí s Martou: Tvoj brat vstane z mŕtvych. Povedal by som, že je to trochu iná dimenzia potešenia. Oblasť, v ktorej my, ľudia, už nedisponujeme žiadnou mocou. Naše možnosti sú oklieštené a jednoznačne ohraničené smrťou. Po smrti už človek nemôže robiť nič. Ale Pán Ježiš hovorí veľmi rázne o tom, čo bude ďalej.

Neviem, či ste si všimli odpoveď Marty. Nebola nábožensky vzdelaná, napriek tomu dokázala zareagovať: Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň. Toto som od nej nečakal. Viete, koľko ľudí dnes v žiadny život po smrti už neverí? Keď sa v kresťanskej Európe robia štatistiky o tom, či ľudia veria, že bude niečo po smrti, končia úplne katastrofálne. Len okolo 20% z opýtaných verí vo večný život. Z jednej takej ankety na Slovensku vám prečítam niekoľko názorov. Otázka znela: Veríte v posmrtný život?

• Nezaoberám sa tým, čo bude, keď zomriem. V posmrtný život neverím. Keď človek zomrie, zoberie si ho zem, alebo pri spálení vzduch. Tým končí všetko.
• Veriť v stvorenie je rovnako náročné, ako veriť, že všetko vzniklo prirodzeným vývojom. Ale na 70 percent na posmrtný život neverím. Islamisti majú oveľa živšie predstavy ako kresťania. Kresťanské predstavy sú suchopárne. Kresťania majú peklo, čo majú islamisti netuším, ale to je na rozhovor pri pive. Som evanjelik.
• Smrťou sa moja úloha na Zemi končí. Pokračovanie zabezpečia moje deti. Nemôžem sa o dvadsať rokov narodiť ako kráľovná, keď vtedy zo mňa už nič nebude. Prach si a v prach sa obrátiš.
• Som katolík, ale neverím na život po smrti. Nestane sa nič. Všetko raz musí skončiť. Aj život.

V tom dotazníku bolo aj niekoľko kladných odpovedí, dokonca jedna žena spomenula, že nás Boh postaví pred posledný súd. Ale najčudnejšie na tom všetkom bolo, že nikto pri otázke života po smrti nespomenul Pána Ježiša.

Na základe čoho veríme v život po smrti? Na základe našich dojmov? Na základe našich pocitov? Alebo preto, že mi nedáva celkom logiku narodiť sa v druhom živote ako žaba? Je to neskutočné, ako dnes ľudia nechápu, že viera v život po smrti je spojená so vzkriesením Ježiša Krista. Veď my predsa neveríme vo večný život na základe nejakých našich pocitov. A neveríme vo večný život preto, lebo po niečom takom túžime. Veríme vo večný život, lebo niekto vstal z mŕtvych, lebo niekto tú smrť reálne porazil. Bol mŕtvy a zrazu žije.

Som evanjelik, alebo som katolík... A ty neveríš vo večný život? Ty nevieš, prečo je toto základom kresťanskej zvesti? Tak načo potom vyznávame: ...verím v tela z mŕtvych vzkriesenie a život večný...

Každý rok na Slovensku oslavujeme Veľkú noc. Každý rok idú v TV filmy o Ježišovi, ktoré vždy končia tou najdôležitejšou správou a tou je vzkriesenie. Dookola sa tu opakuje, že Ježiš premohol smrť, a ľudia neveria, že niečo po smrti môže byť. Mám pocit, že sme ako cirkev úplne zlyhali pri vyučovaní.

Tá jednoduchá žena Marta vedela povedať Pánovi Ježišovi: Viem, že vstane pri vzkriesení v posledný deň. A to povedala skôr, ako sám Pán Ježiš porazil smrť, a povedala to ešte skôr, ako Ježiš vzkriesil jej brata a ukázal, že Bohu nič nie je nemožné.

Mrzí ma, ako ľudia dokážu bezhlavo opakovať základné Biblické pravdy, ako dokážu roky fungovať v cirkvi na bohoslužbách, ako spievajú kresťanské piesne, v ktorých sa dookola opakuje, čo Boh pre nás v Ježišovi Kristovi urobil, ale, keď príde na lámanie chleba, tú svoju vieru nedokážu použiť. O to, čo sa naučili, sa nedokážu oprieť.

Darmo zaspievame „Kristus vstal z mŕtvych, haleluja“, keď potom na otázku, čo bude po smrti, odpovieme: Tak mne sa zdá, že asi nič. To je, akoby ste mali v garáži nové auto, starali sa oň, menili olej a filtre, vysávali ho, umývali a leštili ho, ale nikdy by ste si doň nesadli, aby vás to auto niekde odviezlo. Mám vieru, som kresťan, ale nikdy sa o tú vieru neopriem.

Marta a Mária boli iné. Ony sa na Ježiša skutočne spoliehali. Rátali s ním, ako s niekým, kto by ich v ťažkých a komplikovaných okamihoch života nenechal samé. Pane, keby si bol býval tu, nebol by mi brat umrel. Marta to povedala so 100% istotou.

Viera vo večný život a vzkriesenie je najdôležitejšou vierou kresťanstva. Ale tá viera nestojí na dojmoch, či pocitoch, ani na našom poznaní. Je neochvejne spojená s historickou udalosťou, keď Pán Ježiš porazil smrť a žije. A, ak na otázku, či veríte, že po smrti bude niečo existovať, odpoviete bez toho, aby ste v tej odpovedi spomenuli Pán Ježiša Krista, tak tá odpoveď nemôže byť dobrá.

Možno na cintoríne plačeme rovnako ako ľudia bez viery, možno smútime za našimi blízkymi dlho, možno sme rovnako ubití, keď stratíme svojich milovaných, ale musí byť rozdiel medzi ľuďmi, ktorí majú nádej a ktorí nádej nemajú.

Takže, milý brat, milá sestra, veríš, že po smrti život pokračuje? Veríš vo vzkriesenie tela? Ak áno, tak vedz, že táto viera stojí na reálnom vzkriesení Pána Ježiša Krista.

AMEN

OZNAMY

• Bohoslužby nájdete na stránke www.lutheran.sk, alebo na YouTube Obišovce.

Piesne:

Texty: Dan 12, 1c – 3; Ž 150, 1 – 6; 1K 5, 6 – 8; Luk 24, 13 – 49