1. po Svätej Trojici 2022
Kázňový text: (v texte)
Chcel by som dnes s vami, bratia a sestry, hovoriť o cirkvi, ktorá je v zovretí času. Možno to znie trochu zvláštne, pretože čas je niečo, čo nás v dnešnej dobe uháňa všade. Dnešný človek skôr hľadá miesto, či priestor, kde by ho ten čas neuháňal a nedobiehal. Teda miesto, kde by si odpočinul a mal kľud, mohol aspoň na chvíľu vypnúť a slobodne porozmýšľať. Sú ľudia, ktorí takéto miesto nachádzajú práve v cirkvi, v kostole, kde môžu na chvíľu akoby vypnúť ten stres a zhon a sústrediť sa na niečo iné. Hľadať vnútorný pokoj v Bohu a nájsť zmierenie s Ním.
A my dnes chceme hovoriť akoby o presnom opaku, že aj cirkev sa nachádza v zovretí času a aj tu nás niečo uháňa a ženie vpred a že ani tu veľmi nemôžeme odpočívať, pretože aj tu nad nami tikajú nejaké hodiny.
Ak by ste sa v tejto chvíli poobzerali po tomto kostole, videli by ste tu ľudí, ktorí spokojne sedia a počúvajú, občas sa postavia, potom sadnú, spievajú piesne v takom pomalšom tempe. Nevyzeráme, že sme v nejakom strese. V kostole na bohoslužbách vzbudzujeme dojem, že sa nikam neponáhľame. Takže máte pocit, že nás niečo uháňa? Je niečo, čo nás veriacich ľudí tlačí a my ozaj to, čo robíme, musíme robiť rýchlo? A vôbec, uháňal niekedy Pán Ježiš niekde svojich učeníkov?
Raz im hovoril o tom, že tento svet je ako pole, nachystané na žatvu. A povedal im: Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby vyslal robotníkov na svoju žatvu.
Keď je reč o žatve, bratia a sestry, tak je tu vždy reč o uháňaní. Žatvu musíte urobiť v určený čas, pretože vám zrno z klasov vypadne a ak ju neurobíte načas, tak už ju nemusíte robiť vôbec. Tie slová o žatve znejú dostatočne naliehavo a cítiť v nich, že sa máme ponáhľať. Možno ešte inak slovami apoštola Pavla: Prísne teda dbajte, ako obcujete, nie ako nemúdri, ale ako múdri. Vykupujte čas, lebo dni sú zlé. (Ef 5,15-16) Vykupujte čas, to znamená vážte si čas, využívajte čas, nemáte ho nekonečne veľa.
Cirkev je tu skoro 2000 rokov a to vzbudzuje dojem, že my sa nemusíme trápiť časom, veď u Boha je tisíc rokov ako jeden deň. Ale to je trochu klam, bratia a sestry. Vy ani ja tu nežijeme 2000 rokov. Každý máme vyhradený podstatne kratší čas na to, aby sme sa vrátili k Bohu. Dni človeka sú iné: Čas nášho života je sedemdesiat, pri dobrej sile osemdesiat rokov... Sami hovoríte, hlavne vy starší, ako ten život rýchlo ubehol. Niekedy tá smrť príde skôr a prekvapí aj mladého človeka.
My nemáme tak veľa času, aby sme si zachránili život pre večnosť a aby sme naplnili to najzákladnejšie poslanie cirkvi a to je misia.
Keď sa zamyslíte, tak je to veľmi depresívne, keď dnes je v kostole možno 2 alebo 3% ľudí a ostatní v takýto čas sedia doma, oddychujú, chodia po nákupoch, zabávajú sa v nejakých zábavných parkoch, alebo sú len niekde doma pred televíziou. To je množstvo ľudí, ktoré nehľadá Boha, tvári sa, že honepotrebuje, že si aj bez Boha užíva život a že je všetko v poriadku. Lenže ako veriaci ľudia vieme, že sú stratení a že nemajú nádej. Je to veľké množstvo ľudí, ktorí smerujú do zahynutia a aj keď si to neuvedomujú, tak nemajú veľa času.
My v cirkvi sa napriek tomu tvárime, že je všetko v poriadku. Nič nás nenaháňa, nikde sa neponáhľame, akoby o nič nešlo, žijeme si v kľude. Pritom ide o životy ľudí. Oni to možno nevedia a neuvedomujú si, ale my to vieme veľmi dobre, že koniec takéhoto života je smrť.
Predstavte si, že by vám lekár povedal, že máte už len 3 mesiace života. V podstate vám oznámi, že už nemáte čas. Čo urobíte? Po smútku, zdesení, vzdore a plači sa začnete na smrť pripravovať. Zvažujete, čo urobíte, čo poviete, nebudete márniť čas sedením niekde pri pive a rozoberaním politiky alebo športových výkonov našich športovcov. Poukladáte si priority, budete chcieť využiť každú minútu rozumne a uvážene. Čas by mal zrazu pre vás veľkú cenu. Človek, ktorý vie, že má malo času, ním neplytvá.
My vieme z Božieho slova, že situácia sa ku koncu sveta bude zhoršovať. Príde väčšie pokušenie, väčšie zvádzanie a navádzanie na hriech. Apoštol Pavol napísal: Lebo príde čas, keď (ľudia) neznesú zdravé učenie, ale pretože chcú počúvať len to, čo sa im páči, budú si podľa svojich žiadostí zháňať učiteľov, odvrátia sluch od pravdy a obrátia sa k bájkam. (2 Tim 4,3-4)
Hrozba takého času nás skutočne dnes v cirkvi naháňa. Ľudia budú apatickí, odvrátia sluch od pravdy. To znamená, že už bude zbytočné im niečo o Bohu hovoriť. To je obraz posledných dní a myslím, že k nim postupne prichádzame. Preto nás tlačí čas.
Jednu výhodu, ktorú zatiaľ máme je sloboda vyznania, v ktorej žijeme. Nikto nás neprenasleduje, ale časom prídeme aj o toto. Prečo nevyužiť čas, keď môžeme slobodne pozývať ľudí k viere?
Naháňa nás čas, pretože sa blíži koniec. Apoštol Ján píše: Blahoslavený, kto číta, aj tí, ktorí počúvajú slová tohto proroctva a zachovávajú, čo je napísané v ňom, lebo (určený) čas je blízko. (Zj 1,3) Nepleťme si veci. Kristova cirkev v tomto svete nemá veľa času. Aj preto by sme mali intenzívnejšie hovoriť ľuďom o Bohu a vydávať svedectvo.
Jeden brat raz vysvetľoval, že on verí, že sa dočká Kristovho príchodu. Na otázku, ako to myslel a či je o tom presvedčený odpovedal: To vedomie, že Ježiš Kristus môže prísť čoskoro ma vedie k intenzívnej práci na Božom kráľovstve. Žijem vo vedomí, že musím rozumne využívať čas, ktorý som dostal.
Keď Pán Ježiš hovoril podobenstvo o pripravenosti, povedal: Uvedomte si: keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, iste by bdel a nedal by sa mu vlámať do domu. Aj vy buďte pripravení; lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte. (L 12, 39-40) Byť vždy v očakávaní, na to nás pripravoval Pán Ježiš. Keď máte málo času, o to intenzívnejšie a sústredenejšie pracujete. To zovretie času by nás v cirkvi malo viesť k veľkej misijnej práci. Problémom je, že realita našej cirkvi a našich zborov je iná. Keď hovoríme o cirkvi, hovoríme vlastne o nás, jej členoch, pretože my túto cirkev tvoríme.
Otázka je teda na nás: Kde konkrétne robíme misiu v evanjelických cirkevných zboroch? Pod misiou nerozumieme starostlivosť o veriacich ľudí v podobe bohoslužieb, biblických hodín, či večierní. Toto všetko je len starostlivosť o tých, ktorí v cirkvi žijú. Misia je pôsobenie na neveriacich ľudí, mimo spoločenstva cirkvi. Toto reálne v našich zboroch nefunguje. Ak sa obzriete okolo seba, vidíte tu niekoho, kto sa obrátil za posledné roky? Kto žil bez poznania Boha a uveril na základe svedectva niektorého z nás?
Ak nám chýbajú takýto ľudia, to len dokazuje, že si neplníme to, na čo nás tu Pán Ježiš do tohto sveta postavil. Ale dokazuje to aj to, že nám na ľuďoch okolo nás nezáleží a nerobíme nič preto, aby neskončili v zahynutí. Toto je smutná realita cirkvi.
Bohu na tých ľuďoch okolo nás záleží, to len my sa správame tak, ako by na nich nezáležalo. Akoby nám bolo jedno, či budú alebo nebudú zachránení. Akoby boli pre nás nepodstatní. My vlastne neveriacich ľudí triedime. Jedným nehovoríme o Bohu, lebo nemajú záujem. Ďalším nehovoríme, lebo Božie veci ignorujú, alebo sú dokonca nepriateľskí, tak im zvestovať Krista nemá zmysel. Ďalším nehovoríme nič, lebo oni kresťanmi niekedy boli, ale zradili, odišli. Iným nehovoríme, lebo toho nie sú hodní. To je skupina ľudí, ktorá by nám v kostoloch prekážala, ako bezdomovci, Rómovia, ľudia na okraji spoločnosti, väzni, alkoholici, narkomani. No a ďalším nehovoríme, lebo by to nepochopili. Kto nám teda ostal?
Lenže všetci títo ľudia sú pre Pána Boha dôležití. Predstavte si, že by som vám dnes ponúkol zadarmo len tak, 50,- eurovú bankovku. Mali by ste niekto o ňu záujem? Nezmizol by váš záujem, aj keby som tú bankovku pokrčil, alebo pošliapal? A čo tak keby som ju popísal perom, mali by ste o ňu stále záujem? A keby som z nej odtrhol rožtek, ešte stále by ste ju chceli? A keby som ju roztrhol na polovicu, aj tak by ste ju chceli? Predpokladám, že áno, pretože by sa stále dala v banke vymeniť za nepoškodenú.
Toto je obraz Božieho postoja k človeku. Pre Pána Boha má každý človek hodnotu, aj keď je špinavý, poškodený, pošpinený, či zapácha. Pred Bohom má stále hodnotu a Pán Boh ho stále chce zachrániť. To je to, čo by sme si mali v cirkvi uvedomiť.
Cirkev má svoje poslanie vo svete. Aj keď nás svet presviedča, že sme už prežitok a že sme nepotrební. My si len musíme uvedomiť, že nás tlačí čas. Vie to každý jeden záchranár v záchrannej službe, že je dôležité prísť ku každému pacientovi čo najskôr. Sú prípady, kde sa každá minúta počíta a je dôležitá.
Vyzerá to tak, že aj cirkev sa nachádza v zovretí času. Aj tu sme uháňaní a tlačení k tomu, aby sme intenzívne pracovali na Božom kráľovstve. Napriek tomu mnohí hľadáme v cirkvi pokoj. Asi sa treba opýtať, kde sa stala chyba? Urobili chybu farári, že všetko zobrali na seba? Farár hovorí o Bohu, farár má robiť misiu, farár je platený za to, aby sa modlil. Ale 350 farárov nedokáže naplniť misijné poslanie cirkvi. Je to klam myslieť si, že týchto pár ľudí svojím svedectvom zachráni to množstvo neveriacich, ľahostajných a blúdiacich ľudí na Slovensku.
Do žatvy, ktorú v evanjeliách spomínal Pán Ježiš, sa musíme zapojiť všetci. Nepotrebujeme ľudí presviedčať o tom, že Boh existuje. Potrebujeme im len povedať, že ich Pán Ježiš miluje a položil za nich svoj život. Zabudli sme na jednoduché svedectvo o Ježišovi Kristovi. To je to, čo od nás vždy očakával a nezmenilo sa to ani teraz. A keďže nás tlačí čas, tak by sme sa do toho misijného poľa mali pustiť všetci.
Je tu okolo nás toľko stratených a blúdiacich ľudí, ktorí potrebujú počuť naše svedectvo a potrebujú vidieť náš život viery. Uvedomte si bratia a sestry, nemáme času nazvyš.
AMEN
Piesne: (259); 260; 199; 615; 656/17; (A 47)
Texty: Iz 49, 8 – 16a; 1K 4, 1 – 5; Ž 131, 1 – 18; Mt 6, 24 – 34
