4. po Zjavení 2022
Kázňový text: 1K 15,7-10
Po týždennej pauze sa znova vraciame k našej sérii život v kocke. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, že v šiestich kázňach vystihnúť nejakú komplexnosť života vôbec nie je možné. Ale chcem sa pokúsiť aspoň sčasti charakterizovať niektoré oporné body života. Prvou našou témou boli zásady a princípy života, na ktorých stojíme. To bola naša podlaha. Druhá téma boli naše vízie budúcnosti, naše očakávania. Povedali sme si, že nie je pre nás podstatné poznať, čo nás v najbližších rokoch čaká, dôležité je nájsť si správne miesto a konať. Naplniť očakávania, ktoré do nás vložil Boh. To je ta stena pred nami.
Dnes sa pozrieme na tretiu stenu našej životnej kocky a tou je stena za nami. Je to stena, o ktorú sa opierame, je to naše zázemie, je to naša história, naše korene, miesto, odkiaľ sme vyšli, jednoducho je to naša minulosť.
Z určitého hľadiska je minulosť dôležitá, pretože to má vplyv na to, kto sme a akí sme. Len jeden jednoduchý príklad. Keď ste prvýkrát povedali svojim rodičom, že máte frajera/frajerku, jedna z prvých otázok určite bola: Z akej rodiny je? Je to až zvláštne, že sa rodičia menej pýtali na to konkrétne dievča, alebo chlapca a viac ich zaujímala rodina, odkiaľ vyšla, kto sú jej rodičia, čo robia, aké majú vierovyznanie. To, odkiaľ sme, odkiaľ sme vyšli a kto na nás vplýval, kto nás vychovával, má na človeka veľký vplyv. Do istej miery nás to charakterizuje.
Sú rodičia rozvedení? Vyrastali ste v rozvrátenej rodine alebo v pokojnej harmonickej rodine? Mal váš otec problém s alkoholom? Ste z mesta, alebo z dediny? Bývate v bytovke alebo máte rodinný dom?
Neviem, sú to podľa vás dôležité veci? Alebo si myslíte, že dnes to už nie je dôležité, odkiaľ človek vyšiel, odkiaľ pochádza? Hlavne mladí ľudia v oblasti vzťahov tvrdia, že je to nepodstatné. Zaľúbia sa a vidia v tom svojom milovanom ideál a je pre nich jedno, kto ten človek bol, odkiaľ vyšiel, aké bolo jeho detstvo a zázemie. Pre nich je podstatné to, čo je teraz.
Na druhej strane vidím, že starší ľudia sa častejšie vracajú do minulosti a človeka spájajú, s tým odkiaľ vyšiel. Hlavne, keď urobí človek nejakú chybu, vtedy ho ľudia okamžite spájajú s minulosťou, teda s jeho rodinou. „Veď je ako jeho otec, ten bol vždy taký... To oni mali v rodine... To jeho starý otec sa správal presne takto a robil také veci...“
Je to zaujímavé, ako nás ľudia dokážu spojiť s našou minulosťou. Pritom by ste mohli povedať, že to bol môj otec, alebo môj dedo, ja som predsa samostatne slobodne rozmýšľajúca bytosť, ja som predsa niekto úplne iný, ako ma môžete takto s niekým spájať? Ja mám vlastný rozum a vlastnú vôľu!
Tak ako je to teda s tou našou minulosťou? Keď sa na nás niekto známy pozrie, vidí nás ako osobu, ale vidí za nami aj našu minulosť, to kým sme boli a akí sme boli. Preto povedal Pán Ježiš, že prorok nie je ctený vo svojej otčine. Ako farár tomu textu veľmi dobre rozumiem. Nemohol by som byť farárom v Bačkovíku, v dedine, kde som vyrastal ako chlapec, pretože pri pohľade na mňa tí ľudia vidia nielen to, kto som, ale aj to, aký som bol. A ťažko sa prijímajú slová napomínania od niekoho, o kom viete, čo ako dieťa vystrájal, ako sa občas pobil, niečo ukradol, ktovie čo narozprával.
Nám sa veľmi ťažko zmazáva minulosť. Vždy pri pohľade na človeka vidíte aj to, aký bol, nie iba to, aký je teraz.
A tak sa stáva, že človeka minulosť dobehne. Veľmi známa veta. Nedávno išiel v televízii jeden zaujímavý film o rómskej žene z Rumunska, ktorá sa po vojne vydala a presťahovala do Ameriky. Zažila koncentračný tábor a mnoho traumy. Mala nočné mory, výčitky svedomia, zažívala strach. Raz však úplne náhodou zbadala v meste muža, ktorý bol nacista a bol jedným z tých, ktorí znásilnili a zavraždili jej sestru. Ten muž takisto ušiel z Nemecka a začal nový život, mal manželku, deti, prácu a žil usporiadaný život, ale minulosť ho dobehla.
Toho, kto sme boli a akí sme boli, sa nezbavíme, ale toto tvrdenie sa týka predovšetkým ľudí. Moja mama keď sa naťahuje pre niečo s otcom, veľakrát zo žartu hovorí moje manželke: Toto je Petro, toho si si zobrala, toto čakaj, toto máš doma.
Myslím, že sa musíme zmieriť s tým, že keď sa ľudia na nás pozerajú vidia za nami aj stenu našej minulosti a budú ju vždy vidieť. Neostáva nám nič iné, len sa k tej naše minulosti postaviť čelom a k tým zlým veciam urobiť patričné pokánie. Lenže ani to nám nezaručí, že ju ľudia nebudú stále vyťahovať a pripomínať nám ju.
Ale k tej zadnej stene nášho života chcem povedať jednu veľmi dôležitú vec: Uvedomte si, že úplne inak sa na ňu pozerá Boh. Myslím, že my kresťania by sme tomu mali najlepšie rozumieť.
Ako je to s tou minulosťou u Boha? Ja som znova siahol po slovách apoštola Pavla, ktorý v našom kázňovom texte hovoril o vzkriesení Ježiša a o tom, ako sa po vzkriesení ukazoval Pán Ježiš ďalším apoštolom. Pavol teda menuje Ježišových učeníkov a nakoniec dodáva aj samého seba, keď sa mu vzkriesený Ježiš zjavil na ceste do Damasku. Kvôli kresťanom v Korinte si nemohol dovoliť vynechať svoju minulosť, bolo to hlavne kvôli ľuďom, ktorí Pavla poznali ešte ako Saula, ktorý prenasledoval cirkev Kristovu. A tak píše o sebe, že sa mu Ježiš zjavil ako nedochôdčaťu, poslednému, lebo prenasledoval cirkev Božiu, no potom dodáva: Ale z milosti Božej som, čo som, a Jeho milosť nebola pri mne daromná. Tá veta potvrdzuje, že Pavol je teraz iný človek, že Božia milosť z neho urobila niekoho úplne iného. Je niekým, kto sa úplne zmenil a minulosť v jeho prípade ostala minulosťou.
Myslím, že pre Pána Boha nie je dôležitá minulosť, ale podstatné je to, kým si teraz, kým si sa stal. ...z milosti Božej som, čo som...
Apoštol Pavol sa k svojej minulosti vracal často, pretože kdekoľvek sa ukázal, prichádzali s ním aj svedectvá o tom, čo robil ako Saul, ako horlivý zákonník, ako prenasledoval kresťanov, ako ich v putách vodil do väzenia. Tá zadná stena jeho minulosti sa nedala prehliadnuť. Preto bol nútený kvôli ľuďom sa k tomu vracať.
Ale som presvedčený o tom, že kvôli Pánu Bohu to robiť nemusel. Pán Boh nerieši tvoju ani moju minulosť, keď sa z nás stali iní ľudia. Pre obeť Pána Ježiša Krista je naša minulosť minulosťou. Podstatné je kto sme teraz. ...z milosti Božej som, čo som... je to krásne slovo, veľmi povzbudzujúce a nádejné. Pán Boh hovorí, že pre Neho je dôležité, kým si a nie to, kým si bol. A to je najzásadnejší pohľad na tú našu zadnú stenu v kocke. Ľudia ju vidia a mnohí si ju aj pamätajú. Alebo sú aj takí, ktorí sa v nej radi hrabú, aby vám dokazovali, že ste sa nezmenili. Ale Pán Boh tú našu zadnú stenu dokáže prebieliť, aby bola čistá. Alebo ak máme použiť kresťanskú symboliku, tak ju Pán Boh pretrel červenou farbou, ktorá je symbolom krvi Pána Ježiša Krista.
Práve kresťania by mali najlepšie zo všetkých ľudí vedieť, čo to znamená odpustenie a čo znamená začiatok a nový život. Nikto iný tomu nemôže rozumieť lepšie, pretože Božie slovo je svedectvom o mnohých nových začiatkov ľudí, ktorým Pán Ježiš zmazal minulosť. Začnime naším apoštolom Pavlom, alebo lotrom na kríži, kde hovoríme o vražednej minulosti, alebo ženy pristihnutej pri cudzoložstve, alebo žene Samaritánke, alebo Zacheovi, zlodejovi a podvodníkovi, alebo Márii, z ktorej vyhnal démonov. A keby sme poznali bližšie životy ďalších apoštolov a nasledovateľov Krista, tak by sme vedeli veľa o hrozných minulostiach. Ale, keď títo ľudia odovzdali svoj život Bohu, Pán Ježiš zmazal ich minulosť a zmazal aj tú moju a vašu!
Ak vám teda niekto pripomenie hriechy mladosti, aby vás uzemnil a zdeptal, tak ten človek nerozumie tomu, čo sme v Božej milosti dostali. Je to hanba kresťanov, ktorí túto vec Božieho odpustenia nechápu a popierajú ho, pretože tak odopierajú Božie odpustenie aj sami sebe.
Ak neveríš, že Boh môže odpustiť minulosť veriacemu človeku, tak potom nemôžeš veriť, že ju odpusti aj tebe.
Takže ako vyzerá tvoja zadná stena v kocke tvojho života? Ľudia, ktorí nás poznajú od mladosti možno vidia veľa zlého a budú si to dlho pamätať, ale ak ste svoj život odovzdali Bohu a vyznali ste mu svoje hriechy, tak toto všetko Pán Boh prikryl, aby na to už nikdy viac nepozeral.
Ak ste, bratia a sestry, odovzdali svoj život Bohu a vyznali Bohu aj hriechy svojej minulosti, tak môžete spolu s apoštolom Pavlom povedať: ...z milosti Božej som, čo som a Jeho milosť nebola pri mne daromná...
AMEN
Piesne: Slovo stalo sa...; 284; 259; 200; 615; A 62; 656/17
Texty: Mich 6, 1 – 8; 1K 1, 18 – 31; Ž 15, 1 – 5; Mt 5, 1 – 12
