5. po Veľkej noci 2021

Kázňový text: R 8,12-13

Dnes po štvrtýkrát, milí bratia a sestry, otvárame sériu s názvom Oklamaní??? Toto sú témy, ktoré sme prešli a ktoré nás ešte čakajú:

1. Keď sláva a bohatstvo je všetko
2. Keď sa človek stane bohom
3. Keď Boh od teba nič nechce
4. Keď sa život tvári, že niet smrti
5. Keď neexistuje peklo, iba nebo

Keď sa život tvári, že niet smrti. Túto tému som vybral, bratia a sestry, kvôli ľahkovážnemu prístupu k životu. Uvedomil som si to aj vďaka pandémii, ktorá nás už niekoľko mesiacov ubíja a obmedzuje. Ak sa nad tým zamyslíte, v podstate dnešnému človeku siahla hlavne na zábavu. Samozrejme, že obmedzila mnoho ľudí, ktorí z tohto odvetvia žijú a majú tam svoje zamestnanie. Ale pozrite sa na to so mnou. O čo sme hlavne prišli? Nemohli sme sa stretávať v reštauráciách, popíjať kávičku v kaviarňach a jesť koláčiky v cukrárňach. Nemohli sme sa venovať športu v posilňovniach a plavárňach, zatvorili sa nám divadlá a kiná, prišli sme o festivaly, koncerty, vernisáže, o šport, ktorý sme mali sledovať na tribúnach štadiónov a nakoniec aj o dovolenky. V konečnom dôsledku to postihlo hlavne oblasť zábavy, oddychu, relaxu. Áno, pandémia nás obrala predovšetkým o voľnočasové aktivity, aj keď je to zjednodušený pohľad, pretože sme prišli aj o mnoho životov, o zdravie, o kontakt s milovanými.

Ak si zoberiete mladších ľudí, tak toto sú hlavné dôvody, na ktoré sa počas pandémie sťažovali. Nemohli sa zabávať, nemohli si užívať, nemohli sa stretávať s priateľmi tak, ako si to priali. Vyznieva to veľmi zvláštne, keď nám v nemocniciach stále denne zomierajú desiatky ľudí, ale na uliciach iní protestujú proti pandemickým opatreniam. Ako keby sme hovorili, že je mi jedno, že ľudia zomierajú, podstatné je, aby som si mohol zájsť do reštaurácie s priateľmi na kávičku.

To je dôvod, prečo som vybral tému: Keď sa život tvári, že niet smrti. Pretože je to o tom, ako si chceme užívať pohodlný život, na ktorý sme si už časom zvykli, a veľmi ťažko znášame, keď nám na toto niekto siahne. Opatrenia sa postupne uvoľňujú a už sú plné nákupné centrá, reštaurácie, či bary. Je to všade po svete. Ľudia sa znova tešia, že si môžu žiť svoj typický spôsob života. Veľmi rýchlo sme zabudli na tisícky mŕtvych, znova si každý žije svoj spokojný život.

Život sa vždy chce tváriť, že niet smrti. Žite tak, akoby sa to nikdy nemalo skončiť. Len zábava, len užívanie... Ale toto predsa nie je pravda! Ľudský život má predsa svoje hranice a treba s nimi počítať, treba ich brať vážne!

V poslednom čase sú správy, ale aj internet plný informácií o tom, kto sa s kým rozchádza, kto koho opustil, kto si našiel niekoho mladšieho. Manželstvá sa rozbíjajú po dvadsiatich, či tridsiatich rokoch a ľudia v päťdesiatke začínajú nový vzťah a nový život. A do nového vzťahu prichádzajú nové deti, akoby sa nám už podarilo zastaviť čas, akoby sme už dokázali zastaviť smrť. Dnes môžete zájsť do posilňovne a trochu pocvičiť, aby ste aj v 50-tke vyzerali dobre, mali vyformované brucho a vrásky vám vyrovnajú nejaké operácie, či botox. A ľudia majú pocit, že vrátili čas, že oklamali smrť. V päťdesiatke majú pocit, že môžu žiť, akoby mali dvadsať. Život sa tvári, že niet smrti, že nepríde ten moment konca, v ktorom človek bude musieť všetko zanechať a opustiť.

Myslím si, že dnes nevidia ľudia život objektívne, pravdivo, nechcú ho vidieť taký, aký je. Snažia sa utvrdiť v klamstve, že smrť je ďaleko a netreba sa jej venovať a netreba o nej ani hovoriť. Osobne si myslím, že mladšie generácie oveľa horšie zvládajú a prijímajú smrť.

Pred pár rokmi som listoval cirkevné matriky a všimol som si zaujímavú vec. V minulosti, keď medicína ešte nebola na úrovni, zomieralo veľmi veľa detí do troch-štyroch rokov. V matrikách nájdete, ako rodičom zomrelo jedno dieťa hneď po pôrode, ale oni sa nevzdali a skúsili to znovu, ale zomrelo im aj druhé a oni sa s tým museli nejako vyrovnať a skúsili to znovu a znovu. Rozmýšľal som nad tým, akí museli byť silní, že zvládli takúto rodinnú tragédiu. Že sa dokázali vyrovnať s takouto stratou a žili život ďalej a nevzdali sa.

Dnes sme zo smrti urobili tabuizovanú tému. Najlepšie je nehovoriť o smrti, vyhýbať sa tejto téme, aby sme ju náhodou neprivolali. A keď príde, treba veľmi rýchlo urobiť nevyhnutné, čím skôr urobiť pohreb a venovať sa radšej niečomu inému, aby sme na smrť nemuseli dlho myslieť.

Je to zvláštne, že naše deti sa napríklad o sexe učia už v nejakom 3. alebo 4. ročníku, tak skoro musia túto tému ovládať, ale o smrti sa neučia nič. Veď, čo sa o nej dá povedať z pohľadu ateizmu? Len to, že je to absolútny koniec bytia, existencie, a to je tak deprimujúce a beznádejné, že hovoriť o tom vlastne nemá zmysel. Takže sa život tvári, že niet smrti.

Ak sa chcete objektívne pozrieť na život, nemôžete vynechať predsa moment smrti, pretože patrí do života a je nevyhnutne jeho súčasťou. Patrí tam takisto, ako narodenie. A ak sa chcete nejako komplexne pozrieť na život človeka a na to, ako by sa mal prežiť, musíte k tomu životu zobrať do úvahy aj smrť, pretože tá je v našich životoch úplne istá.

Pripomína mi to jeden vtip. Človek vypadne z jedenásteho poschodia a keď letí dole k zemi okolo ôsmeho poschodia si hovorí: Zatiaľ je to dobré. Padá ďalej a keď míňa štvrté poschodie znova si hovorí: Zatiaľ je to stále dobré.

Presne tak mi pripadá pohľad dnešného človeka na život. Je to pohodička, zatiaľ je to dobré, nechcem myslieť na to, čo je na konci a čo je jednoducho nevyhnutné. Len si treba užívať život a je jedno, že žiješ v klamstve, že si nepripravený a nevyrovnaný...

Aby som to priviedol na správnu mieru, nechcem tvrdiť, že človek sa má ráno zobudiť a strašiť sa tým, že môže zomrieť a že dnes je možno jeho posledný deň. To netvrdím a nie je to ani správny postoj k životu. Toto by bol znova extrém, ale teraz na tú opačnú stranu. Tá správna cesta je cesta niekde uprostred. Nielen užívaj si život a nie iba mysli na smrť. Ži svoj život zodpovedne a počítaj s tým, čo je na jeho konci, neprehliadaj to a netvár sa, že teba sa to netýka.

Pri tejto téme sa zvykne položiť taká hypotetická otázka: Čo by si urobil, keby si sa dozvedel, že zajtra zomrieš? Ak by ste sa k tejto otázke postavili so všetkou vážnosťou, väčšina odpovedí by sa niesla v duchu nápravy. Ľudia hovoria, že by sa išli zmieriť s ľuďmi, s ktorými majú zlé vzťahy, alebo by išli vysloviť niekomu vďaku. V podstate máme v takýto moment tendenciu naprávať vzťahy, dávať ich do poriadku, lebo to je najdôležitejšie. Viete, čo je na tom zvláštne? No to, že keď veríme, že zajtra nezomrieme, tie vzťahy napraviť nepôjdeme.

Blízkosť smrti nám rapídne mení hodnotový rebríček. Veci, ktoré ste možno celý život pokladali za dôležité, sa s blízkosťou smrti stávajú úplne bezvýznamné.

Tento týždeň som si povedal, že musím vymeniť pneumatiky na aute, pretože už je dosť teplo a rodičia sa rozhodli, že musia posadiť zemiaky, lebo je už najvyšší čas. To boli tohto týždňové priority, ktoré som vo svojej hlave vnímal ako najdôležitejšie. Ale keby som vedel, že zomriem, tak nejaké prezúvanie auta, či sadenie zemiakov sú absolútne nepodstatné veci. Myslím, že mi to všetci dáte za pravdu. Uvedomenie si smrti skutočne mení hodnotový rebríček človeka. V práci máte takú urgentnú vec, a niečo sa musí odovzdať, lebo je šibeničný termín, niekde zase musíte byť presne na čas... Ak by ste vedeli, že príde smrť, z tých dôležitých vecí sa automaticky stávajú banality. Dôležité by bolo povedať manželke, že ju milujete, deťom, že ich máte radi a nech vám odpustia, že ste sa nie vždy zachovali správne a že ste im veľakrát ublížili.

Otázkou je, keď toto sú skutočne dôležité veci, prečo čakáme na blížiacu sa smrť a neurobíme ich teraz, v tento moment? Takže, ak niekto tvrdí, že najpodstatnejšia v živote je práca, alebo kariéra, alebo sú to peniaze a zábava, či pohodlný život, tak to nie je pravda. Z pohľadu blížiacej sa smrti tieto veci strácajú hodnotu.

Touto témou sa asi priveľmi vŕtam v živote mladých ľudí, ale chcem povedať, že toto je problém aj mnohých starších. Žijú svoj život bez Boha, niekde vo vnútri majú obavy a strach z toho, čo príde, ale nie sú schopní s tým nič urobiť. Je to o to vážnejšie, že vo vysokom veku tá smrť už doslova klope na dvere a oni ostávajú nevyrovnaní, nezmierení, nevysporiadaní so životom. Je to to isté, život sa tvári, že niet smrti. Ale to je iba pretvárka. Neuspokojte sa s tým, že dnes som tu, tak aj zajtra tu musím byť. To zajtra je vždy pri človeku otázne. Niekto dostane navyše mnoho času. Odchádza z tohto sveta pomaly a má mnoho príležitostí na zmenu a na nápravu života. Ale niekedy príde smrť rýchlo a tam už niet čas na usporiadanie vzťahov, na odpustenie, na zmierenie s ľuďmi, ale predovšetkým na zmierenie s Bohom.

Ak chcete mať, bratia a sestry, reálny pohľad na život, musíte zobrať do úvahy aj to, že sa končí smrťou a odchodom z tejto časnosti. Samozrejme s uvedomením si toho, že nič, čo ste tu vybudovali a vytvorili rukami, si odtiaľto nezoberiete. Všetko to materiálne ostáva tu. Rozmýšľajte nad tým, čo si budete môcť zobrať a čo bude mať hodnotu aj po tomto živote.

AMEN

OZNAMY

• Bohoslužby nájdete na stránke www.lutheran.sk, alebo na YouTube Obišovce.
• Bohuznáma sestra venuje 35,- eur pre potreby CZ, keďže sa zatiaľ nemôžeme stretnúť zhromaždení a nebývajú ofery.
• Bohuznáma rodina z Kysaku s vďakou voči Pánu Bohu venuje pre potreby fílie v Kysaku 50,- eur.
  • Ďakujeme, že pamätáte na svoju cirkev a aj na oblasť financií.

Ak sa v priebehu týždňa neuvoľnia opatrenia, aj na budúcu nedeľu sa môžete prihlásiť na Večeru Pánovu so spoveďou do Obišoviec v časoch 9:30; 10:15; 11:00. Kvôli obmedzeným počtom vás prosím, aby ste sa prihlásili telefonicky. Tel. číslo: 0902 277 898

Vo štvrtok je sviatok Vstúpenia Krista Pána na nebesá, ak sa nezmení situácia, príhovor nájdete na YouTube Obišovce.

Piesne: Kristus Pán vstal...; 250; 271; 644; 671; A 82; 654

Texty: Sk 16, 9–15; Zj 21,10.22–22,5; Ž 67,2–8; J 14,23–29